Náročný monolitný program bol zostavený z tvorby dvoch skladateľov. V prvej polovici to boli diela J. S. Bacha, jeho Taliansky koncert a Partita h mol, prednesené akoby jedným dychom, bez zbytočných prestávok.
Ťažko povedať, čo sa dá skôr obdivovať na hre a hlavne interpretácii tohto klaviristu. Úžasné bohatstvo farieb, keď má poslucháč pocit, že interpret hrá na viacerých nástrojoch? Klavír sa stáva pre neho akousi zvukovou dielňou pre tie najrozličnejšie tembry. Alebo diferencovanie jednotlivých hlasov či neomylné vedenie spevnej línie? Či azda pregnantný oceľový rytmus, pri ktorom však nezabudne dať priestor nádychom, rubátam, nevynúteným, prirodzeným.
Hra ornamentov, taká bazálna záležitosť pri interpretácii barokovej hudby: Sokolov ich v prvom rade hrá s nesmiernym potešením, v kudrlinkách sa doslova vyžíva. Pomáha mu v tom aj neomylné majstrovstvo práce s časom. Napätie, vyrátané (alebo skôr precítené) v milisekundách, ovládajú len tí najväčší. Preto hru takýchto ľudí počúvame so zatajený dychom.
Jeho Bach je barokový alebo súčasný, pomenovať ho môžeme akokoľvek. Táto hudba nepodlieha časovému obmedzeniu. V každom prípade je to Bach plný života aj humoru.
Priznám sa, že som si po odznení prvej polovice programu nevedel predstaviť, že by večer mohol ešte gradovať. Na rozdiel od viacerých kolegov, ktorí sa tešili najmä na romantickú časť koncertu, diela Johannesa Brahmsa.
Vzápätí som zavrhol tieto pochybnosti. Maestro nás povodil rôznymi sieňami hudobného paláca. Variácie na Händlovu tému nám predstavil porcelánovým krehučkým zvukom, ktorý postupne v jednotlivých epizódach dostáva aj pevnejšie kontúry a stavba diela mohutnie ako chrám.
Po jeho vybudovaní si môže už dovoliť koncert „dohrať“ krátkymi, intímnymi, v poslednom období napísanými Tromi intermezzami.
Tu nám Brahms aj Sokolov ukazujú zákutia svojej duše, treba len otvoriť svoje srdce.
No a potom, už len nadšenie všetkých prítomných, 6 prídavkov… Spasibo.
