Opera môže voňať aj po dyni a cibuli, hovorí dirigentka Gabriela Tardonová

Koľko žien dirigentiek poznáte?

Osobne poznám dve dirigentky Emu Mikeškovú a Zuzanu Pirnerovú.

Pýtam sa, pretože vo februári 2016 hovoril vtedajší riaditeľ Viedenskej štátnej opery Dominique Meyer, že budúcnosť patrí ženám. Vidíte to tiež tak? Študuje dirigovanie viac žien?

Musím sa priznať, že ja som bola na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne prvá žena, ktorá študovala orchestrálne dirigovanie. Po mne študovalo niekoľko žien, mala som neskôr spolužiačky, ktoré orchestrálne dirigovanie študovali, ale nevenujú sa mu.

Prečo?

Nie preto, že by pre ženy nebolo miesto. Lenže ženy si určia svoje priority – či budú mať rodinu, alebo je pre ne hudba taká silná, že sa jej budú venovať na plný úväzok. To povolanie si vyžaduje celú osobnosť – môže si to dovoliť muž alebo žena, ktorá sa vzdá nárokov na rodinu. Dirigovanie znamená neustále cestovanie a celoživotné štúdium, čo sa s rodinou ťažko skĺbi. Chce to veľmi tolerantného a chápavého partnera, ani cestovanie s deťmi nie je ideálne.

Vy však máte dve deti a dirigujete ďalej. Takže ste našli chápavého partnera alebo ste výnimka, čo potvrdzuje pravidlo?

Je to všetko dokopy, pretože ja som v súbore, ktorý pôsobí v Brne. Mám tu prácu aj rodinu a ak musím cestovať, tak len na deň, dva či týždeň, nezdržujem sa ďaleko a s deťmi som denne. Je to, akoby som bežne chodila do práce. Ak by som však musela veľa cestovať, veľmi by som to zvažovala.

V októbri 2017 som robila rozhovor s talianskou dirigentkou Speranzou Scappucci a tá mi povedala, že v dirigovaní by podľa nej nemalo žiadne pohlavie prevažovať. Podľa nej však majú ženy čoraz viac sebavedomia. Myslíte si to aj vy?

Záleží skôr na osobnosti každého človeka. Poznám veľmi submisívnych mužov, ktorí stoja pred orchestrom ako dirigenti, a poznám aj veľmi sebavedomé ženy. Ide o to, aby ste hudbu mali rada. Sebavedomie človek nadobudne tým, že robí niečo, čo vie a čomu rozumie a robí to rád.

Čítajte viac Speranza Scapucci dokazuje, že aj dirigentka je maestro

Ešte v roku 2014 bolo v rebríčku 150 najlepších dirigentov sveta len päť žien – zmenili sa veci k lepšiemu?

Takéto rebríčky nesledujem, ide o priority človeka, čo chce v živote robiť. V dvadsiatke je pekná predstava, že budete stáť pred orchestrom a cestovať, ale keď už máte rodinu a deti, opúšťanie rodinného kozuba je ťažké a človek zvažuje, či mu to za to stojí. Niekto chce s deťmi prežívať ich školské trápenia aj radosti, iný rozvíjať svoju hudobnú osobnosť – ale je jedno, či ste žena, alebo muž.

Môže živého dirigenta jedného dňa nahradiť robot? Už pred štyrmi rokmi bol v talianskej Pise koncert, ktorý dirigoval robot. Vraj dokázal dokonale napodobniť dirigentské gestá, no asi nedokáže hudbe vdýchnuť dušu. Bojíte sa, že by niekedy mohol robot prevziať vašu prácu? Dnes už sa experimentuje s robotmi, čo maľujú alebo píšu divadelnú hru…

Vôbec si nemyslím, že by nás dirigentov či hudobníkov niekedy mohol nahradiť robot. Môžu zostrojiť robotického huslistu či klarinetistu, no vždy to bude len zahraná hudba – ako keď si pustíte keyboard. Zahrá to skladbu, ale chýba jej ľudský rozmer. Boli doby, keď sa nahrávali cédečka – nadchýnal nás dokonalý zvuk, muzikanti sa báli, či ľudia prídu na koncert, kde sú rôzne ruchy. Ale aj vďaka covidovej dobe sa ukázalo, že poslucháči potrebujú prežívať ľudské okamihy – aj chyby či úsmevné situácie, keď niekomu spadnú noty na živom koncerte. To stroj nenahradí.

Keď už zmieňujete covidovú dobu, vraj nie je dobré to so streamovaním koncertov preháňať, ľuďom sa to preje. Vy ste radšej koncertovali v brnianskych parkoch.

Počas pandémie sme nehrali, streamy na internete nie sú veľmi navštevované, pritom je to finančne náročné. Prvý stream sme mali až v apríli, to sme s violončelistom Jozefom Luptákom hrali lotyšského autora Vasksa aj skladbu Martina Wiesnera Paprsky světla, ktorú napísal ako premiéru. Ten názov evokoval, že by sme ju mohli zahrať vo voľnom priestore – keď poslucháči nemohli ísť za nami do koncertných sál, išli sme my za nimi a hrali Paprsky světla v niekoľkých brnianskych parkoch. Obecenstvo sme mali.

Je iné hrať v parku ako v koncertnej sieni?

Hranie vonku nemám veľmi rada, lebo zvuk ide všetkými smermi, muzikanti sa nepočujú celkom ideálne. Radšej mám sály s dobrou akustikou, ale chceli sme dať vedieť poslucháčom, že sme pripravení. Dúfali sme, že pandémia sa už skončí, nebavilo nás stretávať sa len cez počítač.

Azda prichádzajú lepšie časy, už v nedeľu 5. septembra budete dirigovať úvodný koncert festivalu komornej hudby Konvergencie. Bude to v Elektrárni Piešťany, čo je národná kultúrna pamiatka. Už ste tam niekedy hrali?

Ešte nie, bude to premiéra a teším sa na ňu.

Foto: Tomáš Znamenáček

Gabriela Tardonová Dirigentka Gabriela Tardonová

Je pre vás dôležité miesto, kde vystupujete?

Áno, so súborom Ensemble Opera Diversa už sme mali niekoľkokrát koncerty, čo súviseli s dobou či skladbou, ktorú sme hrali. Genius loci dá skladbe čosi navyše, pripomenie dobu.

Čím všetkým bude tento koncert mimoriadny?

Zahráme tri skladby žijúcich autorov. Jednu nám napísal Martin Wiesner – sú to spomínané Paprsky světla, česká premiéra bola v marci, slovenská bude teraz. Zahráme aj nádherný violončelový koncert Peterisa Vasksa Klatbutne (Prítomnosť). V závere skladby sa dokonca spieva – violončelový sólista prejde do spevu, to sa bežne nedeje. A tretiu skladbu napísal Jevgenij Iršai priamo pre Jozefa Luptáka. Takže čakajte tri skvosty.

Niekde som čítala, že spolu s Jozefom Luptákom budete spievať aj vy, je to pravda?

Áno, asi sa to zasa podarí. Z tej skladby spievanie tak krásne vyplýva, že nemám zo spevu trému. Navyše som vyrastala v zbore, takže spievanie je pre mňa prirodzené. Keď skúšame skladby so spevom, tak občas orchestru aj spievam alebo naznačujem, čo spevák spieva.

O Iršaiovej skladbe som čítala, že je sugestívnou modlitbou pre violončelo. Čo si pod tým máme predstaviť?

Sugestívna modlitba je záležitosť, na ktorú sa celkom sústredíte a ide hlboko z vás. Zrejme to pán Iršai písal takto. Dúfam, že sa nám to podarí tak, aby sa to skladateľovi páčilo.

Vasksovu skladbu Prítomnosť ste vraj už hrali v brnianskej vile Löw-Beer, to musel byť tiež zážitok. Alebo hrávate na takýchto miestach bežne?

Je to komornejší priestor, ale práve tu sme hrali posledný stream – aj Paprsky světla. Aj tá hudba sa do tohto priestoru veľmi hodila.

Vo vašom Ensemble Opera Diversa sa zameriavate na uvádzanie súčasnej opernej tvorby. Vraj ste mali veľmi úspešnú operu s krásnym názvom Dýňový démon ve vegetariánské restauraci. Premiérovali ste ju už v roku 2010, ale o čom je?

Je to druhá veľká opera, ktorú sme uviedli. Je z pera dua Pavel Drábek a Ondřej Kyas, bežne sa nestáva, že mužská dvojica spolu píše operu. Ja som sa pridala ako dirigentka. Mala to byť príťažlivá opera o kuchárskej mágii. Uvádzala sa na jeseň, keď na poli dozrievajú dyne, a bolo v pláne počas opery naozaj z dyne vytvoriť pokrm. Takže zážitok ľudia nemali len z hudby, ale aj kulinársky.

Hádam počas opery nejete?

My muzikanti nie, ale počas opery sa ten dyňový pokrm uvarí a na konci všetci speváci vezmú vegetariánsky pokrm ako dar ľuďom. Odohrávajú sa rôzne viac či menej dramatické záležitosti, je to zážitok.

Stále toto dielo hráte?

Už dva roky sme mali pauzu – pre koronavírus, inak sme to vždy na jeseň hrávali. Ale povedali sme si, že si dáme chvíľu prestávku, aby sa na to diváci zasa trebárs o päť rokov tešili. Tá opera bola veľmi navštevovaná, nielen preto, že sa varilo a jedlo, ale aj preto, že bola dobre napísaná. A dobre to voňalo, začali sme hrať a už sa smažila cibuľa! Veľmi pekné dielo.

Vraj už prvú veľkú operu Pickelhering 1607 ste hrali vyše desať rokov, alebo aj dlhšie?

Toto bola prvá opera, ku ktorej ma tvorivé duo Drábek/Kyas prizvalo. To bolo veľké dielo, čo sa nedalo hrať bez dirigenta, preto ma zavolali. Teraz už sa rozbehla aj naša koncertná činnosť – niečo je v Brne, ale niekedy aj cestujeme. ====

Na aký program by ste pozvali ľudí do Brna?

V rámci festivalu Moravský podzim, ktorý je tento rok venovaný 100. výročiu Jana Nováka, zahráme 6. októbra Novákove skladby z našich dvoch CD Jan Novák vol. 2. a 3. Potom 15. októbra pripravíme v svetovej premiére scénický koncert Kočár do Vídně s Novákovou hudbou. Ide o film Kočár do Vídně režiséra Karla Kachyňu. A 14. decembra zahráme Hudobnú inventúru venovanú významným moravským skladateľom Spilkovi, Husovi, Chlubnovi a Blatnému.

Dočítala som sa, že máte rada aj Stinga či Hanu Hegerovú. Takže nepočúvate len klasiku?

Jasné, Stinga mám veľmi rada, aj Phila Collinsa či Seala, to sú výborní muzikanti. Collins skvele píše muziku, a navyše aj výborne bubnuje.