Petr Malásek: Hana Hegerová má v sebe čosi grófske - hrdosť

Český hudobný skladateľ Petr Malásek má známe meno po otcovi Jiřím, ktorého aj na Slovensku preslávil jeho Romantický klavír. So Slovenskom je Petr Malásek spätý tiež dlhoročnou spoluprácou s Hanou Hegerovou, ktorú sprevádzal na koncertoch hrou na klavír. Teraz k nám prichádza ako autor hudby k muzikálu Popoluška, ktorý sa odohráva na ľade. Za túto hudbu získal nedávno aj Zlatú platňu. V muzikáli hrá kráľovnú jeho manželka, herečka a choreografka Dana Morávková.

08.02.2012 12:00
Petr Malásek s manželkou Danou Morávkovou Foto:
Petr Malásek s manželkou Danou Morávkovou
debata

Baví rozprávka o Popoluške aj chlapcov? Kto ju pre vás prvý objavil?
Teta. Mal som veľké šťastie, lebo sestra mojej mamy bola spisovateľkou, pracovala ako dramaturgička v Českej televízii a rozprávky boli jej život. V tom prípade aj môj, lebo jej tvorba mňa a môjho brata sprevádzala od útleho detstva. Bola to dnes už legendárna autorka Helena Sýkorová. Kedysi išiel v televízii jej seriál Péťa světošlápek, bábkový večerníček, a musím sa pochváliť, že ten Péťa, to som bol ja.

Takže vy ste tiež rozprávková postava – Popoluške môžete vlastne konkurovať?
Libuške Šafránkovej sa nedá konkurovať, a to je pre mňa tá pravá Popoluška. Ako chlapec som si ju predstavoval všelijako, ale keď som vyrástol, prišla táto najvýznamnejšia Popoluška môjho života, filmová s Libuškou Šafránkovou. Rok čo rok sa na ňu pozeráme s veľkým zaujatím, myslím, že Popoluška je naozaj rodinné striebro v Česku aj na Slovensku. O to bolo pre mňa náročnejšie, keď som dostal ponuku, aby som sa s týmto námetom popasoval. Hneď som vedel, že to nebude jednoduché: latka bola nastavená Tromi orieškami pre Popolušku veľmi vysoko.

Kto vám ponúkol tento tvrdý oriešok?
S nápadom prišiel režisér a scenárista Jindřich Šimek. Asi pred šiestimi rokmi sa mi zdôveril, že by rád robil Popolušku ako muzikál na ľade a požiadal ma o hudobnú spoluprácu. Ja som sa len rozpačito poškriabal vo vlasoch: To je predsa taký "prefláknutý” námet! Toľkí už Popolušku robili! Je to nebezpečne známa a zároveň svätá vec. Koho by však nelákalo dotknúť sa svätej veci? Nevedel som si však najprv predstaviť, čo sa by sa s tou nedotknuteľnou témou ešte dalo urobiť. Najmä po filme Tri oriešky pre Popolušku… Lepšie sa to už urobiť nedalo, ale – mohlo sa to urobiť inak. Uvedomoval som si, že žáner je trocha iný a že mi to otvára neznámy priestor. Začalo ma to baviť.

Nadchlo vás, že budete robiť hudbu pre pohyb na korčuliach?
Áno, pocítil som moc ľadu a úžasu nad športovými výkonmi, ktoré krasokorčuliari podávajú. Vedel som si predstaviť vizuálnu moc pohybu na korčuliach, ale skutočnosť ma potom ešte prekvapila. Nechápem, kde zohnali ľudí, čo v Popoluške vystupujú. Dovtedy som nič také nevidel a stále ma ich výkony fascinujú. V muzikáli účinkujú krasokorčuliari, ktorí skáču saltá, robia premety, čarujú, tancujú… Zároveň sa na ľadovej ploche hrá klasické divadlo s hercami, je tam klasická scéna s kulisami, ale aj rôzne svetelné efekty. Táto mozaika výjavov poskytuje divákovi veľký zážitok. Mojou ambíciou bolo urobiť predstavenie, na ktorom divák túži, aby sa nikdy neskončilo.

Mali ste už také pocity na nejakom predstavení?
Stalo sa mi to. Cestujem za hudbou po svete, videl som výborné muzikály napríklad v New Yorku. To je moja srdcová záležitosť. Niekedy sa mi tak páčili, že som túžil, aby sa nikdy neskončili. Keď som si myslel, že výkony sa už nedajú ďalej stupňovať, že už nie je čo vymyslieť, zase ma prekvapili. Takže, chcel som, aby Popoluška bola taká. To bola moja ambícia. Či sa to podarilo, posúdi divák.

Aký podiel má na splnení takejto ambície hudba? Je v predstavení vlastne najmocnejšia?
Hudba je veľký spúšťač emócií a veľa od nej závisí. Dôležitá je však veľkorysosť producenta a scenáristu – či vkročia do projektu s plnou parádou, či sa nebude na ničom šetriť. Našťastie, pri tomto projekte boli štedrí – hrá veľký symfonický orchester, nemusel som sa obmedzovať.

Pri komponovaní hudby ste mysleli na to, že pôjde o pohyb na korčuliach? Je hudba o to vláčnejšia?
Určite. Mám na konte asi desať baletov pre české Národné divadlo. Spolupracoval som raz aj s manželkou, ktorá robila choreografiu, takže som poznal problematiku baletnej muziky. Pri baletoch som si vytvoril špeciálnu metódu – najprv som si v hlave choreografie staval a na ne som hudbu písal. Pri Popoluške to bolo podobné, len s tým rozdielom, že každý predpokladaný pohyb bol kĺzavejší, dlhší. Dianie na ľade je rozvláčnejšie. Napríklad ples – nemohol som ho urobiť cez nejakú veselú polku. Na korčuliach by sa to nedalo zvládnuť. Na ľade musí byť všetko noblesné, asi ako Straussove valčíky.

Môže hudba ovplyvniť tempo predstavenia?
Hudba, to je stroj času! Hudba posúva čas tak, že si to človek ani neuvedomuje. Naozaj ho môže zrýchliť či spomaliť. To je v skladateľovej moci. Môže ho až zastaviť. Pre mňa je dobrodružstvo púšťať sa do tejto časovej alchýmie – pohyb si hudbou zrýchľovať, spomaľovať a dávať do toho ešte ďalší rytmus. Mám to rád. Hudba veľa zmôže.

Hymnou Európskej únie je Beethovenova Óda na radosť. Kedysi sa často spomínala, dnes sa už hovorí skôr o starostiach. Čo keby sa Óda hrávala pred správami? Nezmenilo by to náladu?
Ja si myslím, že hudba je svojím spôsobom sviatosť. Pre niekoho je to možno bežná spotrebná vec, ale pre väčšinu asi niečo slávnostné. Každý si hudbu užíva ako korenie, je individuálne, koľko ho potrebuje. Nedá sa nikomu predpísať a servírovať, že bude každý deň počúvať pred správami túto muziku. Asi by to bola aj škoda. Možno by tá hudba stratila práve svoju výnimočnosť, obzvlášť pri Óde na radosť to platí. Ódy sa nemôžu počúvať každý deň. Nemá sa s nimi plytvať.

Máte veľkú skúsenosť s pôsobivosťou hudby aj z rodiny – váš otec bol populárny klavirista Jiří Malásek, ktorého romantický klavír počúvalo Česko aj Slovensko. Máte doma tento klavír po otcovi?
Áno, mám. Mám tri klavíry – jeden je v byte, kde som v Prahe vyrastal a kde býva moja mamička. Tam je ten klavír po mojom otcovi – veľké čierne krídlo. V mojom terajšom byte mám z úsporných priestorových dôvodov pianíno. Kúsok za Prahou máme domček a tam mám tiež pianíno, ale to je neobyčajný, veľmi cenný nástroj. Zadovážil si ho môj starý otec dávno pred mojím narodením. Je to jedno z prvých koncertných pianín – takých kusov bolo vyrobených len asi šesť – na ktorých by sa dali odohrať celé recitály. Má štyri pedále a je to unikát. Keď ho videl ladič z Petrofu, len krútil hlavou. Prišiel som k tomu zázraku šťastnou náhodou.

Starý otec žil v Prahe? Je to piano z Prahy alebo z Viedne?
Dedo bol z Rožmitála pod Třemšínom, v Prahe nikdy nežil, ale piano musel kúpiť v Česku, lebo je to český Petrof. Zohnal si ho, lebo v tých časoch patrilo k dobrým mravom mať doma piano. Chcel, aby moja mamička a už spomenutá teta hrali na piano. Teraz na ňom občas hrám ja.

Veľa času ste strávili ako klavirista Hany Hegerovej. Je medzi vami dosť veľký vekový rozdiel. Keď ste s ňou začali spolupracovať v roku 1990, boli ste ešte veľmi mladý – nezdala sa vám stará?
Mal som vtedy 26. Hoci našu kapelu tvoria moji rovesníci, pani Hegerová z nás bola vždy najmladšia. Ona je dáma, ktorá je duchom strašne mladá. Má rada humor, žarty, má rada múdrych a inšpiratívnych ľudí, takže s ňou je mlado. Nám s ňou bolo vždy dobre. Hovorím bolo, lebo sa už, bohužiaľ, rozhodla na svoju spevácku kariéru rezignovať. Nechce viac verejne vystupovať, má určité pohybové ťažkosti a nepripúšťa, aby ju niekto pre problémy na javisku ľutoval. Na to je príliš veľká dáma.

Vyzeralo to trocha okázalo, keď sa lúčila…
Naopak. Ona to urobila naozaj ako dáma. Vyhlásila koniec, ale práveže bez okázalosti. Odohrali sme posledný koncert a ani sme to nevedeli. Pani Hegerová mala ísť na nejakú operáciu a po nej sa mala vrátiť. Vyhlásila sa iba malá pauza, ale ukázalo sa, že to bol posledný koncert. Už to bude takmer rok. Ja však stále tajne dúfam, že sa niečo zmení, že ešte bude koncertovať. Boli to totiž obrovské zážitky – pre nás, pre muzikantov, ale aj pre divákov. Hádam sa ešte nechá prehovoriť – nie na celý recitál, to asi nie, ale aspoň na nejaké hosťovanie. Bol by som šťastný, keby si u niekoho zaspievala aspoň dve-tri pesničky ako hosť. Verím, že sa to ešte podarí.

Hanu Hegerovú ste poznali veľmi dobre. Bola už síce skôr česká speváčka, ale – čo sa vám na nej zdalo iné? Povedzme – čo sa vám zdalo na nej slovenské?
Nemám rád generalizovanie tohto druhu, či je niečo slovenské, alebo české. Ale keď už by som sa mal na ňu takto pozrieť, tak musím povedať, že ona bola vždy žena plná šťavy a energie, entuziazmu a temperamentu. A bolo v nej vždy niečo také – grófske. Možno to je tá zvláštnosť. S tým sa na Slovensku často stretávam a cítim to ako špecifikum – ľudia majú v sebe niečo povznesené, grófske. Možno to siaha ešte do Rakúsko-Uhorska… Dalo by sa to nazvať aj hrdosťou. Pani mala vždy svoju hrdosť. To som na nej obdivoval a obdivujem.

Voláte ju Pani. Tak ste ju aj oslovovali, alebo Pani používate, len keď o nej hovoríte?
Volali sme ju pani. Na tykanie som k nej cítil priveľa úcty. A hovoriť jej pani Hegerová, to by bolo príliš oficiálne. Tak sme ju volali Pani. Zaužívalo sa to.

S kapelou a s Hanou Hegerovou ste pôsobili ako jedna veľká rodina. V skutočnosti máte jedného brata. Je tiež hudobník?
Je filmár, strihač a je o osem rokov mladší ako ja. Má úspech. Aj moja mamička je strihačka – pracovala celý život v Českej televízii.

Má strihanie niečo spoločné s hudbou? Kde sa napríklad zoznámili vaši rodičia klavirista a strihačka?
S otcom sa zoznámili v Českej televízii. Obaja tam pracovali takmer od jej vzniku. Doma nás však všetkých obklopovala hudba, stále nás sprevádzala, mama mala pre hudbu veľký cit, a tak sa stala expertkou najmä na hudobné televízne programy. Robila všetky Pražské jari, všetky priame televízne prenosy. Bol to veľký adrenalín, lebo sa vysielalo do mnohých miest sveta, ale vždy si vybrali ju, lebo v tom bola naozaj špecialistka. Mala dobré nervy a bavilo ju to. A cítila hudbu. My sme teda taká hudobno-filmárska rodina.

Videla mama vašu Popolušku? Vyjadrila sa?
Videla premiéru. Moja mamička je veľmi kritický človek, a tak nejaké výhrady mala, no bola najmä veľmi potešená. To ani inak nešlo – keď človek vidí osemtisíc ľudí, ktorí stoja a tlieskajú, tak tomu podľahne. Ja sám som bol z toho prekvapený. Je to odmena za veľkú drinu, ktorú sme do predstavenia vložili.

Počujete hudbu najprv len nejasne, kým o nej rozmýšľate? Zaznieva pri komponovaní v rôznych verziách?
Ani neviem. Niekedy si človek sadne na stoličku a zrazu má pesničku. Za pár minút. A inokedy sa nad tým trápi štrnásť dní v kuse a stále to nie je ono. Cíti, že by to malo byť inak. Vtedy je to veľmi bolestivý proces. Človek sa zmieta v neistote, lebo nemá nikoho, kto by mu poradil. Musím si poradiť sám. Ja som večný pochybovač, veci sa mi ťažko derú na povrch. O to viac sa potom, keď je všetko hotové a ľuďom sa to páči, viem tešiť. Musím mať pocit, že je to vydreté. Potom je úspech zaslúžený. Chcem iba zaslúžený úspech.

Poteší vás aj pochvala od manželky?
No práve. Manželka je síce prvý poslucháč, ale ona je ku mne veľmi dobrá a nadŕža mi. Keď hovorí, že sa jej moja nová hudba páči, neviem, či jej môžem veriť. Ale nie je to vždy tak – niekedy cítim, že má výhrady, ani nemusí nič povedať, vycítim to. Ona má rada, keď je v tej muzike nejaký pazúrik, keď sa "zadrapí“. Má rada v hudbe vtip, dravosť, oheň, a to sa nie vždy podarí. Dbám však, aby som to tam nejakým spôsobom dostal.

Chodíte pravidelne na všetky svoje predstavenia?
To nie. Ja toho robím veľmi veľa a sú predstavenia, ktoré som nikdy nevidel. Videl som napríklad generálku a nešiel som už ani na premiéru, lebo som vtedy mal napríklad koncert. Každé predstavenie je ako dieťa, ktoré porodíte a ono si už potom žije svojím vlastným životom. Niektoré sa takto ocitnú celkom mimo mňa a vôbec ich nevidím. Niektoré vidím napríklad po piatich rokoch a sám sa čudujem. Ani nepoznávam tú hudbu, lebo som medzitým urobil množstvo ďalšej a ďalšej muziky. Ale na Popolušku mám slabosť. Nie pre muziku, ale pre neopakovateľné, originálne športové výkony. Na tie sa chodím ohromne rád pozerať. Keď napríklad cestujem po moju ženu, ktorá v Popoluške hrá kráľovnú, rozprávame sa možno práve v zákulisí, ale sú určité momenty v predstavení, keď rozhovor preruším a idem sa pozrieť. Niektoré miesta musím zakaždým vidieť. Je to strhujúca nádhera.

Máte dosť tvorivých nápadov na celý život?
Hudbou by som si dokázal naplniť aj viac životov. Hudba je nekonečný príbeh. Čím viac sa do nej ponárate, tým viac zisťujete, že človek nič nedokáže, že nevie naplniť všetky svoje možnosti. Obzory ľudskej fantázie, ale aj hudobného remesla, sú nedozerné. Stále žasnem, čo sa dá vytvoriť z pár tónov hudobnej abecedy! To nie je práca na jeden život, ale na niekoľko životov a ani tie by nestačili.

Ste spokojný aj s prídelom jedného života?
Som šťastný, že robím to, čo ma baví, že nemusím robiť nič iné. Mal som viac šťastia ako rozumu, a tak som stretol bytosť, s ktorou som už 16 rokov, moju ženu. Veľmi si rozumieme, máme syna. Teším sa z každého dňa.

Udobrujete sa s manželkou hudbou? Alebo sa ani nehádate?
Občas sa aj my hádame. Udobrujeme sa však konvenčne: prinesiem kyticu. Je to trocha konvenčné, ale ja som tak vychovaný a vychovávam v tom duchu aj syna, lebo tieto milé konvenčnosti pomaly vymierajú. Ja ich chcem pestovať, lebo ich považujem za veľmi dôležité. Isté konvencie sú základom dobrého fungovania sveta.

Funguje svet ešte tak ako v rozprávkach – že dobro víťazí nad zlom? Nie sú už popoluškovské etické normy prežitkom?
Zdá sa, akoby väčšina ľudí, ktorí ich dodržiavajú, na to doplácala, ale v širšom výsledku sa ukazuje, že to stále platí. Ja sa stotožňujem s tým, že pravda a láska víťazia nad zlom a nenávisťou. Verím, že to tak nakoniec aj naozaj a definitívne bude.

Petr Malásek
Narodil sa 10. júna 1964 v Prahe. Hudobný talent zdedil po otcovi Jiřím Maláskovi, ktorý bol klaviristom. V rokoch 1979 – 1985 študoval na pražskom konzervatóriu odbor skladba, klavír a na Hudobnej fakulte AMU študoval skladbu. Dva roky pôsobil ako pedagóg na konzervatóriu, potom začal ako kapelník a klavirista spolupracovať s Hanou Hegerovou. Komponuje scénickú hudbu pre film, divadlo a televíziu. So svojou kapelou sprevádza na koncertoch rôznych významných spevákov, napríklad aj Luciu Bílú, Martu Kubišovú, patrí k najoceňovanejším českým hudobníkom. Spolupracoval aj s režisérom Jozefom Bednárikom. Je autorom hudby k muzikálu na ľade Popoluška. Za ženu má herečku Danu Morávkovú, v roku 1998 sa im narodil syn Petr.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba