V októbri sa vám nešťastne zlomili vaše vzácne modré husle. Prežívali ste to podobne, ako keby sa vám zranilo dieťa?
Áno, bolo to úplne rovnaké. Vždy sa síce dajú vyrobiť nové husle, ale tá predstava bola pre mňa krutá. Cítil som sa dosť zle. Našťastie ich majster husliar Jan Špidlen za týždeň opravil. Za normálnych okolností by si oprava vyžiadala aj dva mesiace. Onedlho som však odchádzal koncertovať do Francúzska a svoje modré husle som potreboval. Honza Špidlen na nich pracoval dňom i nocou a stihli sme to.
Nebáli ste sa, že sa husle už nebudú dať opraviť?
Keď som sa pošmykol na schodoch a praštil husľami o zem, jedna časť huslí kamsi odletela. Myslel som, že je po nich a že sa rozbili na triesky. Našťastie sa len odlomil korpus od krku huslí a mne sa tiež, zaplať pánboh, nič nestalo, ale dosť som sa bál.
Stalo sa to na skúške pred koncertom. Nestresovalo vás, že ho musíte odohrať na náhradných husliach?
Bol som taký vyvedený z miery, že toto bola úplná maličkosť. Len som chcel, aby husle boli v poriadku. Honza Špidlen ma však hneď upokojil, že to opraví. Dokonca teraz po oprave husle znejú lepšie ako predtým.
Čo pre vás vaše husle znamenajú?
Je to súčasť môjho tela, takže keď sa rozbili, naozaj som sa cítil, ako keby sa mi zranilo dieťa. Husle sú vec, ktorú mám veľmi rád a ktorá ma navyše živí.
Naozaj sú modré na znak rebélie?
Modrá farba sa mi páči. Keď som pred siedmimi rokmi Honzu Špidlena požiadal, aby mi tieto husle vyrobil, premýšľali sme o farbe a ukázalo sa, že už by mohli byť iba zelené alebo ružové. Pri čiernej by nebolo vidieť krásu dreva a v akejkoľvek inej farbe by sa už dosť podobali normálnym husliam. Tak sme sa rozhodli, že budú modré. Nepochybne je to znak rebélie a dá sa vďaka nim oveľa ľahšie a viditeľnejšie ukázať, že existujú nové, moderné hudobné nástroje. Sú to moderné husle a vďaka tomu, že sú tak skvele urobené, znejú rovnako dobre ako stradivárky.
Aký dôležitý je vo svete klasickej hudby imidž? Nestačí na upútanie pozornosti vaša virtuozita, potrebujete pútať nosením pirátskej šatky alebo modrými husľami?
V ideálnom svete by to stačiť malo a vo svete klasickej hudby to určite stačí. Ja som však chcel trochu presiahnuť hranice klasickej hudby a nalákať nových – hlavne mladých – ľudí do koncertných siení. A to sa mi vďaka šatke, modrým husliam a všetkému, čo robím, určite podarilo. Keby som len hral vo fraku, určite by sa mi to nepodarilo v takom rozsahu, možno vôbec.
Splývali by ste s ostatnými umelcami?
Presne. Možno sa zdá, že umelci pôsobiaci v klasickej hudbe sa o oblečenie nestarajú, ale nie je to pravda, aspoň nie v posledných rokoch. Slávne operné speváčky a divy robia celosvetové reklamy na kozmetické výrobky. Imidž a prezentácia sa už v klasickej hudbe dosť udomácnili. Vďaka nim sa o mne vie a na moje koncerty chodia mladí ľudia. Imidž bol však pre mňa druhotný, prvoradé bolo, aby som hral dobre na husliach.
Začína byť klasická hudba medzi mladými zasa v móde?
Neviem, to sa musíte opýtať ich. Na moje koncerty chodí veľa mladých ľudí, robím aj veľa výchovných koncertov, kde ukazujem, že klasická hudba skutočne nie je taká vážna, ako by si mohli myslieť. Ale či začína byť v móde, to si netrúfam povedať. Asi to s tou módou nebude také vážne. Stačí mi vedieť, že sa ľudia klasiky prestávajú báť a berú ju ako súčasť hudobnej scény, ktorá sa im buď páči, alebo nepáči.
Veľa hudobníkov teraz spája klasiku a pop, napríklad Michal Dvořák zo skupiny Lucie mal úspech s albumom Vivaldiannom…
To je pravda, ale to nemá s klasickou hudbou nič spoločné. Takže sa nedá povedať, že práve kvôli takýmto projektom by bola klasika v móde. Bola by, keby ľudia počúvali Vivaldiho hudbu tak, ako ju Vivaldi napísal, alebo Dvořáka v origináli. To, že sa ku klasickej hudbe pridajú bicie a urobí sa z toho popík, v žiadnom prípade nepovažujem za klasickú hudbu. To je pre mňa nepochopiteľná vec. Týka sa to všetkých takýchto projektov. Často sa stáva, že si interpreti buď požičajú niečo z klasickej hudby, alebo hrajú popové pesničky inštrumentálne, to ma nijako neuchvacuje, neoslovuje a nebaví, nevidím v tom nič nové pre svet hudby. Ja sa snažím o to, aby som svojimi projektmi veci niekam posúval. Toto však pre mňa nie je žiadny posun.
A váš nový, popovo ladený album Sporcelain je posun vpred?
Chcel som nahrať autorský album, čo sa mi podarilo. Sú tam síce štyri prevzaté skladby, ale okrem piesne Ne me quitte pas nie sú veľmi známe, inak som si tri skladby sám zložil a niečím prispel aj Ondra Brousek. Chcel som pre husľovú hudbu urobiť niečo nové, čo má zmysel, a ukázať, ako si predstavujem husle v 21. storočí.
Aké by mali byť husle v 21. storočí?
Také ako predtým, ale s novými prostriedkami, ktoré dáva elektronická hudba. Husle sú nielen virtuózny, ale aj spevný nástroj, ktorý ukazuje všemožné emócie. Tento album ponúka môj subjektívny pohľad. Starostlivo sme s producentom Romanom Holým vyberali jednotlivé skladby a myslím si, že sa nám to celkom podarilo. Podtitul toho albumu je Na perutiach hudby do iných sfér a ja by som bol rád, keby sa ľudia pri počúvaní tej platne dostali z tohto uponáhľaného života do iných sfér. Bol by som rád, keby môj album bol pre nich zážitkom.
Ako ste prišli na názov Sporcelain?
Vymyslel ho Roman Holý, pretože si spomenul, že porcelán sa anglicky povie porcelain a s pridaním písmena S z toho vznikla slovná hračka s mojím menom. Ten album je skutočne ako porcelán – skladá sa z 11 čriepkov, ale drží dobre pohromade.
Schválne mala byť každá skladba úplne iná?
Od začiatku som bol proti preberaniu skladieb klasickej hudby. Album mal byť rozmanitý, nijaké obyčajné duc duc a do toho husle, v žiadnom prípade. Keď už niečo nahrávam, nech sa na seba môžem pozrieť do zrkadla. Takže niektoré skladby sú veľmi virtuózne, rýchle, niektoré som si zložil sám a pri niektorých by poslucháči mali mať husiu kožu. Druhý taký album na trhu nie je, z čoho mám radosť, pretože je to rozšírenie môjho husľového portfólia a možností huslí.
Máte väčšiu zodpovednosť, keď sú na albume skladby, ktoré ste sám zložili, ako keby ste hrali skladby Vivaldiho či iného vážneho skladateľa?
O tom som veľmi nepremýšľal. Rozhodol som sa pre tento album niečo zložiť preto, aby bol autorský, a tak som si sadol a niečo si zložil. Nie som ten typ, že by som tam za každú cenu musel mať svoju vec, ale keďže sme sa s Romanom zhodli, asi neboli zlé.
Ktorú zo skladieb z nového albumu máte najradšej?
Z husľového hľadiska je pre mňa významná skladba Violin 1st, tá je najvýbušnejšia, považujem ju za správny začiatok albumu a šok pre mojich tradičných poslucháčov. Preplieta sa v nej štvoro huslí medzi sebou, je to akýsi husľový kvartet. Dôležitá je, samozrejme, aj titulná skladba Sporcelain, krásny je duet s Vojtom Dykom a veľmi sa mi páčilo, ako sme s Petrom Maláskom nahrali známu pieseň Ne me quitte pas, ktorú v češtine naspievala Hana Hegerová pod názvom Lásko prokletá. V inštrumentálnej podobe táto skladba získala trochu iný rozmer, mám rád jej atmosféru. Mnohým sa páči aj bonus, ktorý má virtuóznu náladu.
Ako sa na vašom albume ocitol aj populárny herec a spevák Vojta Dyk?
Chcel som, aby jedna zo skladieb bola pieseň. Navyše sme s Vojtom kamaráti, pred rokom som ho mal na symfonickom turné Pocta majstrom, kde sme spoločne hrali a spievali. Desať minút bolo počuť len moje husle a Vojtov spev, záznam z toho visí na youtube a dívalo sa naň už 73 000 ľudí, takže bolo logické, že som Vojtu požiadal, aby mi zaspieval. On to prijal a vybral si krásnu, pôvodne írsku pieseň Women of Ireland (Ženy Írska) – teraz sa volá Na perutích…
… takže Vojta Dyk si mohol skladbu vybrať?
Melódiu vybral Roman Holý, ale Vojta si vybral námet z divadelnej hry Tennessee Williamsa Pád Orfea, kde je monológ o vtákovi, ktorý nemá nohy. Nemôže sa dotknúť zeme, len lieta, lebo keby sa dotkol zeme, tak sa ušpiní blatom, ktoré tu je. Krásne to prebásnil Oto Klempíř.
Často spolupracujete s hudobníkmi z iných žánrov, napríklad s Evou Pilarovou, Karlom Gottom, cigánskou kapelou Romano Stilo… Kto má pred kým väčší rešpekt?
Myslím, že sa celkom pekne dopĺňame. V poslednom čase viac chodím do rádií populárnej hudby a moderátori ku mne často majú veľký rešpekt. Myslia si, že prídem v kravate, obleku, celý čas si budeme vykať a bude to strojené. A ja taký naozaj nie som, takže sú často prekvapení. Ale s kolegami z brandže sa rešpektujeme, poznáme sa z médií alebo osobne a býva to milá spolupráca.
Album Sporcelain ste označili za popový crossover. Je kríženie s popom ľahšia cesta k poslucháčom?
Tento album má určite bližšie k popu ako ku klasike. Nie je to ľahšie, proste ide o popovo ladený album, kde je elektronika a bicie, celé je to rôznorodé, preto je to popový, nie klasický crossover.
A neočakávali ste predsa len, že sa takto bude predávať lepšie ako klasické albumy?
To vlastne ešte neviem, lebo moje klasické albumy sa predávali dobre a prakticky každý je platinový – to znamená, že sa ich predalo viac ako 10 000 kusov. Dúfam, že novinka sa bude predávať minimálne tak dobre, ak nie lepšie. Chcel som ukázať husle v novom svetle a pomôcť mladým, aby sa iným spôsobom dostali k husliam. Už mám ohlasy, že si deti niektoré skladby posielajú cez facebook, to je príma. Aj keď by som bol radšej, keby si album kúpili. A tiež som sa chcel priblížiť k 21. storočiu, aj keď to neznamená, že by hudba starých majstrov bola zastaraná. Je to rovnaké, ako keď chodíme do divadla na Shakespeara.
Ste známy svojimi výchovnými koncertmi. Treba ľudí k vážnej hudbe vychovávať alebo sa dá pochopiť aj bez učenia?
Deti by určite mali chodiť na hudobnú, ale škola nič nevyrieši, ak deti nebudú viesť k hudbe rodičia – chodiť s nimi do divadla, zvykať ich na vyššiu kultúru. Na výchovných koncertoch sa snažím ukázať, že klasická hudba nie je vážna, je to hudba ako každá iná a môže byť pri nej aj zábava. Snažím sa deťom niečo povedať, ja sa pýtam ich aj ony mňa. Občas so sebou beriem aj druhé husle a keď sa niekto prihlási, zahráme si spolu duet. Snažím sa robiť školu hrou.
V Paríži ste raz robili výchovný koncert pre 1 500 detí vo veku od troch do šiestich rokov. Ako sa dá niečo také zvládnuť?
Rovnako ako v Česku, deti sú všade na svete rovnaké. Len som mal prekladateľa, pretože po francúzsky neviem, vedel by som si koncert uvádzať v angličtine alebo ruštine.
Boli reakcie francúzskych detí iné ako českých detí?
Nie, mali rovnaké otázky. Zatiaľ čo v Česku vyzdvihujem domácich skladateľov, v Paríži som nehovoril toľko o Smetanovi s Dvořákom, ale rozprával som o hudbe všeobecne.
Koľko vydržia také malé deti na výchovnom koncerte?
Vydržia – maximálne pol hodiny.
A čo vaše vlastné deti – museli hrať na husliach?
Už hrajú, chudinky. Nemuseli, ale je na nich vidieť, že sú veľmi talentované. Jedenásťročná Lilly mojej partnerky Báry (Kodetovej) chodila na klavír, tak naše dve dievčatá začali na rovnakej škole chodiť k mojej kamarátke na husle a myslím, že im to celkom ide. Violetka má štyri a pol roka a už si zvyká, že musí cvičiť každý deň. Hrať začala pred trištvrte rokom, už sme sa dostali k pesničkám a baví ju to. Je úžasné pozorovať, ako to v detskom mozočku šrotuje, aby tam dala ten správny prstík.
Učíte ju aj noty?
Ešte nie, hrá síce z nôt, ale zatiaľ kvôli obrázkom. Pri jej učení je zatiaľ rozhodujúci skôr sluch.
Viacerí známi speváci sa priam chvália tým, že nepoznajú noty a spievajú len podľa sluchu. Nie je to smiešne?
To sa musíte opýtať ich, neviem, prečo sa noty nenaučia. Jedna z metód husľovej výučby – Suzukiho metóda z Japonska – je taká, že deti len počúvajú a noty nevedia dlho, naučia sa ich až neskôr. Myslím si, že je veľmi dôležité naučiť sa počúvať a intonovať pri klavíri. Violetka stále vyťukáva do klavíra a keď hrám pesničku, háda, ako asi pokračuje ďalej – hľadá si notičky.
Vaším snom je vraj nahrať hudbu k filmu.
Áno, vo filme je veľká hudobných možností, to ma láka. Tešil by som sa, keby pre mňa niekto niečo napísal, trebárs aj na Slovensku. Napríklad niečo ako slávnu tému zo Schindlerovho zoznamu. Husle sú krásny nástroj do filmu.
Keď už sme pri filme, zahrali ste si aj v televíznej poviedke s Janou Hlaváčovou – kritizovaného študenta huslistu.
Hral som študenta, ktorý hrá dobre, ale pani Hlaváčová je nesmierne kritická učiteľka. Je to skôr fór, malá epizódna rola. Nahrávam cédečko, pani Hlaváčová ma počúva a potom horko-ťažko pochváli. Film pokračuje tým, že k nej začne chodiť pán Abrhám ako úplne nový študent, lebo sa mu páči pani Hlaváčová a ona aj jeho hrozne kritizuje.
Dokázali by ste ako virtuóz hrať študenta, ktorý hrá zle?
Našťastie som nemusel, hral som sám seba. V sérii týchto filmových poviedok je aj film s Vilmou Cibulkovou, kde je tiež epizóda o mne. Jan Budař tu hral huslistu s náušnicou, šatkou a s ružovými husľami, postava sa síce volala inak, ale bolo jasné, že jej predobrazom som ja.
Neprekážalo vám, keď si z vás takto robili žarty?
Bola to veľká zábava. Najskôr mi tú rolu ponúkli, ale z mnohých dôvodov som odmietol a myslím, že som urobil dobre. Honza Budař ma zahral dobre – bolo by divné hrať sám seba pod iným menom.
V tej poviedke bola šialená fanúšička. Zažili ste také čosi aj v skutočnosti?
Mám fanúšičky, ale nie až také extrémne. Vo filme totiž Vilma Cibulková moju priateľku zavraždila, to sa mi našťastie nestalo a dúfam, že ani nestane. Moje fanúšičky sú na úrovni.
Pavel Šporcl
Narodil sa 25. apríla v Českých Budějoviciach. Vyštudoval konzervatórium a AMU, v štúdiu pokračoval v USA na slávnej Juilliard School. Najvýraznejší mladý český huslista, najpredávanejší umelec vďaka svojmu umeniu a nekonvenčnému vystupovaniu slávi úspechy u všetkých generácií poslucháčov na najvýznamnejších pódiách. Svetovo uznávaný kritik a historik Henry Roth Pavla Šporcla zaradil do svojej knihy „Husľoví virtuózi: Od Paganiniho po 21. storočie“. Od začiatku svojej kariéry intenzívne koncertuje – aj v zahraničí. Nahral niekoľko albumov, väčšinou tematických (Paganini, Piazzolla, Vivaldi, Dvořák), v poslednej dobe sa venuje crossoveru – štýlovému prieniku: v roku 2008 nahral album Gipsy Way s cigánskou kapelou Romano Stilo, koncom roka 2011 vydal album Sporcelain. So svojou dlhoročnou partnerkou Bárou Kodetovou vychováva tri dcéry: Lilly, Violetu a Sophiu.
