Návštevníci BHS majú ešte v čerstvej pamäti vašu Normu
Vincenza Belliniho, ktorou ste ich uchvátili pred dvoma rokmi. Teraz
prichádzate s Lucreziou Borgiou. Čo spája vaše hrdinky?
Ide o spoločný princíp romantickej literatúry – sú to hlavné postavy
operného diela, silné, ale zraniteľné ženy, ktoré sa musia vyrovnávať
s komplikovanými, tragickými vzťahmi. V Norme ide o partnerské problémy,
námetom pre libreto Lucrezie Borgie sa stali legendy, ktoré túto ženu
očiernili do krajnosti. Vraj vraždila, trávila ľudí a dokonca zabila aj
vlastného syna, hoci nevedomky. No podľa reálnych historických údajov
Lucrezia Borgia vôbec nebola „krvilačná“. Práve naopak, pozývala na
svoj dvor vynikajúcich umelcov, bola veľmi múzická aj sama skladala básne.
Taký človek nemôže byť taký zlý, ako ho vykresľujú dobové fámy.
Oproti dráme Victora Huga ju Donizetti poľudštil na milujúcu
matku. Napriek tomu musíte na scéne narábať s protichodnými emóciami. Ako
stvárňujete vražednú pomstychtivosť a nežnú lásku v jednej
postave?
Našťastie, pocity milujúcej matky v Donizettiho opere predsa len
prevažujú. Hneď od prvého tónu, keď zbadá svojho syna Gennara, keď ho
vzápätí hľadá v Benátkach a konečne ho nájde, oddáva sa tým
najčistejším emóciám. Chce preňho to najlepšie… A potom prídu
Gennarovi priatelia, sprisahanci, ktorí v nenávisti k Lucreziinmu bratovi
Cesarovi Borgiovi zvalia jeho zločiny aj na ňu. Len vtedy sa vzbúri a
prebudí sa v nej pomstiteľka.
Vyhovuje vám aj táto poloha?
Áno, ale aj tak oceňujem, že väčšina diela je postavená na tom, ako matka
bojuje o syna. Vrchol opery nastane, keď Don Alfonso prinúti Lucreziu naliať
Gennarovi otrávené víno. A ja tú hrôzy matky, ktorá práve podala
vlastnému dieťaťu jed, musím skoncentrovať len do dvoch tónov – Ó,
Dio! Donizetti si nič ťažšie nemohol vymyslieť.
Opera má niekoľko verzií. Záverečnú kabalettu si od skladateľa
vyžiadala predstaviteľka Lucrezie, aby mohla predviesť svoje umenie.
Donizetti áriu neskôr vypustil, no inokedy sa k nej opäť vrátil. Ktorú
verziu uvádzate vy?
Tú kompletnú, samozrejme, kde záverečnou áriou soprán uzatvára celé
dielo. Bez toho by opera pre mňa stratila význam.
Takže primadona v roku 1833, keď opera vznikla, mala
pravdu?
Cítila to veľmi správne. Veď v počiatočnej verzii malo odznieť len
nejaké krátke „A“, a hneď bol koniec.
Lucreziu Borgiu vrátila zo zabudnutia na svetové pódia v roku
1965 Monserrat Caballé. Inšpirovali vás vzory vašich
predchodkýň?
Občas si vypočujem rôzne nahrávky, a je pravda, že Caballé mám azda
najradšej. Považujem ju za najpravdivejšiu interpretku, aj čo sa týka
techniky narábania s hlasom, ktorá nie je samoúčelná. Vzory nemám, cez
nahrávky študujem techniku – možnosti variácií, ornamentov. Potom si
postavu vytvorím po svojom.
Jednu kabalettu ste predĺžili až o niekoľko taktov? Ako je to
v origináli?
Je to vysoký tón, ktorý Donizetti uzavrel v jedinom takte. Po ňom podľa
skladateľa spieva už len ansámbel a hlavná hrdinka by mala len tak
postávať na scéne a počúvať. Moja Lucrezia by nevedela, čo so sebou.
A keď ja tento tón udržím všetkých 8 taktov, odrazu to dáva zmysel.
Predtým totiž povie – majte so mnou zľutovanie! a všetci jej
odpovedajú – nie, nie, a obviňujú ju z hrozných vrážd a travičstva.
Takže hlas Lucrezie sa vznáša nad celým ansámblom, orchestrom a akoby
sprítomňuje jej úzkosť z toho, čo bude nasledovať. Vidíte, myslím, že
v tomto ma inšpirovala práve Caballé…
V čom je pre vás príťažlivé koncertné uvádzanie
opery?
Opera je audiovizuálne dielo a ja rada hrám na javisku, ak je to účelné. No
koncertné predvedenie opery sa dá rýchlejšie zrealizovať. Nepotrebujete
6 týždňov skúšok, režiséra, javisko, kostýmy, a to je veľké plus.
Navyše, diváci sa môžu viac skoncentrovať na hudbu. Na druhej strane, to,
či má poslucháč adekvátny hudobný zážitok, závisí aj od toho, či už
pozná operu od A do Z alebo nie.
Väčšinou na BHS chodí už poučené publikum. Aké s ním máte
skúsenosti?
Báječné. Na verejnej generálke všetci vstali ako na povel, urobili nám
standing ovation. Čo môže človek viac žiadať!
Aké sú vaše skúsenosti s mladými slovenskými
kolegami?
Všetci sú výborní. Napríklad ansámble, kde je 5 mužských hlasov, sú
skomponované tak, že všetky by mali spievať akoby z jedných úst.
A musím povedať, že to robia vynikajúco, aj zásluhou dirigenta, ktorý je
veľmi presný. Samozrejme, skvelí sú aj moji kolegovia – sólisti.
Príjemne ma prekvapilo a potešilo, ako krásne spieva Terézia Kružliaková,
aký má presvedčivý výraz. Jozef Benci, ktorý má bas ako hrom, sa zas
v úlohe Dona Alfonsa výborne vyrovnal aj s výškami. No a Pavla Bršlíka,
s ktorým sme túto operu robili už dávnejšie v Mníchove, mám veľmi
rada. Zohrali sme sa aj teraz v Bratislave, už je to akoby môj ozajstný
operný syn.
Čím si vás získal práve žáner romantickej tragickej
opery?
Tieto diela sú komponované vyslovene pre môj hlas. Ďakujem univerzu, že
nám takýchto skladateľov poslalo a že vytvorili hudbu, ktorá je pre môj
hlas ako ušitá. No a príťažlivé sú aj ich príbehy, hoci dráma je
vlastne všade – či je to klasika, romantika alebo verizmus. Vždy ide
o lásku, sklamanie, tragédiu, zradu, žiarlivosť, ľudské pohnútky,
emócie, ktoré sú večne platné…
Predsa len, oproti romantizmu sú prejavy emócií dnešného
človeka oveľa úspornejšie. Neprekáža vám istá odtrhnutosť od
aktuálneho sveta hudby?
Približujem poslucháčom istý hudobný štýl, ktorý bol v móde
v 19. storočí. Vtedy speváci donekonečna študovali trilky. Dnes sa
stáva, že spevák nedokáže urobiť ani jeden. No ale ja neviem, či je
prejavom modernosti, ak máme dnes spievať trhané zvuky hore-dole oktávami.
Podľa mňa to celkom nezodpovedá ľudskému uchu, sluchu, duši. Naša duša,
naše srdce aj vedomie túžia po melódii, harmónii. Iste, súčasní autori
potrebujú správnu interpretáciu a kvalitu, ale platí to aj o starších
komponistoch. A to sa usilujem robiť ja. Aj na tomto dôležitom a krásnom
podujatí, akými sú BHS.
