Slovenský virtuóz v hre na violončele a organizátor festivalu Pekná hudba Eugen Prochác je nadšeným ctiteľom Natalie Gutman. Obdiv k umelkyni vyjadril osobným spomínaním.
Tajomstvo ruského zvuku
Tá spomienka je úplne čerstvá. Sme v roku 1982. Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca. Recitál violončelistky Natálie Gutman a klaviristky Iriny Sucharebskej. Sedeli sme s mojím priateľom Jurajom Čižmarovičom na kraji pri uličke, aby sme dobre videli. Program sa začínal Schubertovou sonátou Arpeggione. Všetko išlo krásne, boli sme šťastní, že počúvame takéto umelkyne a netrpezlivo sme čakali na prekvapenie večera: Snittkeho violončelovú sonátu napísanú priamo pre Natáliu, o ktorej už kolujú chýry.
Ale ešte je tu predtým Hindemith, obľúbený skladateľ violončelistky. Zdanlivo drsné a neosobné zvuky sólovej sonáty poľudšťuje, a keď autor v 4. časti predpisuje – hrať bez akéhokoľvek výrazu, len veľmi rýchlo a ticho, Natália nám pripraví takú pianissimovú pyrotechniku, že všetci spadneme zo stoličiek. Ako keď vypustíte bublinky zo sódovej fľaše. Obrátim sa na Juraja, na jeho neveriaci výraz tváre nikdy nezabudnem…
Ale to sme ešte len v prvej polovičke!
Prichádza Sonáta pre violončelo a klavír Alfréda Snittkeho.
Hudba začína pokojne, uvážlivo, klavír sa pridáva takmer odovzdane. Violončelo sa vzmáha, ale len mierne. Energia nakoniec ochabuje…
Začína Presto. Nezadržateľné, plazivé pasáže vo violončele, klavír štekne akord, odmlčí sa, potom udrie zas, postupne sa intervaly skracujú. Hrá neodbytne. Violončelo stále omieľa svoju mantru.
Postupne všetci, čo v sále sedíme, zisťujeme, že sa nachádzame úplne niekde inde, no v Zrkadlovke určite nie. Druhá časť doburáca, prichádza posledná, tretia, s lávou žeravých akordov a nervy trhajúcim nariekaním violončela. Sonáta končí úplne potichučky.
Od toho momentu som sa do Natálie Gutman zamiloval.
Potom už v Bratislave nehrala. Našťastie, navštevovala Prahu, kde som študoval. Opakuje sa Snittke, tentoraz jeho druhé Concerto grosso pre husle, violončelo a orchester. Veľké obsadenie, v orchestri nájdeme zvony či dokonca elektrickú basgitaru. Po Natáliinom boku hrá manžel – Oleg Kagan.
Aké to bolo, nemá zmysel hovoriť. Pripomína mi to odpoveď z jedného rozhovoru s ňou, kde sa novinár pýta: „A v čom je tajomstvo toho "ruského“ zvuku u Rostropoviča, u vás a ďalších?"
Gutman odpovedá: „Skúste žiť v Sovietskom zväze minimálne jeden mesiac a začnete to chápať…“
Natália vzbudzovala obdiv aj u svojich veľkých kolegov, Gaspar Cassadó ju nazval nežným kvetom, Daniel Šafran si u nej vážil jej individualitu. No a Sviatoslav Richter jej úprimnosť a čistotu.
Keď mi v júli tohto roku zavolali štyri dni pred jej plánovaným koncertom na našom festivale v Banskej Štiavnici, že pani Gutman vážne ochorela, skoro som sa rozplakal.
Dnes sa teším, že sa jej vedie už lepšie a príde nás po dlhom čase zase pozrieť.
