Pre štvrtkový a piatkový večer naštudovali filharmonici pod taktovkou Rastislava Štúra skladbu jubilujúceho skladateľa Petra Zagara Bozkali sa a plakali, Husľový koncert d mol Jeana Sibelia a dielo Paula Hindemitha – Symfonické metamorfózy na témy Carla Maria von Weber. Hindemithova hudba vo štvrtok zaznie v interpretácii našich muzikantov po 44 rokoch. Sólový husľový part v Sibeliovom koncerte prednesie Juraj Čižmarovič. Umelec, ktorý sa uplatnil ako koncertný majster, sólista, ale aj dirigent v Nemecku, sa pravidelne vracia na Slovensko. Hrať pre domáce publikum považuje za svoju vnútornú potrebu.
Prestávka 44 rokov nie je malá. Myslíte si, že hudba Paula Hindemitha je pre slovenského poslucháča náročná?
Skupina skladateľov prvej polovice 20. storočia, medzi ktorých patrí Hindemith, Honegger, Martinů, má veľmi špecifickú, zvláštnu hudobnú reč. Niektoré ich kompozície sú prenádherné, ale cestu k publiku mali komplikovanejšiu oproti klasikom ako Brahms, Wagner, alebo aj oproti modernistom typu Richarda Straussa, Bartóka či Šostakoviča. Boli to vlastne akýsi anarchisti, čo si našli vlastný hudobní jazyk a držali sa ho zubami-nechtami. Odlišujú sa od všetkého. Odlišujú sa od druhej viedenskej školy, ktorá je zodpovedná za to, že sa zrušil celý tonálny systém. Som rád, že dirigent Rastislav Štúr urobil práve takýto netradičný dramaturgický krok. Stojí si za ním, miluje túto skladbu, nečudujem sa, že ju potrebuje priniesť slovenskému publiku.
Ako po rokoch koncertovania vnímate husľový koncert Sibelia?
Tomuto dielu sa nemôže vyhnúť žiadny sólista ani virtuóz. Je to kmeňový repertoár, patrí do výbavy každého huslistu, ako patrí kuchynský riad do výbavy jednej rodiny. Ale s tým, že musí byť vždy vypulírovaný, aby sa z neho príjemne jedlo.
Na koncerte zaznie skladba Petra Zagara, ktorú skomponoval v roku 1994. Akú máte skúsenosť s uvádzaním novej hudby v Nemecku?
Veľký boom novej tvorby, vlna experimentovania a hľadania nových zvukových tvarov je už za nami. Tu aj v Nemecku. Posledná bašta hľadania novej hudby, ktorá sa prezentuje na festivaloch aj pódiách, je už azda iba vo Francúzsku. Nemecko koncom 80. a začiatkom 90. rokov už ustúpilo od uvádzania novej hudby. Samozrejme, že sa hrá, ale s podstatne menšou intenzitou ako pred 20 – 30 rokmi.
Ako vnímate novú slovenskú hudbu?
Keď mapujem slovenskú hudobnú scénu, s úžasom vnímam, aké neuveriteľné veci sa tu diali. Aké zaujímavé osobnosti a originálne typy tvorili na našej pôde. Koncom 60. rokov u nás vznikla silná skupina experimentátorov okolo Zeljenku, Kolmana, Kupkoviča, Bergera. Boli odchovaní osobnosťami ako Moyzes, Cikker, Otčenáš, Suchoň – v podstate komponistami, ktorí založili slovenskú hudobnú tradíciu. Po generácii Zelienkovcov prišli mladší – Godár, Malovec, Breiner, Burlas, Zagar… Bolo ich dosť, azda aj preto, že ich v minulom režime podporovala štátna kultúrna politika. Ilja Zelienka kedysi vyslovil krásny bonmot, keď hovoril, že Slovensko má najviac skladateľov na svete na štvorcový kilometer.
Cítite nostalgiu?
Svojho času malo každé väčšie mesto v Československu vlastný hudobný festival. Netvrdím, že všetko bolo dobré, ale zmenou sa odbúralo a zaniklo veľa dôležitých vecí. Som napríklad horlivý zástanca Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, ktorý v nesmierne ťažkých podmienkach dodnes koncertuje a nahráva. Myslím, že sa to darí najmä vďaka riaditeľke RTVS Miroslave Zemkovej. Nebyť jej, bola by tu ďalšia púšť…
Ako z tohto pohľadu vidíte pôsobenie filharmónie?
Dnešný a zajtrajší koncert je dôkazom, že dramaturgia Slovenskej filharmónie sa s premyslenou koncepciou a veľkou disciplínou usiluje uvádzať na pódiá novú slovenskú hudbu. A v situácii, keď je odkázaná na to, aby pritiahla do koncertnej sály čo najviac ľudí, nie je to žiadna samozrejmosť. Rád by som vyslovil svoj rešpekt ľuďom, ktorí aj napriek ťažkým mechanizmom, čo ovládli náš kultúrny priestor, pracujú s čistým štítom.
Oživujete programovo diela našich skladateľov aj vy?
Stalo sa to pre mňa potrebou, bez ktorej by môj vnútorný život nebol až tak pestrý. Mám nesmiernu radosť z toho, koľko nových skladieb tu vzniká, ako pribúdajú noví autori, talenty – v kompozícii aj interpretácii. Na Slovensku mám malý orchestrík Cimorosa Chamber Orchestra, do ktorého pozývam ľudí mojej krvnej skupiny a vždy priberiem aj mladých hráčov. Oni to dnes majú ťažšie, lebo pracujú a tvoria pod väčším, nepríjemnejším tlakom, hoci na druhej strane – majú otvorené okná do sveta. Môžu „pričuchnúť“ ku kvalitnému umeniu, kde si vyberú. Bol by som rád, keby si zbalili kufre a išli do sveta. Napríklad do New Yorku…
Darí sa vám interpretovať pôvodnú slovenskú tvorbu v Nemecku?
Iste. Som jeden z tých nadšencov, takých Indiánov, ktorí hrali novú hudbu už pred 30 rokmi. Slovenskú hudbu interpretujem veľmi rád všade, kde je o to záujem. Som ňou „odkojený“. Sú to kilá nôt, ktoré som odohral. Medzičasom vznikli aj skladby na môj podnet. Dosť sa pýšim tým, že som sa stal akýmsi dvorným huslistom Vladimíra Godára. Skoro polovicu jeho skladieb, ktoré zložil pre husle, som premiéroval práve ja. Som veľmi zvedavý na novú hudbu, ale aj hudbu zabudnutú, málo známu. Vlani som napríklad nahral v Nemecku husľové koncerty zabudnutých romantikov – Hansa Pfitznera a Siegfrieda Wagnera.
Husľový virtuóz Juraj Čižmarovič
Juraj Čižmarovič (1962) je prvým koncertným majstrom WDR Rundfunkorchester v Kolíne nad Rýnom a koncertným majstrom wagnerovského festivalového orchestra v Bayreuthe. Okrem sólistickej kariéry sa venuje aj komornej hre a dirigovaniu. Na konte má okrem viacerých nahrávok diel svetovej hudobnej literatúry aj skladby slovenských skladateľov – Vladimíra Godára, Petra Breinera, Martina Burlasa, Jozefa Kolkoviča či Tadeáša Salvu. Minulý rok vydal v Kolíne nad Rýnom CD Romantic Violin Concertos s husľovými koncertmi nemeckých romantikov Hansa Pfitznera a Siegfrieda Wagnera.
