Nedávno ste vydali nový album Nočná galéria. V čom sa líši od tých predchádzajúcich?
Vydal som vlastne dve cédečká v jeden deň. Na Nočnej galérii je desať nových vecí. Zostali mi totiž krásne skladby z baletu Everest, ku ktorému som pripravoval hudbu, a tak som sa ich odhodlal vydať. Podľa kritikov aj okolia je hudba novátorská – aspoň vzhľadom ku mne. Svojou atmosférou a nostalgiou nepripomína nič, čo som doteraz robil.
Vydať jeden nový album sa vám málilo?
Presne tak. Keď už som bol vo švungu, tak som si povedal, že vydám ešte jedno cd – Best Of. Niektorí ľudia, ba možno väčšina, by chceli, aby tam boli tie notoricky známe veci. Ja som sa však rozhodol inak. Mám možno vyše tristo pesničiek a o výbere som sa radil aj s vydavateľom a rôznymi muzikantmi. Best Of je to najlepšie, čo som vytvoril a spievam za tých štyridsať rokov.
Ale nebudú vašim fanúšikom známejšie piesne chýbať?
Hádam nie. Často som totiž upozorňoval, aby na tomto albume Medulienku nečakali. Tým nechcem povedať, že by som sa za ňu hanbil. Naopak, každému umelcovi prajem, aby mal po 42 rokoch takýto notoricky známy hit. Podobne s Učiteľkou tanca, ktorá bola napísaná k filmu Prípad Gabriela ako fór, určitá recesia. V tom roku som nemal dostatok materiálov, tak som prihodil aj túto skladbu. Na jej nálade je však počuť, že je trochu „odfláknutá“. Veď sme boli aj jemne chytení. Ale ľudia to „zožrali“ a samozrejme tomu pomohol aj videoklip s Magdou Pavelekovou.
Pôvodne ste chceli vydať len kompiláciu, nakoniec ste piesne nanovo nahrali. V čom sú iné oproti originálom?
Best Of som chcel zaspievať tak, ako spievam dnes – s nadhľadom a určitou vyzretosťou. Nie hláskom dvadsaťročného chalana ako kedysi. To je na každej pesničke cítiť. Napríklad skladba Šesť starcov zo zakázaného albumu Pokoj vám znie dnes úplne ináč ako vtedy. Nechcel som sa veľmi blížiť originálu, to by nemalo zmysel. Celé nahrávanie prebehlo veľmi rýchlo – dva dni sme nahrávali podklady v štúdiu a potom som to na jedenkrát naspieval. Takže hoci ide o štúdiový album, piesne sme zahrali a zaspievali tak, ako na koncertoch.
Týmto albumom sa obraciate vzad, zvyknete to robiť aj v reálnom živote? Chytá vás niekedy nostalgia pri spomienke na „staré dobré časy“?
V mojich piesňach nostalgia je, ale nie spojená s dobou. Tomu sa zásadne vyhýbam. Zaváňa to totiž určitou skepsou. Je prirodzené, že vtedy bolo ináč. Každá doba má svoj fenomén. Spomeniem preslávené Véčko, na ktoré mnohí spomínajú a zamýšľajú sa, čo by dnes znamenalo. No nič by neznamenalo, vôbec nič. Mladí majú úplne iné problémy, možnosti stretávania sa a komunikácie, ako sme mali my. Doba si to vyžiadala. Sám nemám veľmi rád výjazdy do minulosti a ľpenie na nejakých zážitkoch. Treba žiť teraz a pozerať skôr do budúcnosti. Veď minulosť je už za nami – a za mnou je už možno aj budúcnosť.
Je niečo, čo vám predsa len dnes chýba?
Z mojich úst to možno bude znieť čudne, lebo ja sám som skôr nadnárodne orientovaný. Sám o sebe hovorím, že som rakúsky Uhor, ale chýba mi v nás určité povedomie. Nechcem povedať, že láska k vlasti, to je veľmi nadnesené. Ale aspoň nehanbenie sa za to, odkiaľ som a čo robím. Určitá úcta. Zahoríme, keď hokejisti vyhrajú. Vtedy sa tešíme, ale keď prehrajú, tak ich pošleme preč. A tak je to so všetkým, najmä u Slovákov. U Čechov je to už trocha iné. Tí si skôr vážia hodnoty, nemyslím len umelecké alebo kultúrne, ale najmä tie. Či ste v Týne nad Vltavou alebo v Prahe, cítiť, že Česi majú hudbu radi – aj Neckářa, ale aj undergroundovú kapelu. U nás je to tak, že buď ten alebo ten a ostatní nech zdochnú.
Čím to podľa vás je?
Česi sú kultúrnejší, to je dané aj historicky. Mali aj svojho kráľa, zatiaľ čo my sme stále boli pod nadvládou iných. Tento vývoj trval stáročia a rozdiel bolo cítiť aj za socializmu. Keď ste prišli do krčmy v ktorejkoľvek českej dedine, čašník vám vykal: „Dobrý deň, pane, dáte si pivo?“ Tá krčma mu nepatrila, ale dal na stôl obrus a tešil sa, že je výčapník a robil to na úrovni. Na Slovensku vás čašník neoslovil pán, lebo to sa mu bridilo, ani súdruh nesedelo, a tak radšej nepovedal ani bú, ani mú.
Na svojom turné koncertujete s českou kapelou, vyhovuje vám viac ako slovenskí hudobníci?
Na Slovensku nie je až tak veľa muzikantov, ktorí by nehrali s jedným a s druhým, za niekoho a proti všetkým. Títo mladí zo skupiny Alvik ani netušili, čo všetko mám za sebou. Majú 25 – 30 rokov a vedia, že by som im mohol byť otcom. Keď však vidia, čo sa robí a ako sa hrá, majú úctu. Slováci sú skôr v štýle „a čo mi tento tu bude vyprávať“. Títo chlapci majú úctu a vážnosť. Nezaujíma ich nič iné, len hudba, všetky tie šumy okolo ich netrápia. Veď ani nepoznali moje pesničky.
A vám to neprekážalo?
Nie, nemusia ich poznať. Načo? Ani moja vlastná dcéra nepoznala a nepozná moje pesničky.
Užívate si spoluprácu s mladšími muzikantmi?
Určite áno. Ja som sa nikdy nebránil výmene členov v kapelách. A čím som bol starší, tým viac sa vekový rozdiel medzi nami zväčšoval. Vždy som pociťoval určitú potrebu inovácie a mladí muzikanti prídu s novými nápadmi. Tak to bolo aj v tomto prípade.
Myslíte, že to dnes majú mladí hudobníci ťažšie alebo ľahšie, ako za vašich mladých čias?
My sme to mali ťažšie v tom, že sme nevedeli zohnať poriadnu gitaru alebo mikrofón. S takýmito vecami sme zápasili. V Bratislave bolo jedno jediné štúdio na celom Slovensku, štúdio Československého rozhlasu, kde sa nahrávalo všetko. Pieseň musela ísť samozrejme do komisie a podobne, ale my sme s tým nemali problém, lebo sme už vtedy boli dobrí. A tí sa presadia, to podľa mňa platí vždy a všade.
Platilo to aj za socializmu, keď niektorí umelci tvoriť nemohli?
Myslím si, že áno. Môžem spomenúť porevolučnú rétoriku mnohých ľudí, emigrantov, ktorí sa k ničomu nedostali, pretože nemali výkon alebo dostatočnú kvalitu na to, aby mohli niečo robiť. A dnes sa vyhovárajú na dobu. Ale spomeňme Deža Ursínyho a Mariána Vargu. Veď v čase najväčšej normalizácie vyšli najlepšie veci od Collegia Musicum. To vyvracia všetky dogmy tých neúspešných, ktorí radi hovoria, „keby som mohol, robím toto a tamto, ale musím písať do šuplíku a mám z toho nepríjemnosti“. Boli samozrejme aj také prípady, hoci na Slovensku o niečo menej ako v Česku. Aj mne zakázali platňu Pokoj vám – vydavateľ prišiel a povedal, „radšej to nevydajme“. To je celé.
Existuje vo vašej kariére niečo, čo dodnes ľutujete?
V sedemdesiatych rokoch sme mali veľmi úspešný muzikál na Novej scéne, volal sa Cyrano z predmestia. Napísali sme ho s Mariánom Vargom a bola to kultová záležitosť. Vtedy sa ešte muzikály veľmi nepísali a ten náš zaujal jedného promotéra, ktorý ho chcel uvádzať v západnom Nemecku v Mainheime. Všetko sa chystalo, prekladali sa texty, ministerstvo kultúry však začalo robiť problémy. Nechceli dať vydavateľské práva promotérom zo Západu, lebo najprv by to vraj mala hrať nejaká spriaznená socialistická krajina. Postupne celá situácia smerovala do stratena a nemecký promotér nakoniec povedal, že na to kašle. Mrzí ma to, lebo si myslím, že vtedy to mohlo zarezonovať. Nehovorím, že by sme hneď spravili dieru do sveta, ale možno by sa to niekam dostalo. Hudbou aj námetom mal tento muzikál blízko ku každej generácií v ktorejkoľvek krajine. Doteraz ľutujem, že sa to nepodarilo dotiahnuť do konca.
Máte za sebou stovky, ba možno tisícky koncertov. Cítite ešte pri príchode na javisko vzrušenie?
Áno, koncertovanie ma stále baví, inak by som ho nerobil. Mám ho radšej ako nahrávanie, pretože kontakt s divákmi je pre mňa najdôležitejší.
Kde sa vám hrá lepšie – v komornejšej atmosfére alebo na veľkých koncertoch?
V podstate je mi to jedno. Zvládnem aj veľké publikum, aj klub. Možno ide skôr o to, či som na pódiu sám, alebo s kapelou. Ten prvý prípad je o niečo náročnejší. Okrem klasických koncertov väčšina z nás žije aj z firemných akcií, kam chodíme zahrať a zaspievať. Ľudia sa vtedy buď tešia, že prišiel ten dotyčný umelec, alebo im je to jedno. Berú to ako nutné zlo, chcú sa najmä najesť a vypiť si. Mne sa zatiaľ, našťastie, nestalo, že by niekto počas môjho vystúpenia jedol. Tieto vystúpenia sú trochu horšie, ale vďaka nim potom môžem spraviť tri krásne benefičné koncerty.
Ste práve na turné – patrí k nemu aj dnes alkohol a večierky?
V prvej časti sme sa našťastie vždy vracali domov, takže to nebolo až také zlé. Teraz však ideme na východ a tam budeme aj prespávať. Ale sme veľmi kultivovaná partia, Marcel Buntaj ani nepopíja. Chlapci z Prahy sú od nás mladší, ale sú to statoční chlapci. Neoddávajú sa alkoholu a na pódiu aj inde sú v pohode. Keby boli pri hraní problémy, nebavilo by ma to. Ja chcem mať pohodu, ktorú môžem preniesť aj na publikum. Riešiť, že niekomu je pred koncertom zle alebo vôbec neprišiel, to už by som nerobil.
Roky skladáte hudbu, hráte, maľujete – kde beriete inšpiráciu?
Inšpiráciu nikde nenaberám, ani pri maľovaní, ani v hudbe. To sa len tak hovorí. Určite to nie je tak, že pekne svieti slniečko alebo si dám dobrý čaj a potom prídem domov a zložím pesničku. Dnes možno mám nejaký vnem, ale určite s ním už dnes nebudem nič robiť.
Nebudete?
Nie. Robím iba vtedy, keď musím – teda keď sa blížia termíny. Ja si doma ani nebrnkám a nepočúvam hudbu. Jedine rádio v aute.
A čo hovoríte na dnešnú modernú hudbu?
Kapely síce nerozoznávam, ale je to všetko dobré. To je hudba pre mladých – a mali by ju robiť mladí. Občas niekto prežije, ako napríklad ja. Je dobre, keď si mládež uvedomuje, že ten základ niekde bol. Ale nepožadujem, aby prišli na môj koncert šestnásťroční tínedžeri, lebo tí moju tvorbu nemusia vôbec akceptovať. A to je pochopiteľné.
Len o vlások ste unikli smrti, keď ste zmeškali lietadlo z Prahy, ktoré spadlo na Zlatých pieskoch. Zmenil sa váž vzťah k životu?
Ani nie. Len som sa tešil, že mám anjela strážneho, ktorý sa o mňa takto postaral. Ani som neprestal lietať – vlastne som letel hneď o dve hodiny neskôr. Ten prvý let som totiž zmeškal, pretože som zaspal. Keď som potom riešil s paňou za priehradkou letenku, tá mi hovorí: „Vy sa nerozčuľujte, pane, to lietadlo spadlo.“ A ja na to, tak mi dajte miesto v nejakom ďalšom. Rodičia netušili, že som v tom osudnom nesedel a mysleli si, že som mŕtvy. O to väčšie bolo potom ich prekvapenie.
Pavol Hammel
Narodil sa v Bratislave 7. decembra 1948. K hudbe ho priviedol otec, huslista v Slovenskom národnom divadle. Aj on začínal hraním na husliach, ale postupne sa preorientoval na gitaru a v 60. rokoch začal svoju kariéru s kapelou Prúdy. Medzi jeho najväčšie hity patria piesne Medulienka, Učiteľka tanca, Starí kamoši alebo Zvonky zvoňte. Na svojom konte má vyše dve desiatky albumov a získal zlatú aj bronzovú Bratislavskú lýru. Je ženatý, má dve dcéry. Amatérsky sa venuje výtvarnému umeniu – maľbe.
