Drlička: Kultúra nie je samozrejmosť. Treba o ňu bojovať

17.07.2011 08:00
Matej Drlička
Matej Drlička Autor:

Matej Drlička je známy najmä ako riaditeľ medzinárodného hudobného festivalu Viva Musica!, ktorý sa tento rok začne 23. júla. Produkoval tiež viacero úspešných hudobných projektov ako Under my spell či Hrana tour 2011. Je manažérom Oskara Rózsu, mladej talentovanej speváčky Patrície Janečkovej a Martina Chodúra. Pôvodne bol profesionálnym klarinetistom, ale nečakaná zdravotná komplikácia ho prinútila zmeniť život aj povolanie. Po rokoch vo svete sa vrátil späť na rodné Slovensko.

Skôr ako ste začali organizovať slovenský festival Viva musica! spolupracovali ste na hudobnom festivale v Abú Zabí. Ako ste sa dostali na také miesto v Spojených arabských emirátoch?
Oslovila ma jedna z najväčších koncertných agentúr na svete, Columbia Artists Management International, ktorá v Abú Zabí organizuje festival Abu Dhabi Classics. Agentúre ma odporučil vynikajúci slovenský dirigent Juraj Vlačuha. Na základe jeho referencií ma pozvali na pohovor a ponúkli mi pozíciu projektového manažéra. Po skúšobnom angažmán prišla ponuka na ročnú zmluvu.

Takáto ponuka prichádza raz za život, ale vy ste ju v plnej miere nevyužili. Prečo?
Keby som nemal deti a prišla by skôr, asi by sa môj život od tej chvíle vyvíjal celkom inak. Moja rodinná situácia bola však vtedy už aj tak dosť komplikovaná a nevedel som si predstaviť, že by som deti, Matea a Kyaru, nevidel celý rok. Svoje rozhodnutie neľutujem.

Niekoľko mesiacov ste však v Abú Zabí pôsobili – čo ste konkrétne robili?
Mojou úlohou bolo preniesť časť koncertov pod holým nebom do prekrásnej oázy Al Ain, vzdialenej asi hodinu od Abú Zabí. Prichádzali tam najväčšie hviezdy klasickej hudby a džezu z celého sveta – Cecilia Bartoli, Zubin Mehta, Bobby McFerrin, New York Philharmonics, Wiener Philharmoniker… Cítil som sa, ako keď sa Aladin dostal od jaskyne plnej pokladov.

Cítite sa niekedy podobne pri príprave festivalu Viva Musica!?
Porovnávať prácu v Abú Zabí, kde je celý festival luxusne financovaný z ropných peňazí, s bratislavskou Viva Musica!, kde je každé získané euro zázrakom, nie je možné. Tento rok je – z hľadiska zháňania financií – zatiaľ najhorší. Slovensko je krajina s veľmi obmedzenou kultúrnou históriou a z toho pramení aj problém financovania kultúry. Chýba nám sponzorský zákon, ale hlavne – každý si myslí, že kultúra tu jednoducho je a niekto ju určite zaplatí. To je omyl a prežitok. Kultúra nie je samozrejmosť. Je to privilégium, o ktoré treba bojovať.

Vyštudovali ste hru na klarinete. Prečo už nehráte, ale radšej organizujete – aj za týchto zložitých okolností – hudobný festival?
Pred šiestimi rokmi sa mi zlomil zub a tento malý úraz ma prinútil s hrou na klarinete prestať. Bol som v tom čase už šesť rokov členom orchestra v Cannes a pravidelne som chodil hosťovať do orchestrov v Paríži, Mníchove alebo Ženeve. Prestížny parížsky zubár mi dal síce odlomený zub opticky do poriadku, ale problém sa nevyriešil. Bolo to, akoby som mal kamienok v topánke: aj s kamienkom v topánke sa dá chodiť, ale stále ho cítite, stále naň myslíte a stále vám odvádza pozornosť od iných vecí – až kým sa nevyzujete. Po roku trápenia som klarinet jednoducho zavesil na klinec a vrátil som sa domov.

V tom čase ste už boli ženatý s Francúzkou – chcela sa sťahovať na Slovensko?
Moja exmanželka mala pocit, že Slovensko je vhodné miesto na podnikanie a ešte stále relatívne veľký priestor pre nový biznis. Vrátili sme sa teda, ale po dvoch rokoch si Caroline uvedomila, že na Slovensku nie je šťastná. Jej predstavy sa nestretli s realitou. Ja som zasa cítil, že som tu šťastný a návrat do Francúzska sa mi javil ako krok späť. Nasledoval rozvod a ťažké obdobie, o ktorom nemám chuť hovoriť.

Začalo sa vám však dariť v práci, rozprúdili ste hudobný život na Slovensku. Podržalo vás publikum?
Napríklad bratislavské publikum je skvelé. Svojou srdečnosťou až výnimočné. Mnohé svetové hviezdy sa zhodli na tom, že naše bratislavské standing ovation sú svetovým unikátom. Máloktorá koncertná sála zažila toľko búrlivých standing ovation ako práve bratislavská Reduta. To isté platí aj o Vive. Divácke ohlasy sú výborné a našou snahou je prekvapiť a roztlieskať publikum každý rok.

Na festivale Viva musica! predstavujete klasickú hudbu netradičným a nekonvenčným spôsobom. Ako to zaberá?
Chceme osloviť najmä ľudí, ktorí na koncerte klasickej hudby nikdy neboli. Cesta k tzv. vážnej hudbe nie je vždy jednoduchá, ale skúsenosť mi hovorí, že veľké percento nových divákov sa na naše koncerty vracia.

Podľa čoho viete, že sú to noví diváci?
Počas našich koncertoch na námestiach často vídam mladých ľudí, ktorí majú v zdvihnutej ruke mobil a nahrávajú si koncerty klasickej hudby! Na koncerte v SND sa to asi nehodí, ale na Vive je to v poriadku. U nás platia iné pravidlá. V hľadisku sú mladé páry, mamičky s kočíkmi, dôchodcovia, podnikatelia, bezdomovci, turisti… Všetci so zatajením dychom počúvajú pod večernou oblohou krásnu hudbu. Vtedy si hovorím – má to zmysel!

Tento rok vystúpi na Viva Musica! aj vaša zverenkyňa, speváčka Patricia Janečková, víťazka súťaže Talentmánia. Ako sa k vám dostala?
Je to dlhý príbeh. Počas príprav koncertu Martina Chodúra s Ostravskou filharmóniou som sa zoznámil s jej otcom, členom tohto orchestra. Dal mi CD s jednou Paťkinou koncertnou nahrávkou a požiadal ma, aby som si ju vypočul. Bol som očarený. Práve vtedy boli kastingy na televíznu show Talentmánia a ja som si pomyslel, že prípadné víťazstvo by mohlo tomuto skromnému a extrémne talentovanému dievčaťu pomôcť. Prihlásili sme ju do súťaže a Paťka vyhrala rekordným počtom hlasov. Dvanásťročné dievčatko spievalo operné árie a uchvátilo obe naše krajiny.

Čím?
Má mimoriadnu hudobnú inteligenciu. V hudbe je dôležitá práve táto špecifická inteligencia. Nezáleží na tom, aký je človek v bežnom živote, či je taký, alebo onaký. Dôležitá je jeho hudobná inteligencia. Keď ju niekto nemá, tak to môže rovno zabaliť. Paťka ju má. Pri spievaní intuitívne stavia hudobné frázy a ich architektúra je dokonalá. Koncert na Viva Musica! festivale bude jej prvým celovečerným recitálom s orchestrom a verím, že diváci si túto udalosť nenechajú ujsť. Hosťom koncertu bude svetoznáma slovenská diva Adriana Kučerová, orchester bude dirigovať Oskar Rózsa, s ktorým momentálne pripravujeme Paťkino debutové CD. Vyjde na jeseň.

Vtedy vyjde aj CD ďalšieho vášho zverenca Martina Chodúra. Očakávate, že sa zopakuje úspech jeho debutu?
Prvé CD Martina Chodúra bolo naozaj veľmi úspešné – v Čechách zostávalo dlho najpredávanejšie, na Slovensku bolo na druhom mieste. Až nové CD však ukáže, či na to Martin má, alebo nemá. Bude kľúčové. Ja tvrdím, že na to má, ale rozhodnú ľudia. Poslucháč je kráľ.

Hlásia sa vám aj iní umelci, aby ste ich vzali pod svoje krídla?
Áno, oslovili ma, ale odmietol som. Dôvodom je najmä moja vyťaženosť. Manažovanie umelca je veľmi zodpovedná a časovo náročná práca. Vážim si každú ponuku, ale deň má iba 24 hodín.

Máte stresy, a predsa ste prestali fajčiť – vraj to bolo z lásky k vašej priateľke?
Nie, s láskou to nesúvisí. Mával som alergie a našiel som človeka, ktorý mi poradil, ako sa ich zbaviť. Nastavil mi niekoľko zmien v stravovacom systéme. Nebolo to nič namáhavé – viac magnézia, mrkvy, vysadil som úplne kávu. Alergie ustúpili a zrazu mi prestalo chutiť aj fajčenie. Mojou jedinou a najväčšou drogou tak ostáva práca. Keď sú deti vo Francúzsku a priateľka Barbara v Londýne, som schopný pracovať až osemnásť hodín denne. Viem, že to nie je zdravé, ale nečinnosť ma zabíja. Keď nič nerobím, trpím.

Pôjdete vôbec na dovolenku?
To áno. Po festivale Viva Musica! s celým tímom. Boli sme tak už vlani v Chorvátsku a tento rok si to zopakujeme. Vivatím funguje na silnej priateľskej báze.

Vráťme sa ešte na začiatok leta. Hudobné leto ste začali projektom Hrana tour 2011, ktorý ste venovali tvorbe skladateľa Marka Brezovského. Marek zomrel v júni 1994 na predávkovanie drogami, ale zostali po ňom krásne skladby. Poznali ste ho osobne?
Obaja sme chodili na Konzervatórium v Bratislave, ale Marek bol o dva roky starší a vnímal som ho iba ako staršieho spolužiaka. To isté platí o Oskarovi Rózsovi, ktorý sa s Markom kamarátil. Ich svet a môj svet nemal žiadne viditeľné presahy. Keď som sa po rokoch vrátil na Slovensko, stretli sme sa pri príležitosti Oskarovho absolventského koncertu. Oskar dirigoval Košickú filharmóniu a ja som hral Coplandov koncert pre klarinet. Bolo to osudové stretnutie. Dnes je to môj blízky spolupracovník a aj veľmi blízky priateľ. Oskar je renesančný, všestranný umelec, ktorý diriguje, komponuje, aranžuje, hrá na basgitare, na bicích, na klavíri… Je oddaný hudbe a má jasný názor. Preto s ním rád spolupracujem.

Čím ste začali?
Oskar mi povedal, že si musím vypočuť Brezovského Hranu. Ja som si ju pustil a hoci nie som vysloveným fanúšikom rockovej hudby, okamžite som pocítil genialitu Marekovej hudby. Až neskôr som sa dozvedel, že niektoré skladby písal iba šestnásťročný! Silná je však nielen jeho artrocková, ale aj jeho klasická tvorba pre orchester alebo komorné zoskupenia. Minulý rok som sa preto rozhodol venovať mu jeden koncert na festivale Viva Musica! Čakal som, že príde pár bývalých spolužiakov a trochu si zaspomíname, na koncert však prišlo 600 divákov! Bol okamžite vypredaný.

Boli to všetko priatelia?
Väčšina publika ho nemohla zažiť, ale tá hudba má v sebe niečo magické a mimoriadne pôsobivé. V Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava ľudia tlieskali, plakali a spievali si Markove skladby. Bol to pre mňa zázrak.

Vyvolal pokračovanie?
Áno. Pod vplyvom tohto koncertu sme sa s Oskarom rozhodli pokračovať. Spolu chystáme aj film o Markovi, ktorý sa na koncertoch Hrana tour 2011 nakrúcal. Markovu hudbu si prišlo vypočuť vyše 2 000 ľudí. Tesne pred turné pripravil Oskar reedíciu albumu Hrana a záznam z Bratislavského koncertu, ktorý vyjde ako DVD. Na jar 2012 uvedieme do kín celovečerný film Hrana. Počas celého obdobia príprav a samotného turné bol s nami stále filmový štáb a zachytil všetky silné momenty tohto projektu.

Bude tam aj problém s drogami? Bude to úprimný film?
Ako celá Hrana. Bude o Markovej hudbe, o porevolučnej dobe, o priateľstve aj o heroíne. Cieľom filmu je ukázať, že takýto človek tu bol a čím všetkým si prešiel. Akú ťažobu cítil. Týkalo sa ho, čo sa okolo neho dialo: v deväťdesiatych rokoch sa naplnená túžba po slobode zvrhla a vytúžená demokracia dostala náhle trpkú príchuť. Je to stále aktuálne: Človek sa stále pohybuje na hrane.

Matej Drlička
Hudobník sa narodil 30. mája 1976 v Bratislave, študoval klarinet na Konzervatóriu v Bratislave, neskôr aj v Nice. V roku 1993 dostal štipendium na Duquesne University v Pittsburghu. Po návrate na Slovensko sa popri štúdiu na VŠMU stal členom Orchestra Opery SND a Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Úspešne sa zúčastnil na viacerých hudobných súťažiach – v Žiline, Nice, Ríme, Seville. Ako orchestrálny hráč účinkoval v prestížnych európskych orchestroch (Bavorská štátna opera v Mníchove, Orchestre de la Suisse Romande v Ženeve, Parížska opera, Orchestre National v Paríži, Orchestre de la Capitole v Toulouse, Orchestre Philharmonique de Monte Carlo a Orchestre de Cannes). V roku 2005 pre úraz skončil s kariérou koncertného umelca a začal sa venovať manažmentu v oblasti hudby. V roku 2005 založil v Bratislave letný open-air festival klasickej hudby Viva Musica! Bol riaditeľom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, projektovým manažérom festivalu Abu Dhabi Classics v Spojených arabských emirátoch. Jeho agentúra Viva Musica! zastupuje vybraných slovenských a českých hudobníkov.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku