Prvé tóny festivalu celkom oprávnene patrili Jánovi Cikkerovi a jeho povojnovému opusu číslo 25, Spomienkam. Dielo bazírujúce na sláčikovom zvuku je prizdobené dychmi a odvíja sa v spevnej melodickej línii. Do istej miery v ňom rezonujú autorove reminiscencie na aktuálne prežité udalosti. Dirigent Emmanuel Villaume zo Spomienok vyťažil nesmierne veľa kontrastov, slovanskej lyriky, tanečnosti, ale dosiahol v závere impozantnú dynamickú gradáciu. Práve takáto interpretačná kvalita propagácii cikkerovského odkazu veľmi prospieva.
Preraziť kompozíciami populárnymi, medzi ktoré Koncert pre violončelo a orchester h mol Antonína Dvořáka nesporne patrí, je ešte ťažšie vzhľadom na porovnávacie možnosti. Päťdesiatročný ruský čelista Alexander Kniazev je dnes veličinou vo svojom odbore a sila osobnosti vyžarovala aj z jeho bratislavského vystúpenia. Vyspelá technika je samozrejmosťou, výrazovo poňal skladbu bez vonkajšieho pátosu, no so silným emocionálnym ponorom a veľkou škálou dynamických odtieňov. S orchestrom vytvoril partnerský dialóg, kde garantom spoločnej poetiky bol dirigent Villaume.
Čajkovského predohra-fantázia Romeo a Júlia našla v hudobnom stvárnení Emmanuela Villaumea do dvadsiatich minút vtesnanú historku o nesmrteľných milencoch. So svojou vrúcnou a cituplnou lyrikou, patetickým nábojom i konflikty predlohy spracúvajúcou drámou.
Slovenská filharmónia pod taktovkou svojho šéfdirigenta hrala v až netypickom nasadení, ktoré kulminovalo v záverečnom Vtákovi ohnivákovi Igora Stravinského. Villaume má schopnosť vyprovokovať hráčov k maximálnemu výkonu, jeho gesto je presné, prirodzene elegantné a čo je hlavné, intenzívne prenáša posolstvo partitúr do orchestra. V prípade Stravinského dokázal kontrastným častiam vtisnúť programovú náladu, ozvláštniť ich výrazným spektrom farieb a v strhujúcom rytme doviesť baletný príbeh do efektného finále. Tohtoročný štart BHS sa vydaril nad očakávanie. Naše reprezentatívne teleso so svojím šéfdirigentom nastavilo latku kritérií vskutku festivalovo.
