Lupták: Konvergencie prinášajú hudbu, ktorá chýba

Nehráme iba hity, svet je oveľa pestrejší. To je motto 12. ročníka medzinárodného festivalu komornej hudby Konvergencie. Za päť dní uvedie desať koncertov, ktorými poteší fanúšikov vážnej hudby, džezu aj hudobnej improvizácie. "Konvergencie sa začínajú v sobotu 17. septembra večer v bratislavskom Dóme svätého Martina programom Cello Colosseum Gregoriana," povedal zakladateľ a umelecký riaditeľ festivalu Jozef Lupták.

17.09.2011 12:00
Jozef Lupták Foto:
Zakladateľ a umelecký riaditeľ festivalu Konvergencie Jozef Lupták pripomína, že podrobný program je na www.konvergencie.sk
debata

V čom sa Konvergencie za roky svojej existencie zmenili?
Samého ma prekvapilo, ako sa festival rozrástol. Otvorili sme ho aj v Košiciach, cestujeme po Slovensku. Program je bohatší, čo znamená aj viac roboty, ale zároveň ma to teší. V kvantine však nechceme stratiť kvalitu a živú komornú hudbu.

Nezaložili ste si festival tak trochu pre seba a svoje violončelo?
Tento rok hrám iba päť koncertov, minulý toho bolo oveľa viac. Je radosť hrať s priateľmi – je to sviatok pre hudobníkov, ale aj pre publikum, ktoré sa baví. Aj preto je na festivale skvelá atmosféra. A že veľa hrám? Pre mňa je hranie na prvom mieste, pred organizovaním a produkčnou prácou.

Sú Konvergencie drahá záležitosť?
Áno, pretože cena vstupenky neodráža reálne náklady podujatia. Musíme teda žiadať o granty, o partnerstvá s rôznymi spoločnosťami, jednoducho hľadať fondy, aby sme vykryli to, čo lístky nepokryjú. Rovnako je to aj v zahraničí, ak sa robia akcie, ktoré nie sú primárne založené na tom, aby na seba zarobili, ale prinášajú niečo nové. Od sponzorov závislí nie sme, ale od grantov áno. A s nimi je viac administratívnej roboty.

Spočiatku ste pozývali zo zahraničia priateľov, platí to stále?
Je to tak pol na pol. Jednoduchšie je pre mňa pozvať ľudí, s ktorými som už mal možnosť hrať. Viem, že radi prídu. Hľadáme však aj takých interpretov, o ktorých vieme, že sú nám blízki svojím umeleckým výrazom, hoci nie sú našimi priateľmi. Tento rok je to napríklad Doric String Qartet, z ktorých je nám blízky len violista Simon Tandree, s ostatnými sa spoznáme až na festivale. Už niekoľko rokov sme uvažovali, či by sme si vôbec mohli dovoliť ich zavolať do Bratislavy, keďže sú na prudkom umeleckom a kariérnom vzostupe.

Už pár rokov robíte aj koncerty pre deti – aby mali hudobníci kam odložiť ratolesti?
Nedávno som sa pýtal svojho najstaršieho syna, ktorý chodí do piatej triedy, čo sa učia na hodinách hudobnej výchovy. To, čo mi povedal, ma naozaj nepotešilo. Počúvajú hudbu, ktorú hrajú mainstreamové rádiá alebo sa venujú nejakému muzikálu. To je síce pekné, ale nevedia, čo je barok, romantizmus, klasicizmus. Neučia sa o Bachovi, Beethovenovi, Mozartovi či Haydnovi. Takže to, čo prinášame s klaviristom Ivanom Šillerom, je naozaj iba zrnko v mori.

V programe je aj koncert Jany Kirschner. Snažíte sa osloviť širšie publikum?
Nemyslel som si, že ju niekedy budeme mať na festivale, hoci je veľmi dobrá speváčka. Zaujal ma však jej vývoj, ako sa dokázala postaviť k vlastnej tvorbe a najmä jej posledné veci, ktoré vydala v spolupráci s Eddiem Stevensonom. Objavil sa tam istý typ hudobného podania, ktorý je mi blízky, aj keď z inej strany, ako to robíme možno my. A spojenie so živelným rómskym projektom After Phurikane sa mi zdal veľmi zaujímavou kombináciou. Dúfam, že z našej strany pokus vyjde.

Bonbónikom bude Stravinského Príbeh vojaka, prečo ste po ňom opäť siahli?
Chcem priniesť ľuďom niečo, čo mi tu chýba a čo ma momentálne osloví. Istý čas som Stravinského počúval takmer každý deň, je to úžasná hudba. V roku 2001 sme mali na festivale verziu Príbehu vojaka pre klavírne trio. Bolo to oveľa jednoduchšie ako celé dielo aj so scénikou. Je to náročná parketa, ktorú sme si predtým nemohli dovoliť.

Novinkou sú Rozhovory o hudbe. Čo to bude?
Každý večer budú pred komornými koncertmi polhodinové stretnutia s interpretmi. Rozhovory o hudbe umožnia publiku hlbšie sa ponoriť do nasledujúcich diel. Hudobníci prinesú svoj pohľad na diela a tvorbu a umožnia divákom viac sledovať komunikovanie hud­by.

Čo ste sa za tie roky naučili o organizovaní festivalu?
Naučil som sa, že majú zmysel dobré vzťahy medzi hudobníkmi, že to cítiť aj v hre. Je dôležité, aby mali radi to, čo robia – diváci to cítia a ocenia, pretože ich to obohatí. A že je dobre dať ľuďom vedieť, čo robíme, lebo inak nás ťažko nájdu.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba