Čo vás priviedlo k tomu, aby ste sa vrátili na koncertné pódium?
Celé to „spískal“ Ilja Zeljenka. Rok pred svojou smrťou (2006) mi venoval skladbu Tri slová, ale v tom čase som sa už začal pripravovať na odchod zo scény. A keď som sa napokon rozlúčil s Borisom Godunovom, spievať som naozaj prestal. No ale doma som obchádzal túto Iljovu skladbu, ktorá celý čas ležala u mňa na klavíri, a nedalo mi to. Bolo mi nepríjemné, že taký jedinečný skladateľ napísal pre mňa skladbu a doteraz som ju nikde nepredviedol. Preto som sa rozhodol, že keď už, tak nech to stojí za to, a oslovil som ďalších komponistov, aby vznikol celovečerný recitál.
Koho ste si zvolili pre spoluprácu?
Odrazu som si uvedomil, že celá generácia skladateľov, s ktorými som spolupracoval, už nie je medzi nami. Ostali poslední dvaja mohykáni – Roman Berger a Miro Bázlik. Pochopiteľne, môj tip padol na nich dvoch. Navyše som ešte oslovil aj Vladimíra Bokesa, ktorý mi skomponoval piesňový cyklus na slová S. D. Šimka pre bas a komorný súbor. Ale zistil som, že toto dielo sa už do určeného termínu nedá technicky utiahnuť.
Je extrémne náročné?
Všetky skladby sú, samozrejme, náročné. A Bokesov cyklus ešte určite uvediem na inom koncerte – vhodná príležitosť sa iste nájde. Nakoniec v sobotu večer odznie jedno z jeho inštrumentálnych diel.
Aká je pôvodná skladba Ilja Zeljenku?
Je veľmi zaujímavá. Ale nerád by som dopredu dešifroval, o čo ide. Je pozoruhodne napísaná, hoci ide až o akúsi intímnu záležitosť, no nechcem nikomu dávať návod, ako ju má vnímať. Každý nech si vytvorí vlastný názor.
Môže sa poslucháč spoľahnúť pri porozumení aj na texty?
Skladby Mira Bázlika a Romana Bergera využívajú veľmi konkrétne texty, takže z nich vyplýva aj konkrétna atmosféra. Bázlik si vytvoril autorské „libreto“, ktoré pracuje s cirkevnými textami. A Berger použil poéziu Paula Celana, výnimočného lyrika 20. storočia, ktorý prežil holokaust a písal v nemeckom jazyku. Do slovenčiny ho preložil Ivan Kupec. Tieto dve diela nemajú veľa spoločného, azda len to, akoby sa jednou nohou dotýkali hrobu.
Ide o generačný pocit?
Ich autori sú vo veku, keď má človek vlastný pohľad na život, na to, čo sa okolo nás deje. Prakticky ich už len ťažko môže niečo prekvapiť. Ide o životnú filozofiu, ktorá k ich rokom prirodzene patrí.
Keď sa obzriete dozadu vy, ako by ste pomenovali svoju úlohu v príbehu umenia slovenskej aktuálnej hudby?
V živote som mal šťastie, lebo som mohol na Slovensku spolupracovať s naozaj vynikajúcimi skladateľmi. Aj preto som sa vždy rád venoval interpretácii novej hudby. Nešťastím bolo, že sa málo dostávala k publiku – najprv bola dlho zatracovaná, potom ju zakázali, neskôr sa vyčerpala vôľa znovu ju oživiť. Ale pre mňa to bola vyslovene zaujímavá práca, pretože som sa stretol s niečím, čo bolo len na papieri a to, ako to ožije, záviselo odo mňa. A pokiaľ sa dalo, usiloval som sa urobiť to čo najlepšie. Tak, aby boli tieto diela aj ďalej životaschopné, aby neskončili v zásuvke.
V čom presne vás táto práca fascinovala?
Veľa som pri tom rozmýšľal o zvuku, čo je podstata v súčasnej muzike. Veď aj čo sa týka sprievodu – zvuky, ktoré vychádzajú z nástrojov sú takisto veľmi experimentálne, nie je to žiadna klasika. Mal som obrovskú príležitosť kreovať samotný zvuk, hľadať nové možnosti. Hlas je úplne neobmedzený aj oproti tomu najdokonalejšiemu hudobnému nástroju, ktorý má svoje pevné limity. Mohol som sa s ním hrať donekonečna. Hľadania boli na tom všetkom najkrajšie, pretože som často robil veci, ktoré vyslovene odporujú klasickému opernému prednesu. A ja som si to mohol dovoliť, nikto ma nevedel zastaviť. Bolo to nádherné.
Tak sa dá predstaviť rockerský pocit…
Možno je to niečo podobné. Základ je hľadanie. Keď som novú hudbu uvádzal naživo, často som videl, že publikum ostalo akési nesvoje z toho, čo to vlastne zo mňa ide. A čo si to vôbec ako operný spevák dovoľujem. Rozhodne je to zaujímavé aj preto, že človek musí vynaložiť veľmi veľa námahy aj na analýzu hudby aj techniky, vyžaduje to muzikantskú inteligenciu, ktorú má len máloktorý z operných spevákov, aj preto to nerobia.
Nie je azda uvádzanie pôvodných diel nepísanou úlohou slovenských interpretov?
Je veľmi málo ľudí, ktorí sú ochotní pustiť sa do toho. Nepríjemné je, že tomu musíte obetovať kopu času, veľa námahy, premýšľania, vzíde z toho jeden koncert, možno jedna nahrávka, a tým sa to skončí. Nikdy som to nerobil kvôli tomu, aby som mal plné sály. Ja som sa len tešil a publikum „zízalo“, čo sa to vôbec deje, či je to vôbec možné. Ale pokiaľ človek ide za financiami, nemôže si od toho sľubovať vôbec nič.
Má to stále zmysel?
Isteže má. Je to výchova publika, aj keď ho nie je veľa. Ale musíme sa orientovať na mladšiu generáciu, ktorá ešte nie je príliš ovplyvnená materialistickým svetom okolo nás, kde sú rozhodujúce len peniaze a peniaze.
Aké to bolo, keď ste boli mladý vy?
Rozdiel medzi mnou a generáciou po roku 1989 je asi ten, že ja som bol rád, keď sa napísala skladba pre mňa a že som ju mohol zaspievať. Prvá moja otázka bola – kto ju skomponoval a čo to je? Teraz je prvá otázka – kedy a za koľko? To je podstatné – ide o dva prístupy, ktoré sa vôbec nedajú prirovnať.
Sergej Kopčák (1948) po štúdiu na VŠMU a na konzervatóriu v Sofii pôsobil na operných scénach v Banskej Bystrici, Košiciach a od roku 1974 takmer 21 rokov ako sólista opery SND v Bratislave. Pravidelne účinkoval v najvýznamnejších svetových operných domoch (Covent Garden v Londýne, Metropolitná opera v New Yorku, Teatro alla Scala v Miláne, Viedenská štátna opera, Parížska opera). Pedagogicky pôsobil i na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
