V piatok 29. júla vystúpil Dhafer Youssef v rámci festivalu Viva Musica! aj v Bratislave. Na pódiu s ním okrem jeho estónsko-kanadsko-americkej sprievodnej skupiny hrala aj slovenská sláčiková sekcia na čele s huslistkou Ivanou Pristašovou.
V rodnom Tunisku Youssef začína vystupovať až teraz. Oveľa viac skúseností má s európskym publikom, ktoré si ho mazná už od jeho 19 rokov, keď prišiel študovať do Viedne. V konzervatívnom arabskom svete, z ktorého pochádza, pravdepodobne dosiaľ k jeho inovatívnemu prístupu k tradíciám veľa pochopenia nemali. „Nemôžem s čistým svedomím povedať, že som bol predtým v Tunisku zakázaný,“ vraví dnes Dhafer Youssef. Striedavo žije v Londýne, vo Viedni a v Tunise.
Venujete sa hudbe, a to dokonca veľmi nezvyčajnej fúzii žánrov. Ako ste sa vôbec k muzike dostali?
Ja verím, že hudobník, alebo umelec vo všeobecnosti, sa pre hudbu a umenie už narodí. A to je aj môj prípad. Iste by som dokázal robiť aj mnoho iných vecí, niektorými by som sa možno aj uživil. Ale už od detstva bolo pre mňa samozrejmé, že to bude práve hudba, ktorej sa budem vo svojom živote na plno venovať.
Kde ste sa prvýkrát stretli s jazzom?
Bolo to len kúsok odtiaľto, vo Viedni. Aj predtým som, samozrejme, jazz poznal a počúval, ale to bolo len sprostredkovane, cez rádio. Mám jazz veľmi rád a rád sa obklopujem jazzovými hudobníkmi, myslím, že najviac napĺňajú moje hudobné predstavy. Ja sám sa však určite necítim ako jazzový hudobník. V mojich vystúpeniach sa spájajú až tri paralelné svety. Jeden je môj tradičný arabský svet, druhým je svet jazzu a prienik mám aj do klasickej hudby. Napríklad keď hrám so sláčikovou sekciou ako teraz v Bratislave.
Vaša hudba je skutočne symbiózou niekoľkých celkom odlišných hudobných a kultúrnych energií. Ako to, že to spolu tak pekne funguje?
Verím, že to vyplýva z mojich osobných skúseností. Počas rôznych období môjho života som počúval veľa odlišných hudobných štýlov a každý jeden na mne zanechal nejakú stopu, ovplyvnil a inšpiroval ma. Verím, že všetko, čo som kedy počul, sa dnes odráža v mojej vlastnej muzike.
Hráte na hudobnom nástroji v našich končinách neobvyklom. Odkiaľ pochádza?
Je tou oud, starý klasický arabský nástroj. Dalo by sa povedať, že je to taký otec gitary. Zbožňujem ten zvuk a som hrdý na to, že ho môžem takto verejne prezentovať v mnohých krajinách, kde je pre poslucháčov neznámy. Pre nás je to taký elementárny nástroj ako pre vás klavír alebo gitara, je to skrátka tradícia, ktorá ma veľmi inšpiruje.
V minulosti ste údajne mali problém hrať vo svojej domovine, v Tunisku. Dnes už tam však občas koncertujete. Udiala sa vo vašej krajine zmena aj v tejto oblasti?
Úprimne povedané, neviem, či práve nedávna revolúcia bola v mojom prípade až taká dôležitá. Nemôžem s čistým svedomím povedať, že som bol predtým v Tunisku zakázaný. Ja som totiž nikdy nevystupoval proti režimu, ktorý tam vládol. Neviem teda objektívne posúdiť, nakoľko to, že som doma nemal veľký ohlas, súviselo s vtedajšou politickou situáciou. Vo všeobecnosti si myslím, že by sa hudobníci mali držať ďalej od politiky aj od diskusie o nej. Politika patrí politikom. Nám patrí umenie. A okrem toho musíme byť aj tak trochu obchodníci. Samozrejme som však rád, že sa v mojej krajine udiali zmeny a som zvedavý, ako sa budú veci vyvíjať ďalej.
Ako sa vám podarilo spojiť so slovenskými hudobníkmi, s ktorými ste vystupovali na bratislavskom pódiu?
Ivana Pristašová, jedna z tých, s ktorými som stál aj na bratislavskom pódiu, so mnou už v minulosti spolupracovala na jednom projekte. Takže keď som sa chystal sem na Slovensko, bola, samozrejme, na mojom zozname hudobníkov, s ktorými by som chcel hrať, na prvom mieste. Okrem toho, že ju uznávam ako hudobníčku, považujem ju aj za svoju blízku priateľku a dobrého človeka. Ostatní hudobníci už prišli viac-menej cez ňu.
Jednu z piesní, ktoré ste v piatok večer v Bratislave zahrali, ste venovali Abu Nawasovi. Kto to bol a čo s ním máte spoločné?
Abu Nawas je pre mňa veľká inšpirácia. Vlastne aj moja najnovšia nahrávka sa volá Abu Nawas Rhapsody. Bol to básnik, ktorý žil na území dnešného Iránu v 9. storočí, vtedy to teda ešte bola Perzská ríša. Nawas bol homosexuál, to teda ale nie je práve tá vec, ktorá nás spája. Bol to však aj veľký provokatér a v tom už sme si trošku podobnejší. Na svoju dobu to bol veľmi moderný básnik a jeho poézia je absolútne nadčasová a ja sa s ňou dokážem celkom stotožniť. Miloval víno, lásku, ale predovšetkým miloval život.
Aké plány máte v hudbe do budúcnosti?
Mám rozbehnutých hneď niekoľko vecí. Ďalej hrám, spievam a komponujem a popritom sa nezabúdam aj baviť, lebo to k tomu jednoznačne patrí.
Dhafer Youssef sa narodil v roku 1967 v malom tuniskom meste Teboulba. Na svoj prvý nástroj oud si našetril spievaním po svadbách, ako 19-ročný odišiel študovať do Viedne. Na konte už má sedem samostatných albumov, spolupracuje s hudobníkmi z celého sveta. V Bratislave mal svoju koncertnú premiéru v piatok 29. júla na festivale Viva Musica!
