Nedávno ste spievali na televíznom prenose Krištáľového krídla. Je rozdiel medzi vystupovaním v divadle, na koncerte a v televízii?
Obrovský rozdiel. Televízne prenosy znamenajú pre mňa veľké nervy, pretože väčšinou sa skúša v deň koncertu, a to od rána. Ide predovšetkým o obraz, nie o zvuk. Skúšajú sa scény, obrazy, strihá sa, preskakuje, vracia, mixuje, proste – je tam chaos. Keď mám podať výkon, musím byť maximálne sústredená a v tom chaose ani nie je možné nájsť si miestnosť, kde by som sa rozospievala.
Vy ste dostali Krištáľové krídlo v roku 2000. Tešia vás ocenenia?
Samozrejme. Je to rukolapný dôkaz, že sa moja práca ľuďom páči. Nielen širokej verejnosti – čo si cením najviac, ale aj odborníkom. Neviem povedať, ktorá z týchto skupín ľudí je pre mňa dôležitejšia. Robíme divadlo pre ľudí, aby si oddýchli, aby sa zasmiali. Teším sa z cien, lebo človek sa zviditeľní. Nechcem veľmi vytŕčať, ale je to určité zadosťučinenie.
Oslavujete doma úspechy?
Nijako špeciálne. Každý voľný večer s rodinou je pre mňa sviatok. Nerobíme veľké rozdiely medzi bežnou večerou a večerou narodeninovou alebo štedrovečernou.
A čo je u vás dobrá večera?
Deti milujú bryndzové halušky. Manžel je výborný kuchár a čím viac chodíme po svete, tým pestrejšie varí. Moja mama by si síce nedala chobotnicu, krevetu alebo niečo podobné, no naše deti si ich veľmi obľúbili. Keď je sviatočnejšia chvíľa, tak sa kúpi losos alebo suši. Nám však chutí všetko.
Potrebujete nejaké jedlo kvôli hlasovej kondícii?
Nie. Mohla by som zvažovať, že z mäsa budem dlhšie nasýtená ako z cestovín, ale mne skôr záleží na nálade. Tesne pred koncertom už vôbec nejem. Viem však, že v deň predstavenia musím mať energiu, že musím do seba niečo dostať, ale je toho veľmi málo. Čiže to musí byť niečo výdatné, aby som mala z čoho čerpať energiu.
Rušil by vás pri speve hlad?
Ani by som nevydržala tri hodiny spievať. Takže sa musím niečím nadopovať. Dám si aspoň polievku, niekedy stačí tabuľka čokolády alebo zopár hrozienok. Nemôžem na javisku cítiť hlad, lebo hladný človek začína byť aj malátny. Mám potom veľmi nízky krvný tlak, ale to mám, aj keď sa najem, takže sa musím vyladiť, aby som bola najedená tak akurát. Pre mňa je to možno najťažšia vec na mojom povolaní – vedieť sa načasovať na predstavenie. Byť presne o siedmej večer v najlepšej pohode.
Stane sa, že práve vtedy vás niekto „vytočí“?
Čoby nie, ale musím sa odstrihnúť. Keď sa zdvihne opona, už si to nevšímam. Samozrejme, keď vás „vytočí“ niekto priamo pred výstupom, je to zložitejšie. Vyskytne sa napríklad problém s vlasmi alebo niečo podobné. To sa stáva veľmi často práve na televíznych prenosoch, kde je veľká hektika. Človeku sa zvýši tep a odzrkadlí sa to na celom prejave, preto musím vedome potlačiť všetky rušivé vplyvy.
Radili ste sa o tom aj so psychológom?
Nikdy. O tom nie je čo debatovať. Mám to vypestované. Stávajú sa však veci aj priamo na javisku…
Napríklad?
Odtrhne sa niečo zo sukne alebo spevákovi spadne niečo na hlavu. Divadlo je živý organizmus a aj kulisári sú len ľudia. Všeličo sa stáva, technika zlyháva… Niekedy sú to humorné situácie, ale niekedy ani nie. Človek si musí povedať – dobre, stalo sa, už na to nebudem myslieť, ideme ďalej. To je vec koncentrácie. Musím si zaklopať – ja sa viem skoncentrovať.
Nikdy na vás nič nevidno?
Po vystúpení sa niekedy zdôverím manželovi – mala som príšerný pocit, bola som totálne rozhodená, nepočula som orchester… To sú situácie, ktoré treba preklenúť, spraviť niečo navyše, čo nie je bežné. Manžel ma obyčajne ubezpečí, že to bol len môj pocit, že nič nebolo vidieť ani počuť.
Môže sa stať, že zle počujete orchester?
Áno, a opäť sa to týka najmä koncertných podujatí. V divadle je akustika vyriešená tak, že orchester počujte všade, ale v priestore neurčenom pre hudbu môže byť technika nastavená inak, ako som zvyknutá, môže niečo zlyhať. Bez hudobného podkladu sa veľmi ťažko spieva. Sú situácie – a bola aj teraz na Krištáľovom krídle – že som vôbec nemala šajnu, čo robí dirigent. Len sme sa cítili, ale boli sme chrbtami k sebe, on nemohol vidieť na moje ústa, ja na jeho ruky. Bez kontaktu je koncert veľmi ťažký. Všetko musíte len vytušiť.
Pri televíznom prenose je pred vami kamera. Ruší vás?
Beriem ju v dnešnej dobe ako nutnosť. Ľudia si na televíziu zvykli. To, čo je v televízii, poznajú ľudia najviac. Opera a balet sú málokedy na obrazovke. Chvalabohu teda, že niekto v televízii propaguje operu! Sme za to vďační, lebo diváci možno na základe prenosu prídu do divadla. Možno je až nepatričné vystupovať na koncerte populárnej hudby. Ani ja nemám rada takéto guláše, ale cítim, že to už je teraz naša povinnosť. Je doba médií a my sa musíme prispôsobiť, ak chceme, aby nás ľudia vnímali. Atmosféru divadla žiadna televízia nenahradí, ale treba troška reklamy!
Keď spieva operná diva v televízii, má široké publikum, ale v skutočnosti je opera stále skôr nepočetný výlučný svet bohatých a hudobne vzdelaných ľudí.
Ani by som nepovedala. Pokiaľ ide o hudobné vzdelanie, to áno, ale aj vzdelanie je všeobecne prístupná dimenzia. Každý človek sa môže o ňu obohatiť. Myslím si, že opera je – ak začneme porovnávať – dostupná aj finančne. Niektorí ľudia napríklad často menia nábytok alebo chodia na nákladné dovolenky, mohli by si teda vyčleniť sumu aj na vstupenku do divadla. Je to vec priorít.
Nie v každej obci je divadlo. Môže sa opera vydať za divákom?
Kedysi kvôli tomu existovali kočovné divadlá, ktoré chodili a ponúkali predstavenia priamo v každej dedine. Aj dnes sa to už robí, ale opera to, samozrejme, robiť nemôže. Opera potrebuje veľmi veľa vecí, je to obrovský mechanizmus, ktorý sa nedá ťahať so sebou po cestách. Cirkus je tiež veľký mechanizmus, ale opera je ešte väčší. Preto sa robia operné koncerty v teréne, opera musí ísť za človekom. Každý naozaj nie je v takej finančnej situácii, aby si mohol dovoliť cestovať 300 km za operou.
Kto na to má, zacestuje si aj do Metropolitnej opery v New Yorku. Sú takí fanúšikovia aj na Slovensku?
Sú ľudia, ktorí kvôli opere preletia pol zemegule. Také publikum býva napríklad v Salzburgu, ale cestuje sa aj do "metky“. Bola som veľmi prekvapená, keď som tam videla aj ľudí zo Slovenska. Zrejme sú to tí zámožnejší, ale chvalabohu, že sú. Tešilo ma, že to neboli ľudia, ktorí by sa išli len ukázať do opery. Oni to fakt chceli počuť! Opera má byť taká – ľudia by ju mali chcieť za každú cenu, aj keď si niečo iné odrieknu.
Aj vám sa stáva, že niečo musíte počuť, alebo, naopak, máte toho dosť?
Mám toho dosť. Ja už mám najradšej ticho. No, samozrejme, nepremeškám nikdy príležitosť, keď na Slovensko niekto významný príde. Aj v zahraničí využijem takú príležitosť.
Na akom koncerte ste boli naposledy?
Na koncerte pani Edity Grúberovej na BHS.
Ako počúvate? S pocitom rivality či s pôžitkom?
Už to nikdy nie je také, ako to bolo kedysi. Keď som bola študentka, bola som veľmi oddaná poslucháčka. Teraz všetko veľmi analyzujem. Nevychutnávam. Bohužiaľ, toto už asi nezmením.
Profesionálny prístup vás obral o poslucháčsku vášeň?
Sú ešte nahrávky, predstavenia naživo, pri počúvaní ktorých sa dokážem absolútne oddať. Zavriem oči a nerozmýšľam o tom, čo počúvam. Nechávam sa unášať hudbou, hlasom. Milujem Pavarottiho. To je podľa mňa najdokonalejší spevák. Púšťam si ho ako relax. Tam to nefunguje tak, že by som striehla na zlé tóny! Ja sa pri ňom učím. Uvoľním sa aj hlasovo, aj psychicky. Môže spievať hoci Prší-prší, to je jedno. Je vždy dokonalý!
Naozaj je bezchybný?
Je technicky dokonalý, výrazovo dokonalý. Neviem, ako by som to inak povedala. Vždy dôjdem k jednému záveru – tam nie je čo vyčítať. Mne na ňom nič neprekáža, ani na sekundu. Vždy ma prekvapí: Ako to mohol takto zaspievať? Ako mohol vydržať tú frázu? Ako je možné, že v tej výške mu rozumieť? Tieto detaily bežný človek nerieši, ale ja viem, ako ťažko sa to dá dosiahnuť. Aké s tým mám niekedy problémy – v textoch alebo v niektorých skokoch. On nemá problém nikdy. Stále z neho žijem a čerpám.
Vidíte na svojej profesionálnej ceste odlišné vývojové fázy? Napríklad "modré“ obdobie, "ružové“ obdobie a podobne?
Svoj život takto neanalyzujem. Ja si žijem zo dňa na deň. Viem, čo ma približne čaká, a keď to bude, tak to bude. Keď nie, pôjdem ďalej. Mám rodinu, žijem pre moje deti a chodím do práce. To je všetko.
Akosi ste to zjednodušili…
Keď som na javisku, už to neberiem ako obyčajnú prácu. Tam som postavou a som v úplne inom svete. Dôležitá je koncentrácia, ostatné prichádza poloautomaticky.
Vždy je to rovnaký proces?
Každý deň je iný. Spoločné je možno to, že nikdy nie som v totálnej pohode. Vždy je nejaký menší či väčší problém. Vlastne keď som v pohode, je mi to až podozrivé. Žijeme v takej dobe – stále musíme niečo riešiť.
Mení sa časom vzťah k postavám, ktoré spievate?
Zvykla som si už na všetky. S výnimkou Kráľovnej noci a možno Olympie som postavy, do ktorých som išla, mala veľmi rada. Vďaka pani profesorke Vlaste Hudecovej som sa s nimi popasovala. Napríklad Violetta v Traviate hneď na začiatku kariéry! Ale čo vás nezabije, to vás posilní a je pravda, že po dvadsiatich rokoch už postavu prežívam úplne ináč. Držím sa síce vždy režijného zámeru, snažím sa tú Violettu robiť stále tak, ako je napísaná, ale v podvedomí mám už svoje zážitky a tie ma poznačili. Myslím na ne. Napríklad smrť otca, brata… To sú pocity, ktoré sa do spevu premietnu.
Mávate aj zlé nálady, pochybnosti o sebe?
Jasné, že mám. Ja pochybujem stále, som so sebou večne nespokojná.
Pôsobíte však ako sebavedomá optimistka.
Optimistka som, verím, že všetko sa na dobré obráti, ale nie som si sebou vôbec istá. S tým bojujem. Mám napríklad stále väčšiu a väčšiu trému. Nazývam to tak, ale je to skôr určitá neistota…
Nestačia vám ocenenia, povzbudenia od iných?
Áno, počúvam od ľudí, že trému nemôžu mať tí, ktorí vedia, že vedia. Ja viem, že som sa naučila určitú rolu, viem, že ju viem, ale viem aj to, že sa dá spievať ešte aj lepšie a že stále je na čom pracovať. Verte, ja nemám taký part, kde by som nemala miestečko, ktorým som si nie celkom istá. A to sa potom s vami vezie celé predstavenie. S tým bojujem – aby som nemyslela celé tri hodiny na ten jeden moment! V priebehu predstavenia sa niečo stane, príde indispozícia, a to sa vám potom stále vracia ako nočná mora, ako červená kontrolka: Pozor, tu si mala minule problém! Už som zvládla toľko predstavení, toľko vystúpení, okolie ma ubezpečuje, že som skúsená harcovníčka, ale ja mám stále tento problém: Ježišmária! A čím som staršia, tým je to väčší problém.
Chcete sa ho zbaviť?
Ani nie. Vyplýva totiž z toho, že mám určitú úroveň, s ktorou nechcem ísť dolu. Chcem, aby som nesklamala a ešte chcem aj prekvapovať ako Pavarotti. Dať niečo navyše. Nemôžem teda skĺznuť do pohodičky.
Máte veľkú rodinu, tri deti sú u operných speváčok vzácnosť. Nebudete pokračovať?
Keď čakám dieťa, dávam svoje telo k dispozícii bábätku. Nemôžem spievať, keď som tehotná alebo keď dojčím. Behanie po javisku v tehotenstve nemusí prospievať bábätku, keby som teda tehotná bola, išla by som radšej do ústrania. Speváčka sa pôrodom minimálne na rok odstaví a vyvstane otázka, či je ochotná na rok zmiznúť. A nikdy sa nevie, či sa ešte vráti, lebo niečo sa môže stať aj s hlasom. To je riziko. Dôležitý je však najmä dobrý partner a toho ja mám.
Hrešíte deti, keď niečo vyvedú? Viete kričať?
Ja už nemôžem kričať. Nechávam to na manžela. Keď som bola mladšia, bola som výbušnejšia. To vo mne stále je, som stále temperamentná, ale viem, že si už nemôžem dovoliť namáhať hlasivky. Musím sa šetriť. Niektoré dni premlčím, iba ukazujem, píšem. Je to ťažké najmä preto, že sa so synom Jakubkom učím. Je tretiak a len by sa hrajkal, takže ho musím držať nakrátko, a to niekedy mlčky.
Všetky vaše deti sú talentované, Lukáško študuje stavbárčinu, ale spieva v Lúčnici, dcéra Margarétka študuje na konzervatóriu – možno sa raz stretnete na javisku.
Je to jej rozhodnutie, my sme ju neovplyvňovali. Ani sa nezhovárame o takýchto plánoch. Bude to mať ťažké, lebo ju budú porovnávať so mnou. Našťastie ju zaujíma aj činohra, muzikál, je trocha inak zameraná. Mrzí ma, že stále počúva populárnu hudbu. Aj ja som milovala skupiny ABBA a Beatles, ale keď som začala chodiť na konzervatórium, samo sa to vyčlenilo – už ma prestali zaujímať.
Spoznali ste cez operu svet – čo ste o ňom zistili?
Všade žijú ľudia. Keď som bola pozvaná do Viedenskej štátnej opery po prvý raz, bola som na tom psychicky veľmi zle. Išlo o záskok a všetko som musela zvládnuť za tri dni. Bola som hodená do vody, spievala som zrazu s najväčšími hviezdami. Zasa sa ukázalo moje nízke sebavedomie – človek sa zaoberá svojimi mininedostatkami, ktoré nikoho nezaujímajú, a trápi sa. Ja sa tým dokážem strašne zašraubovať. A vtedy mi manžel povedal: Ale veď v hľadisku sú len obyčajní diváci, nie nadľudia!
Prišli ste vo svojej profesii o ilúzie?
Nebola som nikdy rojko a ani som nemala vysnívané role. Som pragmatická a brala som život tak, ako som ho mala nalinkovaný, presnejšie – ako mi ho nalinkovali iní. Aj na školu ma prihlásila mama, nebol to môj sen, bol to asi jej sen. Ale potom som si veľmi obľúbila môj džob. Robím ho pre rodinu, pre profesorku, aby mali zo mňa radosť. Opera má, samozrejme, hlbšie dimenzie, ale v zákulisí je to už biznis. V zahraničí sa to berie tak, že kto robí kariéru, robí svoju prácu. U nás má slovo kariéra trocha iný odtieň, ale ja si tiež robím len svoju prácu a ostatné ma nezaujíma. Práca nie je ani môj koníček, ani zdroj ilúzií.
Ako sa prejaví u vás únava?
Sú dni, keď si poviem: "Ježiš, ja to už nechcem ani vidieť, ani počuť! Ja to už nechcem robiť!“ Manžel takéto moje krízy väčšinou vyriešil tým, že sme mali dieťa.
To je krásne riešenie, ale nie je vždy možné. Čo potom?
Verím, že na všetko sa nájde riešenie, že sa dá urobiť kompromis. Aj medzi čiernou a bielou je sivá. Nie som had, ktorý prepláva všetkými vodami, mám chrbtovú kosť, ale nejdem proti múru. Viem robiť aj ústupky. Naučil ma to život.
A pri speve? Ako sa rozhodujete o tom, čo budete spievať?
Idem za mojou pani profesorkou Hudecovou a radím sa s ňou. Keď ona povie "to v žiadnom prípade nie“, tak to nechám tak. Ona vyrieši každý môj problém.
Ste veriaca?
Verím v dobro. Som pokrstená, mali sme cirkevný sobáš, ale do kostola nechodím. Keď je však zle, keď sa niečo stane, modlím sa a vzývam dobro.
Ľubica Vargicová
Sopranistka sa narodila 21.¤júna 1968 v Bratislave. Od roku 1982 študovala na Konzervatóriu v Bratislave a v roku 1989 nastúpila na VŠMU (prof. Vlasta Hudecová). Už počas štúdia účinkovala vo viacerých predstaveniach Opery SND (ako Kráľovná noci v Čarovnej flaute, Olympia v Hoffmannových poviedkach a Violetta v Traviate), spievala Luciu v Donizettiho Lucii di Lammermoor, Aminu v Belliniho Námesačnej či Oféliu v Thomasovom Hamletovi, ale aj Gildu vo Verdiho Rigolettovi. Hosťuje na svetových operných scénach (Viedeň, New York, Mníchov, Zürich, Bern, Madrid, Praha, Budapešť, Berlín atď.), venuje sa aj koncertnému spevu (spievala v Carnegie Hall, v Japonsku, v Nemecku, Českej republike atď.). Žije v Bratislave, je členkou Opery SND, je vydatá a má tri deti.
