Odchádzanie. Horúci gaštan, ktorý treba z pahreby vytiahnuť v pravý čas, aby človek odišiel v najlepšom. Nie každému sa to podarí naaranžovať tak, aby odchod nejako vyznel a ešte niečo aj vyniesol. Najlepšia je šnúra koncertov, na ktorých sa možno bude aj plakať, ,,posledné" albumy.
Väčšinou však karty zamieša život sám. Niekto musí odísť, lebo ho k tomu prinúti zdravie, iný zakape na nezáujem publika, niekto nezvládne vlastných démonov alebo nedokáže osloviť nové generácie, mladé publikum. Na režírované rozlúčky nie je ani nálada, ani čas.
Postupné vytrácanie kontra šok
Keď robila speváčka Ljuba Hermanová v pokročilom veku na javisku mlynské kolesá, všetci žasli. Vtedy to nebolo bežné, speváci odchádzali do úzadia skôr, ľudia skôr starli. Hermanovej osud prial, bola aj pekná, aj svižná a ľudia ju stále chceli počúvať. A navyše – v jej prejave bolo niečo drsné, čo ju chránilo, aby nevyzerala trápne, ako ,,stará – mladá". Nikdy nebola sentimentálna, nelúčila sa, skôr o sebe žartovala. Zo scény odchádzala na viackrát, tak ako sa odchádza najčastejšie. Príde to samo. Prestávky medzi vystúpeniami sa predlžujú, publikum pomaly zabúda. Tak sa postupne vytrácali Horníček, Kopecký aj Werich, aj ten Krištof Veselý, Eva Kostolányová alebo speváčky Yvetta Simonová a Melánia Olláryová, obe narodené v roku 1928, ešte stále vo forme, no už menej na očiach.
Sú však aj drastickejšie spôsoby odchodu, ktoré spôsobí náhla tragédia. Smrť textára a bubeníka kapely Chinaski Pavla Grohmana – ako 38-ročný zahynul pri zrážke svojej obľúbenej motorky s autom – náhle ochromila ďalšie účinkovanie kapely.
Pohoda, klídek, tabáček a zrazu… Michal Malátný sa len ťažko vzchopil. Dnes kapela hrá ďalej. Nový začiatok prišiel sám. Čas to riadi.
Taktika či psychická úľava?
Ohlásené konce teda neznejú veľmi presvedčivo. Aj keď má už človek, ktorý sa lúči, sedemdesiat, nie je isté, že sa ešte raz nevynorí. To je neprogramovateľné a všetko závisí od toho, ako sa spevák cíti a či ho ľudia chcú. Kedysi sa s publikom už lúčil napríklad Richard Müller. Chvalabohu, vrátil sa.
Umelcom sa nedá zazlievať, že občas ,,taktizujú". keď sú už unavení, že si zorganizujú rozlúčkové turné, povedia posledné zbohom pre médiá, aby si ešte užili pozornosti. Z toho štylizovaného sentimentu si uťahuje aj jeden z práve ,,odchádzajúcich”, štyridsaťročný scenárista, herec, režisér Petr Čtvrtníček, ktorý „po tridsiatich rokoch hrania a po vyše tridsiatich zarobených miliónoch mizne do ústrania“. Známy mystifikátor využil módu pompézneho odchádzania k reklame svojho nového projektu.
Jav ohlásených odchodov sa dá vziať ironicky, ale dá sa aj pochopiť. Okázalá rozlúčka s publikom síce aj niečo vynesie, ale musí byť najmä veľkou psychickou úľavou. Konečne je po stresoch, v ktorých spevák neustále žije, zápasiac o vlastnú profesionálnu úroveň, o kredit u verejnosti. Prichádza uvoľnenie: Nečakaj ma už nikdy!
Inými slovami – teraz ma už všetci môžete milovať, som za vodou. V niektorých prípadoch, u mladších spevákov či kapiel, môže ísť aj o určité citové vydieranie voči publiku, ale to je už iná kapitola. Pravda, po dlhšej pauze sa obyčajne objaví nostalgia, túžba po účinkovaní a odstavené publikum návrat po zdravej pauze miláčika búrlivo uvíta. Nič nevyčíta, nič sa nedeje, život ide ďalej, až kým, jedného dňa, nepríde skutočný koniec. Čakaný nečakane. Vždy príde bez ohlásenia.
