Petr Janda: Gitara ma sprevádza celý život

21.02.2012 09:00
Petr Janda
Petr Janda Autor:

Petr Janda má sedemdesiat, ale podľa svojej tretej ženy Alice sa často správa ako pubertiak. Pre Jandu znie toto hodnotenie ako pochvala. Znamená predsa, že drží krok s mladými. Pesničky Olympicu ani po pol storočí neznejú trápne. Mnohí s ním chcú byť kamaráti na Facebooku. Rocker Janda však radšej trávi čas so svojou trojročnou dcérou Anežkou a teší sa na narodenie ďalšieho potomka. Okrem hudby mu do života pribudla ďalšia vášeň - varenie.

Vlani ste v Prahe začali so sériou klubových koncertov Olympic Retro, vyšla vám biografická knihu Dávno. Nastal čas spomínať?
Asi mi nič iné nezostáva, tento rok sú oslavy päťdesiatky Olympicu. Bez toho, aby som chcel, ma k spomínaniu donútili okolnosti – stále sa ma niekto pýta, ako to vtedy bolo. Prešiel som si všetky zápisníky, aby som mal prehľad, čo sa dialo v jednotlivých dekádach. Ani v knižke som ľudí nemohol balamutiť, dával som si pozor, aby som správne uvádzal roky, keď vznikli jednotlivé pesničky. Takže áno, tento rok som plný spomienok.

Máte vraj dobrú pamäť na miesta koncertov, ale na hudbu sa asi predsa len spomína ľahšie ako na texty skladieb.
Hudba je abstraktná, pocitová a keď skúšame piesne, ktoré sme dlho nehrali, melódia a harmónia mi naskočia hneď, ale texty už niekam zaliezli. V pamäti sa dostali na koniec radu, takže ich musím znova vydolovať.

V závere knihy je upozornenie, že niekto si niektoré udalosti môže pamätať inak ako vy. Pripúšťate nezrovnalosti?
Áno, lebo keď som svoje detstvo konzultoval s bratom, hneď sme zistili, že si ho každý pamätáme trochu inak. Musel som sa teda obhájiť, keby som náhodou trochu uletel. Napísal som, že ide o moje spomienky – a keď si to niekto pamätáte inak, tak napíšte svoju verziu.

Aké máte na knihu ohlasy – od verejnosti aj od kamarátov muzikantov?
Úžasné, zatiaľ žiadne negatívne. Dokonca ma kritici pochválili aj za literárny štýl. Vyzvali ma, aby som sa pustil do ďalších pokračovaní, z čoho mám radosť. Knihu som nikomu nediktoval, písal som ju sám. V mojom živote sú totiž momenty, o ktorých nie som schopný rozprávať, iba písať.

A ako vám to šlo?
Písať knihu bola zábava. Odmalička mám celkom slušný sloh. Môj otec bol právnik, výborne sa vyjadroval a keď som písal nejakú slohovú prácu do školy, konzultoval som ju s ním. Myslím, že ma celkom vycvičil. Nechcel som svoje zážitky niekomu rozprávať, pretože by vzniklo niečo ako rozšírený rozhovor s novinárom. Chcel som, aby sa môj životopis podobal denníku.

Túžili ste už dávnejšie napísať svoju biografiu, alebo vás musel niekto prehovárať?
Pravdu povediac už ani neviem. Nakladateľa som však hľadal až v momente, keď som knihu dopísal. Takže som ju nepísal preto, že by ma k tomu tlačila nejaká zmluva. Jednoducho som jedného dňa začal písať. Trvalo mi to asi dva roky, stále som sa k písaniu vracal a pokračoval zasa o mesiac či dva. Keď potom výsledok dostalo korektorské oko, trochu ma rozhodilo, že mi do textu redaktorka zasahovala – na môj vkus až priveľmi. Mal som pocit, akoby som text už nepísal ja, tak som ho vrátil do pôvodnej podoby. Keď som text čítal už stý raz, povedal som si: dosť, už s tým nechcem nič mať. Ale o rok si tú knihu s radosťou prečítam.

Prešlo vám 50 rokov s Olympicom rýchlo?
Rýchlejšie, ako som predpokladal. Vlani som si dosť silne uvedomil, že prešlo pol storočia. Preto už od vlaňajška hráme aj spomienkové koncerty ako prechádzku históriou, inak by sme nestihli zrekapitulovať všetky naše albumy. Skončíme v máji koncertom Best of Retro, čo bude prehliadka úspešných songov zo všetkých koncertov – ale bez šlágrov.

Už váš prvý album Želva z roku 1968 prijalo nielen vtedajšie publikum, ale do určitej miery aj súčasná generácia. Čím bola táto platňa silná?
Rokenrol bol na vrchole, doba bola – keď sa vyjadrím básnicky – tehotná na podobnú kapelu, musela porodiť takéto dieťa. Že sme sa k tomu pritrafili práve my, bola naša pripravenosť a kus šťastia. Ale aj v knižke opisujem, ako sme sa dostali k nakrúcaniu. V tom čase nás gramofónové firmy vôbec nebrali vážne, v móde bol ešte stále swing, Chladil a Simonová, začínal Gott, nikto nepredpokladal, že by sme niečo mohli predať. Takže sme museli na prehrávkach ukázať, či im vôbec stojíme za to. Našťastie to vtedy dobre dopadlo, ktovie, čo by inak s nami bolo.

Bolo by ťažšie začínať s kapelou dnes?
Dnes je konkurencia veľmi silná, a navyše je hudba roztrieštená na milión rôznych štýlov a podštýlov. Nikto dnes nemá masovú fanúšikovskú základňu. Fanúšikovia sú rozdelení, jedni majú radi toto a druhí to z duše nenávidia. Kedysi bola doba Beatles a Rolling Stones a nič iné nebolo, teda už len umierajúci dixieland, swing a dychovka. Takže rokenrol bol jednotka. Dnes nie je také ľahké dostať sa do povedomia, hoci sa zdá, že kapely môžu využiť internet, robia muziku na počítači, hudbu dnes ľudia môžu počúvať aj z telefónu, všade je toľko nových kapiel, až o nich človek stráca prehľad. Ja som tie tisíce nových kapiel už odmietol počúvať. V našich začiatkoch bolo v Česku a na Slovensku asi osem kapiel, takže naše štartové pole bolo v porovnaní s dneškom oveľa redšie.

Veľkým hitom bola aj pesnička Pták Rosomák. Mnoho ľudí uverilo, že rosomák je vták. Vraj ste si to mysleli aj vy…
No veľmi dlho som si to nemyslel, pretože Chrastina vtipne napísal rosomáka s veľkým R, čím naznačil, že ten vták sa volá Rosomák, nie, že je to vták. A mal pravdu, prečo by vták nemohol mať meno Rosomák? Aj keby to bol kanárik alebo papagáj.

Nenaštvalo vás, že obeťou mystifikácie Pavla Chrastinu ste sa stali aj vy?
Ale ja som sa to dozvedel hneď, ako nám vyšiel ten album. V rádiu nám ho zakázali práve preto, že nie je vhodné hovoriť deťom také nezmysly. Nedávno sme robili retro koncert dvojku, bol venovaný práve platni Rosomák a ja som si nechal podlepiť plagát rosomáka, mal som ho za bubnami a na koncerte som povedal: Ľudia, chcem vám ukázať rosomáka. A bolo stále ticho, akoby si ľudia stále neboli istí, o čo mi ide. A keď som toho medveďa otočil, sála urobila áááá a všetci prekvapene pozerali na rosomáka, myslím, že boli veľmi sklamaní. Tak som ich upokojil tým, že ja si aj tak myslím, že rosomák je vták.

Aké dôležité pre vás boli texty, ktoré ste spievali? Priznali ste, že niekedy ste Chrastinovým textom tiež celkom nerozumeli.
Dodnes niektorým nerozumiem, to boli také abstraktné texty, čosi ako abstraktné obrazy, také básnické kliky-háky, ani som sa Chrastinu nepýtal, čo to je. Neskôr som sa pýtal jedného muzikanta, o čom je tá Želva? A on: „o tom, jak se želva honí.“ A ja: no to si mi pomohol.

Takže je dôležitejšie hudba ako slová?
Dôležité je oboje. Text môže pesničku veľmi posilniť a pomôcť jej. Väčšinou vzniká prvá hudba, takže sa potom zvádza na text, že pesničku skazil či vylepšil. Ale občas sa stane, že básnik netrafí. Aj keď ja pesničky skladám tak, že viem, o čom by mali byť a námety textárom dávam, ale niekedy si tiež neviem rady. A potom mi občas niekto niečo napíše a ja cítim, že vôbec netrafil. Ako keby ste obliekli chlapa do sukne, jednoducho sa to k sebe nehodí. A to je trapas, to sa už nedá prerobiť. Básnik odmieta písať na rovnakú melódiu iný text, stále sa mu tam motá ten pôvodný. A dať to niekomu inému, keď jeden už odviedol prácu, je tiež hlúpe. To je neriešiteľná situácia.

A čo potom? Vyhodíte tú pesničku?
Niektoré som vyhodil a iné som odspieval, ale nakoniec som bol naštvaný, že som ich nevyhodil. Niekedy pesničku skúšame a je to senzačná vec a dostanem text a zrazu, ako keby vám pochovali dieťa – čaro je preč, aj melódia sa mi prestane páčiť.

Vraj ste neskôr nechceli spievať o láske, ale potom ste zistili, že láska je téma, bez ktorej nič nefunguje. Viete už, prečo?
Niekedy robím neuvážené kroky, už ma to prešlo. Skúšal som pesničky, kde sa láska nespomínala, a niežeby boli zlé, ale predsa len láska je nosný bod, ktorý každého zaujíma.

A čo humor? Je dôležité, aby boli pesničky vtipné?
Humor v pesničke je veľmi ťažká vec. Do bigbítu sa podľa mňa veľmi nehodí. Bigbíťáci sú skôr zachmúrené typy, takže v ich pesničkách je humor trochu divný. Možno ešte úsmevný humor, ale žarty asi do rokenrolu nepatria.

Vraj ste v určitom čase mali dojem, že na Chrastinove vtákoviny ste už starý. Platí to stále?
Iste, už vtedy sa mi to nechcelo veľmi spievať. Chrastina odišiel po dvoch albumoch, rozlúčili sme sa po Ptákovi Rosomákovi a veľmi mi jeho texty nechýbali. Do určitej miery to potvrdilo moju domnienku, že jeho texty boli dobré iba v období, keď ich spieval Olympic. On napísal menej textov ako ja, dokopy asi iba tridsať pesničiek, čo ma veľmi prekvapilo. Ale aj Beatles spievali I am Walrus – som mrož, takže tiež mali blízko k zoologickým textom.

Máte vo svojich pesničkách pomyselný rebríček obľúbenosti?
Nemám rebríček, ale mám rád pesničku Otázky. Som vyštudovaný skladateľ a z teoretického hľadiska je to výborne postavená pieseň, ktorá má všetko, čo treba. Je to hit v správnom zmysle slova – šiel pomaličky hore a popularitu si drží štyridsať rokov, to si cením.

Máte vraj plodné a neplodné skladateľské obdobia – v akom ste teraz?
Teraz veľa neskladám, nemám na to veľa času, mám malú dcérku, s ktorou som veľmi rád. Dal som sa na varenie, šialene varím každý deň. Aj keď vstanem pomerne skoro, tak keď si urobím raňajky a prečítam noviny, pohrám sa s dcérkou, je pol jedenástej, to je pomaly čas variť, potom je obed a naraz je pol dňa preč. Potom sa na chvíľu natiahnem, dám si kávu a idem niečo robiť, ale väčšinou len hrám na gitaru. Mám teda pripravené pesničky, pripravujem nový album, ktorý určite tento rok dokončím a nahrám, ale viete, tá motivácia nie je zásadná.

Prečo?
Dnes nikto cédečká nekupuje a nikto ich pomaly nechce vydávať, pretože gramofónový priemysel je v troskách. Dokonca sa mi zdá, že tie firmy zaniknú, nebude čo predávať a ľudia si budú hudbu posielať len cez internet, takže bude nekvalitná, veľmi sa na to neteším. Dnes ani neviem, čo kto robí. Kedysi ma zaujímalo, kto vydal akú platňu, ale dnes sa to ani nedozviem. Rebríčky nefungujú, každému je to fuk.

Vy predsa máte štúdio, kde nahrávali mnohí muzikanti…
No, dnes si už mnohí nahrávajú doma, lebo nikto nemá peniaze. Firmy nemajú peniaze, aby vydali platňu, takže nechcú platiť výrobu, táto oblasť je zdecimovaná, je to v háji.

Štve vás to?
Áno, tešil som sa, keď nejaká česká alebo slovenská kapela vydala platňu, niesol som si ju domov ako nejakú sviatosť, ale dnes už ma to akosi nezaujíma. Ani neviem, prečo by som si to mal púšťať, keď je toho toľko. Kedysi bolo na západe veľa firiem, jedna Beatles nevzala, druhá vzala, tá prvá potom bola naštvaná, že prešvihla takú skvelú kapelu… Odborníci kedysi fungovali ako akýsi prirodzený filter a ten dnes chýba. Dnes sa nahráva všetko, je tu kopa mizerných kapiel s mizernými pesničkami, na internete prevažujú mizerné piesne, lebo filter sa stratil. Ani v rádiách ich samozrejme nehrajú, lebo takáto hudba nemá nijakú kvalitu. Cítim, že je to celé nanič. Muzikanti sa nevyvíjajú, sú tisíce kapiel a nikde nič. Za posledných desať rokov si nespomínam na žiadnu českú kapelu, ktorá niečo dokázala. Takže niečo tu nefunguje. Kedysi sa kapela tešila, že dostane zmluvu s vydavateľstvom. Dnes je všetko zadarmo a je to zle.

Aký máte vzťah k moderným technológiám, k internetu?
Pomerne dobrý, ale niežeby som všetko musel mať. Som spokojný, že som sa naučil pracovať s internetom, viem nahrávať do programu slušné demáče, pracujem s tým dvadsať rokov, technológia mi pomáha.

A čo Facebook, otravuje vás, alebo držíte krok s mladými?
Facebook ma veľmi neoslovil. Denne mám tridsať až päťdesiat ponúk na priateľstvo, už to všetko mažem. Kedysi som si za priateľov chcel pridávať len dievčatá, ale potom som si povedal, tento chlapec je tiež sympatický, tak beriem aj chlapcov, iných zasa neberiem. Dnes mi počítač vygeneruje, že s nejakým Františkom Drdom máme spoločných 350 priateľov a ja ani jedného nepoznám, takže to ma ničí. Tak si hovorím, že z Facebooku utečiem. Nie som schopný sa na tom nejako podieľať, nechcem tam tráviť svoj čas, som tam tak päť minút a hneď ako sa zapojím, objaví sa mi: ahoj, ako sa máš? A už to mažem, lebo by som zošalel.

Vaša žena Alice povedala, že hoci ste od nej o dve generácie starší, vôbec to v spolužití nie je poznať, lebo máte vraj ku všetkému mladistvý prístup, vraj ste stále ako pubertiak. Znie pre vás toto prirovnanie ako pochvala?
Určite áno, s Alicou som absolútne bezvýhradne šťastný. Som šťastný, že mi dala dcéru a dá mi ešte jednu. Žiť s ňou je výhra, krása. Netušil som, že človek môže byť v starobe ešte zamilovaný, že ešte môže nájsť partnera, lebo v tom veku je ťažké nájsť vôbec priateľa.

Pobavilo ma, keď vaša žena rozprávala, ako ste nepoznali medvedíka Pú a vystrašili ste ju výrokom, že na lampe je medveď. Naozaj ste nepoznali medvedíka Pú?
Som trošku jednostranne založený človek, muzika je pre mňa úplná priorita. S mojou druhou dcérou Eliškou som vlastne nežil, lebo sme sa rozviedli s jej mamou a od Eliškiných piatich rokov som s ňou nebýval, takže som s ňou nepozeral ani večerníčky či rozprávky. S mladšou Anežkou je to iné, pozeráme spolu disneyovky a som už informovanejší. Ale vtedy som medvedíka Pú nepoznal.

Takže vaše mladšie deti majú výhodu, že na ne máte viac času?
Majú, teraz sme si užili rozprávkové Vianoce, až som mal tých rozprávok dosť a chcel som sa ísť radšej prejsť von.

Ešte stále vás nepustila chuť hrať?
Nie, nepustila, to je celoživotný koníček. Rád hrám na gitaru, aj keď nemusím, rád cvičím aj šesť hodín, vymýšľam nové veci a učím na konzervatóriu, takže si musím robiť prípravy, aby sa moji študenti nenudili. Gitara ma sprevádza celý život.

A na husle ešte niekedy hráte?
Iba málokedy, lebo mi to nejde, a to ma trápi. Ani klarinet mi už nejde, nemám čas ani chuť sa to učiť znova.

Na konzervatóriu Jaroslava Ježka učíte rockovú gitaru a interpretáciu. Vraj ste v tom napriek počiatočným rozpakom našli záľubu. Prečo ste boli v rozpakoch?
Predtým som nikoho neučil, nemám pedagogické vzdelanie a niektorí moji študenti sú skvelí, hrajú výborne, až som sa hanbil ich niečo učiť, mal som pocit, že všetko vedia. Iní zasa nevedia skoro nič, mám študentov najrôznejších kvalít. Nevedel som si urobiť osnovu, dodnes ich učím dosť chaoticky, ale už si robím poznámky, čo sme robili minulú hodinu, aby som im nedával rovnakú úlohu či cvičenie, je to fuška.

Nezdalo sa vám čudné, stať sa z rockera učiteľom?
To mi neprekážalo, ja som otvorený človek.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk