V programových celkoch ponúkate poslucháčom hudobné spojenia od najstaršej klasiky po súčasných autorov. Aký je váš zámer?
Časovo vzdialenú hudbu kombinujeme od vzniku súboru – je to naša hlavná idea. Ak sa to len trochu dá, usilujeme sa zotierať hranice, ktoré u nás vznikli najmä v minulom režime. Keď sa uplatňovalo nezmyselné delenie na hudbu prijateľnú a neprijateľnú. Hneď prvý koncert – projekt Bach v kontexte, na ktorom sme striedali skladby Johanna Sebastiana Bacha s autormi konca 20. storočia, prijalo publikum ozaj radostne. Usilovali sme sa totiž upozorniť na rovnaké hudobné nápady a štruktúry, ktoré inak spracoval Bach, inak naši súčasníci, hoci v princípe stále išlo o rovnakú hudbu.
Vďaka Bachovi poslucháči lepšie porozumeli hudbe dneška?
Určite. Ale zaujímavé boli reakcie z publika, keď ľudia hovorili, že si pri Bachovi vždy trochu oddýchli. Bachovo dielo predsa vnímame tak, že ide o náročnú hudbu a človek sa musí pri jej počúvaní duchovne aj intelektuálne zaktivizovať. Odrazu to nadobúda iný rozmer… Tento kontrast vo vnímaní len potvrdzuje, že pre nášho poslucháča stále platia akési stereotypy, ktoré si ani Bach, ani súčasná hudba vôbec nezaslúžia.
Čím si to vysvetľujete?
Na Slovensku je problém v tom, že kultúrne sme vždy meškali. A trvá to dodnes. Ustavične sme boli oneskorení a niekedy to bolo až zúfalé, o koľko… Hoci sa to v čase našej avantgardy 60. rokov javilo už celkom fajn, keď sa objavili mladí skladatelia okolo Petra Kolmana, Iľju Zeljenku, Ivana Paríka či Romana Bergera. Začali intenzívne komunikovať so svojou generáciou, pozývali ich do zahraničia na festivaly, vďaka nim sme sa stali konečne aktuálni. Ale stopla to normalizácia. Takže znovu sme zbytočne stratili 20 rokov, a to je veľmi veľa. Čo všetko sa za tento čas stihlo udiať na pôde hudby 20. storočia vo svete! A my sme pritom neboli. Preto sú slovenskí poslucháči oneskorení a vo vnímaní hudby nedokážu odčítať kontexty.
V akom zmysle?
Hudba predsa vždy odráža svoju dobu. A keď ľudia nevidia kontext jej vzniku a kedysi aktuálnu hudbu počúvajú oneskorene, potom si ju nedokážu spojiť s dobovou atmosférou a dochádza k rôznym nedorozumeniam. Práve na toto doplatili skladatelia avantgardy, keď im režim stopol predvádzania ich diel. Potom, keď zazneli o 20 – 30 rokov neskôr, pôsobili na mnohých akoby zastaralo… Boli to nezmyselné a tragické stopnutia.
Nie je váš programový výber tak trochu eklektický?
Každá naša dramaturgia má svoju vnútornú logiku. Napríklad celý tento rok, v ktorom si hudobný svet pripomína koncertmi 100. výročie úmrtia Gustava Mahlera, rád k nemu pripájam hudbu nášho skladateľa Alexandra Albrechta. Doma aj v zahraničí. Albrecht, ktorý je u nás zabudnutý, bol Mahlerom očarený, uvažoval podobným spôsobom, mal blízky vzťah s Bélom Bartókom, skúšal podobné veci, poznal 2. viedenskú školu a všetko to pretavil do vlastnej tvorby, ktorá má obrovskú umeleckú hodnotu. Keď ho v zahraničí počujú popri Mahlerovi, úprimne ho obdivujú a tešia sa, že konečne spoznávajú niečo zo slovenskej hudby. Takže ak sa niekto hanbí za našu hudbu, je to čistý nezmysel.
Nebude azda problém v tom, že hudobníci nemajú dostatok notovín?
Je to ďalšia kapitola tentoraz ozajstnej hanby. My sa nielenže nezaujímame o vlastných skladateľov, ale ani nevydávame ich diela. Napríklad nemecké piesne Alexandra Albrechta, ktoré majú už sto rokov, nie sú vydané dodnes. Nebyť toho, že ich ručne prepísal Vladimír Godár, nepoznali by sme ich. Len vďaka nemu sme ich mohli naštudovať. Budem mu za to vďačný do konca života.
Dá sa podľa vás pomenovať, v čom majú skladatelia zo Slovenska spoločný rukopis?
Každá generácia celkom prirodzene reaguje na svet po svojom. Napríklad dosť dlho bol spoločným prvkom folklór. Dokonca aj v avantgarde či v elektronickej hudbe. A silný vplyv mala na našich skladateľov 2. viedenská škola. Ale ak by sme sa pokúsili zahrať sa na asociatívnosť, tak v „slovenskej hudbe“ je vždy prítomná akási plachosť a zvláštna lyrika, ktoré sa odrážajú vo výraze. Nenájdete v nej nejaký prudký temperament. No naozaj to nechcem nálepkovať.
Váš ansámbel pôsobí už tri roky, ako by ste zhodnotili, kam sa uberá?
Keď sme v roku 2008 s mojimi priateľmi Quasars Ensemble zakladali, vo svete podobné súbory zanikali. Prepukla hospodárska kríza, keď sa na kultúru dávalo oveľa menej, ako sa pôvodne očakávalo. Skutočne sme si nevedeli vybrať ťažšie obdobie na vznik. No bolo jednoducho nevyhnutné, aby k tomu došlo.
Prečo nevyhnutné?
Mali sme spoločnú generačnú víziu, ktorú sme chceli rozvíjať systematickou interpretáciou súčasných autorov a novou dramaturgiou. A po troch rokoch som užasnutý z toho, že to ide aj napriek všetkým štrapáciám. Možno v tom zohráva úlohu aj to, že väčšina našich členov sú z východného Slovenska. Z regiónu, ktorý má v sebe pevné jadro – čosi tvrdohlavé, keď človek dokáže ísť si za svojím, nech to stojí, čo to stojí. Navyše, keď naše nadšenie podporujú úspechy nielen doma, ale aj v zahraničí.
Festival klasickej hudby k 100. výročiu úmrtia Gustava Mahlera, Košice
Nedeľa 16. 10.
Dom umenia, 15. h – Camille Saint-Saëns, Roman Berger, Darius Milhaud, Isang Yun, Ivan Buffa, Sergej Rachmaninov
kostol Najsvätejšej Trojice, 18. h – Alexander Albrecht, Giovanni Bottesini, Sergej Tanejev, Jozef Podprocký
Pondelok 17. 10.
Dom umenia 18. h – L. van Beethoven, D. Šostakovič
Dom umenia, 19.30 h – Gaspar Cassadó, Miro Tóth (premiéra), Gija Kančeli, Elliot Carter, György Ligeti
Utorok 18. 10.
Dom umenia, 19. h – Záverečný koncert- Pieseň o zemi – Gustav Mahler / Arnold Schönberg / Reiner Riehn (hostia Knut Schoch a Petra Noskaiová)
