Vaša kapela Heľenine oči má pred sebou bohaté leto nabité koncertmi. Ako to zvládnete?
Zatiaľ, samozrejme, iba teoreticky, nikto nevie, či sa nám náhodou počas jazdy niečo nepokazí a či nebudeme mať opäť zakázané koncertovať. Bookovanie prebehlo veľmi pregnantne, čo ma ako manažéra Heľeniných očí veľmi teší. Pripisujem to tomu, že sme prioritne koncertná kapela, ako stvorená na koncerty do tisíc ľudí. Podarilo sa nám šikovne vykryť dieru na trhu, pretože sa nedajú volať obrovské kapely, ktoré pri tisícovej návštevnosti nedokážu promotéri zaplatiť. My máme na túto sezónu dobre nastavenú cenovú politiku a pre organizátorov sme rentabilní. Máme momentálne dohodnutých približne 60 koncertov po Slovensku a bookovanie pokračuje.
Heľenine oči sú multižánrové zoskupenie, spájate ska, reggae, folk a všetko možné dokopy. Do čoho by ste sa nepustili?
Snažíme sa nenastaviť si hranice. Neexistuje štýl, kam by sme nemohli ísť. Náš poslucháč je zvyknutý, že si robíme, čo chceme. Nie sme komerčná kapela, nerobíme piesne cielene pre rádiá alebo aby sme prispôsobovali piesne momentálnym trendom. Po hudobnej stránke si robíme, čo chceme, a myslím, že sa to ľuďom páči. Máme totiž plný booking a keď na festivaloch začneme hrať, okamžite sa zaplní priestor pred pódiom. Usmiate tváre, ktoré vidíme z pódií, nám dávajú odpoveď na otázku, či to robíme dobre.
Platí ešte stále to, čo píšete na webstránke, že ste prešovská úderka?
Sme prešovská kapela lokálneho charakteru s globálnym dosahom. Je to za tie roky náš slogan, aby sme nezabudli, kde sú naše korene a že máme ostať pri zemi. V textoch používam často šarišský ekvivalent slovenských slov, keď mi to v danom prípade lepšie foneticky alebo rytmicky sedí. Začínali sme tak, že sme hrávali iba lokálne. Po Poprad, nechcelo sa nám cestovať. Teraz už cestujeme po celom Slovensku, na západe a v strede dokonca hrávame viac ako na východe. To je ten globálny dosah. A dostali sme sa dokonca aj ďalej, koncertovali sme v New Yorku, New Jersey, Chicagu, Londýne, v Dubline, Prahe a v Holandsku v meste Haag, a dokonca aj v Medzilaborciach. No proste krížom-krážom po svete.
Vždy sa hovorilo, že Prešov je liaheň muzikantov. Je to stále tak?
Boli dve také veľké vlny. Prvú tvorili napríklad Peter Lipa, Peter Nagy, kapela Mloci, potom prišla druhá vlna, IMT Smile, Heľenine oči, Komajota, Katka Knechtová, Chikiliki… A aj keď to nové muzikantské prešovské podhubie nesledujem až tak podrobne, očakávam tretiu prešovskú muzikálnu vlnu, ktorá sa ukáže. Možno sú jej predzvesťou kapely Akustika, Pappylon alebo Elevenhill, ktoré to majú sľubne rozbehnuté.
Ako si vysvetľujete, že to prichádzalo práve z Prešova?
Myslím si, že sa to začalo postupne a prirodzene rozbiehať od prvých úspešných prešovských kapiel. Ľudia videli, že kapela z ich rodného mesta dokáže byť úspešná a povedali si, že to tiež skúsia, a začali si vytvárať svoje vlastné kapely. Stávalo sa, že začínajúci hudobník hral v piatich rôznych zoskupeniach. Diapazón rôznych kapiel, ktoré skúšali preraziť na hudobnej scéne, bol tým pádom veľký a nečudujem sa, že sa to niektorým podarilo. Dôležitá v tomto bola Prešovská rocková liga a tá motivovala mladých ľudí založiť si kapelu, rok pocvičiť a odprezentovať sa pred verejnosťou a kamarátmi. Musím jedným dychom trochu zahundrať popod fúzy na vedenie nášho mesta, na jednej strane sa hrdia, že sme slovenský hudobný Seattle, ale kultúra v Prešove je oproti ostatným mestám podobnej veľkosti na okraji záujmu. Je smutné, že neexistuje platforma, podporovaná mestom, ktorá by bola priamym pokračovaním tradície prešovskej rockovej ligy.
Prečo je v názve kapely Heľenine oči to mäkké ľ? Udrie to vždy očí…
Najskôr sme si vymysleli názov Helenine oči, chceli sme slovenský a ľahko zapamätateľný názov, trochu bláznivý, ako sme aj my. Dobre sa s tými očami marketingovo pracuje. Ľudia si to ľahko zapamätajú a zároveň ich zarazí, prečo sme si dali takýto názov… To je tiež dobre, lebo to vyvoláva záujem. A čo sa týka toho „ľ“. Keď sme začali hrávať na západnom Slovensku, všetci vyslovovali názov kapely tvrdo, Helenine oči. Tak sme si povedali, že sme predsa lokálna kapela s globálnym dosahom a sme hrdí na naše korene, pridáme na ľ mäkčeň a vizuálne tak strednému a západnému Slovensku pomôžeme, ako nás majú volať. Zároveň je dobré, keď názov kapely vytvára otázky. Prečo Heľenine oči, prečo ľ. A záujem je v tejto informačne prehustenej dobe dôležitý marketingový nástroj.
Koľko členov má momentálne kapela? Ste siedmi?
Sme desiati, ale na pódiu sme siedmi. Máme zvukára Riška Rusnáka a technika Tomáša Burgasa, plus s nami chodí vždy aj niekto, kto predáva kapelový merch. Tričká a podobné veci, ktoré máme pre ľudí, aby sa mohli hrdiť, že sa im páči naša kapela a my aby sme sa mohli hrdiť, že sa páčime fanúšikom.
Hráte už viac ako 20 rokov, muzikou sa živíte alebo máte civilné povolania a hudbu ako koníček?
Všetci máme popri kapele aj ďalšiu prácu. Chalani učia na konzervatóriách a na ZUŠ-kách, gitarista Jakub Tirčo skladá napríklad hudbu pre reklamy a počítačové hry, ja mám navyše kreatívno-producentskú činnosť.
Ako ste prežili pandémiu? V roku 2020 ste toho veľa nenakoncertovali…
Mali sme „zabookovaných“ okolo 100 koncertov a hrali sme nakoniec 13, ostatné sa zrušili alebo presunuli.
Foto: Stanka Topoľská
Mali ste obavy, čo bude, ako to zvládnete?
Nemôžem hovoriť za chlapcov, iba za seba. Snažím sa žiť tak, že na všetkom zlom si nájdem niečo dobré alebo sa z toho viem do budúcnosti poučiť. V tomto prípade bolo tou dobrou vecou to, že sa nám narodil syn Jakub a mohli sme sa aj s Gabikou (herečka Gabriela Marcinková, pozn. red.) plnohodnotne venovať deťom. Mali sme nejaký nasporený finančný vankúš, dlhodobý stres som teda vďaka tomu nemal. Bola to pre mňa jedinečná šanca byť naplno s deťmi, keď sú ešte maličké. Zároveň som si povedal, že nebudem doma z gauča pozerať správy a nadávať alebo plakať. Hneď na začiatku pandémie som si urobil osemhodinovky, ako keby som mal normálnu pracovnú dobu. V čase, keď som nebol s rodinou, som všetko povypínal, žiadna prokrastinácia a venoval som sa naplno tvorbe, textovaniu a aranžovaniu nových pesničiek. Urobili sme spolu s chlapcami asi 80 skladieb. Za spomínaných osem hodín som sa snažil dokončiť hlavný autorský námet a potom ho posielam ďalej chlapcom, ktorí vždy niečo doplnia, vylepšia. Máme momentálne toľko materiálu, že by sme mohli vydať štyri albumy. Chcel som byť pripravený na koniec pandémie. Ukazuje sa, že som nerozmýšľal úplne zle. Pred niekoľkými mesiacmi sme vypustili do sveta pesničku NAKA, ktorá sa stretla so silným ohlasom na sociálnych sieťach aj v médiách, zarezonovala témou aj melódiou. Za 100 dní si ju vypočulo viac ako tri a pol milióna ľudí. Momentálne sme vypustili ďalšie dve úspešné pesničky z pripravovaného albumu, Srdce moje a Daj len mi daj daj. Tým sme podľa mňa prispeli aj k tomu robustnému bookingu na sezónu 2021.
Čo vám hovorí manželka Gabika na to, že budete celé leto koncertovať?
My máme dlhodobo veľmi harmonický vzťah, ešte sme sa ani poriadne za tie roky nepohádali. Vždy sa vieme dohodnúť a vyargumentovať si veci. Gabika už po šestonedelí začala nakrúcať film Šťastný nový rok 2. Je tam veľmi šikovný tím, ktorý pripravoval jednotku, perfektné herecké obsadenie a Gabika na dvojku hneď kývla. Aj ja som kývol, my vždy kývame obidvaja. Pre toho druhého to totiž znamená, že má na starosti deti. Zároveň sa točí ďalšia séria Pána profesora, tiež sme museli prebrať, ako to zvládneme. Nakoniec sme sa dohodli, že od pondelka do štvrtka je „Gabika time“, to znamená, že Gabča točí, moja sestra Emma jej pomáha priamo na „pľaci“ s Jakubom a ja si robím plnohodnotný program s dcérkou Emou. Štvrtok je taký, že kto prv príde, ten prv melie. Do nedele je potom „Martin time“, mám koncerty a festivaly. Rozdelili sme si to tak, aby sme nemuseli deti nikomu vešať na krk, lebo sú naše a chceme sa o ne postarať čo najlepšie. Všetko sa dá zladiť a mimo povinností trávime čo najviac času spolu. Myslím, že to máme veľmi rozumne nastavené, chápeme jeden druhého a vďaka tomu to funguje. A ako hovorím, pesničiek mám na niekoľko rokov dopredu, takže si môžem vyložiť nohy a vychovávať deti.
Pesnička NAKA sa týka témy, ktorá zarezonovala v spoločnosti. Máte v repertoári takýto typ skladieb?
Mali sme jednu alebo dve. Obchádzka hovorí o tom, že tretie najväčšie krajské mesto na Slovensku nemá ani v roku 2021 obchvat, a to znamená pre obyvateľov permanentné zápchy. Stotisícové mesto trpí, ľudia trávia v malom meste hodinu denne v aute, čo je úplný nezmysel. Vtipné je, že teraz nás momentálny minister dopravy volá na otvorenie obchvatu Prešova. To je dôkaz, ako dokáže v spoločnosti zarezonovať pesnička. NAKA vznikla už pred dvoma rokmi, existovalo šesť rôznych textov, ale ani jeden nefungoval tak, ako som si predstavoval. Zrazu prebehlo jedno masívne zatýkanie a za jeden večer vznikol text. Bolo to také smutno-smiešne. Akonáhle odvolali policajného prezidenta, zrazu začalo všetko fungovať, ako keby telo bez hlavy fungovalo oveľa lepšie. Beriem to ako dobrý signál, že sa tu začne niečo meniť, keď aj tí najvyšší začnú pykať za to, čo tu nastvárali. Lebo keď my neplatíme faktúry, prídu exekúcie. Za prehrešky proti daniam a zákonom by mali pykať aj tí, čo to robia vo veľkom. Nie je to politicky ladená pesnička, je o tom, že polícia by mala byť oddelená od politiky. Ťažká téma, ale snažil som sa to nadľahčiť sarkastickým veselým textom. Neplánujem robiť občiansky angažované pesničky, ale tu sa mi to žiadalo. Teraz sme vypustili von novinku Daj mi len daj daj, ktorá je úplne z iného súdka. Je o tom, ako sa chlapec snaží zbaliť dievča svojich snov a naliať ju vínom, práve vtedy, keď sa ona rozišla s priateľom. Je to také odľahčené, ale je tam veľa dvojzmyslov a klip dobre doplnil pesničku. Nakrúcali sme ho s Puľsom, čo je Poddukelský umelecký ľudový súbor, takisto prešovský, takže do Prešova ešte stále trochu kultúry nosíme a aj ju vyvážame do celého Slovenska.
Kým ste prišli na rozhovor, boli ste si zacvičiť. Čomu sa venujete?
Popri deťoch a práci sa mi to ťažšie stíha, ale mám veľmi rád vodné športy. Kiteboarding je asi môj najobľúbenejší, teraz sme sa s chalanmi začali učiť surfovať na divokej vlne, baví ma aj wakeboarding a všetko okolo vody. Dúfam, že aspoň jedno z detí bude „water friendly“, aby sme chodili spolu športovať k vode. Len som sa narodil krajine, kde nemáme more. Ale chodíme do Hamuliakova, na vodnú nádrž Nové Mlýny na Morave a, samozrejme, na východe máme Domašu a Šíravu.
