V našom minulom rozhovore spred troch rokov ste sa zmienili, že chystáte spoločný projekt s hudobnou skupinou Vlčie maky. Mal to byť slovenský folklór v jedinečných džezových úpravách. Teraz sú už obe platne hotové – Podpoľanie aj Horehronie – a vy k tej druhej práve robíte koncerty. Je už téma možností hudby regiónov pre vás vyčerpaná alebo budete pokračovať? Zmapujete celé Slovensko? Budete ďalej spievať ľudovky ako džez?
Budeme pokračovať. Zostáva ešte dosť oblastí, ktoré by sa dali zmapovať. A je aj veľa tém, ktoré ma zaujímajú. Viem to z vlastnej skúsenosti, ale vždy sa radím aj s hudobnými dramaturgmi a ďalšími ľuďmi, ktorí sa v oblasti folklóru pohybujú. Podnetov je veľa. Keď sú piesne zozbierané, vyberám si z tých, ktoré sú pre mňa najkrajšie a ktoré sa mi aj najlepšie spievajú.
Najbližšie vám je asi stredné Slovensko, keďže ste z Banskej Bystrice. Vie vám učariť aj vzdialenejšia oblasť?
Viete, že práve o tom uvažujem? Cítim, že by som už aj rada zašla niekam inam, ako je stred Slovenska. Rozmýšľam napríklad nad goralskými piesňami, ale bavil by ma aj východ.
A čo je vašou „srdcovkou“ na strednom Slovensku?
Jednoznačne Detva, stále som ju počúvala a je môjmu srdcu blízka. Môj otec hrával v podpolianskom súbore Partizán, takže tamojšie piesne som vnímala odmalička.
Však aj prvé cédečko v projekte so skupinou Vlčie maky bolo Podpoľanie. Bola týmto fajnovým hudobníkom blízka téma miestneho folklóru? Ako ste ich na to nahovorili? Boli ste kamaráti?
S hudobníkmi z Vlčích makov sme sa síce poznali, ale nikdy sme spolu nehrali. To prvé cédečko bola teda naozaj taká oťukávačka. Pri druhom cédečku som už presne vedela, ako mám postupovať, koho mám osloviť na aranžmán. Na platni Podpoľanie sme mali hudobných hostí, inštrumentalistov, a na Horehronie som si pozvala dvoch spevákov. Dana Bártu a Petra Adamova.
Foto: Archív Jany Kozákovej
Vyznieva to, akoby ste sa na Podpoľaní učili a teraz išli naostro. V čom ste najviac pokročili?
Hlavne v aranžmánoch. Ja som v kapele Mukatado robila vlastne pop, hoci to nebol úplne čistý pop. Boli tam aj prvky soulu, džezu, funku a podobne, ale v tomto projekte som sa chcela zamerať inak. Zachovala som pôvodné folklórne melódie, no rytmika a harmónie sú džezové. Týmito cédečkami sa teda učím a zdokonaľujem v spievaní džezu, ale je vo forme, ktorá je blízka slovenskému uchu a srdcu.
V tom sme pokročili. Predtým sme cédečko robili všetci spolu v štúdiu. Ja som síce niečo dopredu pripravovala, ale neskôr som pochopila, že moje sily už na to nestačia, a tak som poprosila o spoluprácu pianistu Klaudia Kováča, aby tomu dal formu. Ten hudobný tvar sme najprv poriadne nacvičili a až potom nahrali.
Keby ste robili tretie CD tohto projektu, bude ešte lepšie? Máte kam pokračovať aj po tejto stránke?
Mňa baví práve to, že stále mám kam v oblasti džezu pokračovať. Stále musím niečo študovať. Raz som telefonovala s Peťom Lipom a hovorila som mu, že nahrávam tento druhý album a že ma Horehronie posunulo zasa niekam inam. A on: „Janka, džez môžeš študovať celý život a stále sa učíš niečo nové a stále sa v tom môžeš hlbšie a hlbšie vŕtať.“ Mňa baví tvoriť, prichádzať na nové poznatky, získavať vedomosti a toto mi džez ponúka.
Máte záľubu v džeze už dávno? Kedy ste si uvedomili, že chcete spolupracovať s džezovými hudobníkmi?
Organizovala som svojho času cyklus koncertov projektu Príbehy jazzu so saxofonistom Matejom Uherekom. Trocha som s nimi cestovala a rada som ich počúvala. Spoznala som sa aj s ostatnými muzikantmi a veľmi sa mi zapáčili. Aj Klaudius Kováč má obrovský cit pre hudbu a prehľad v džeze. A preto som mu to dala zaranžovať. Vedela som, že to robí zo srdca.
Foto: Katarína Baranyai
Ako vyzerá vaša spolupráca so skupinou Vlčie maky? Poznáme vás ako sólistku skupiny Mukatado – prelínajú sa tieto dve kapely?
Sú to rôzne projekty a v každom sú úplne iní hudobníci, Mukatado pestuje popový žáner, Vlčie maky sú džezoví muzikanti, sú to vysoko vážení slovenskí inštrumentalisti. Preto som veľmi rada, že som mala možnosť s nimi spolupracovať a že sa im do toho vôbec chcelo ísť. Ja som sa na začiatku bála, či ich to zaujme, či sa im bude pozdávať môj prejav.
Našťastie sa to podarilo. Oni sú v džeze už veľmi ďaleko, takže sa mám kde aj ja v tomto žánri posúvať. Keď k nám prídu vystupovať svetové hviezdy, tak práve týchto hudobníkov volávajú, ak potrebujú obsadiť nejaké hudobné nástroje. Dajú im noty a oni proste idú! Som veľmi rada, že sa s nimi môžem učiť nové veci.
Takže ste išli za ľuďmi z Vlčích makov s malou dušičkou? Aké bolo prvé stretnutie?
Myšlienka vznikla už veľmi dávno, ale ja vždy dlho otáľam, kým oslovím ľudí, s ktorými chcem pracovať. Možno mám v sebe hanblivosť. Nakoniec som išla za klaviristom Klaudiom Kováčom, ktorý býva momentálne v Lučenci, a chcela som mu projekt predstaviť. Ako by som ho chcela robiť, s kým by som chcela robiť – a on prikývol. No a postupne som cítila, že si u nich získavam dôveru aj ako človek, aj ako muzikant. Sadli sme si, až sme boli prekvapení ako. Máme spoločné názory – aj hudobné, aj mimohudobné. Všetci sa z toho tešíme a projekt napreduje.
Ako spolupracujete, keď nie ste všetci z jedného mesta? Stretávate sa vo vašom hudobnom štúdiu v Banskej Bystrici? A ako sa k vám dostáva samotný folklórny materiál?
Áno, tam mávame skúšky, je to v centre mesta. V našom nahrávacom štúdiu sme nahrávali aj mnohé folklórne súbory, takže prostredie ľudového umenia poznám. Keďže som zo stredného Slovenska, mala som dobré kontakty aj na ľudí, ktorí si robili vlastný osobný výskum. Zbierali melódie a pesničky od svojich starých mám, od príbuzných aj známych z dediny.
Niektorí mi sľúbili a neposlali, ale dosť bolo takých, čo mi materiál poskytli. Obracala som sa však na viaceré zdroje. Napríklad na osvetové stredisko, pomáhala mi dramaturgička z Rádia Regina a rôzni ľudia, ktorí sa zaoberajú folklórom. Zháňala som všelikde.
V akej podobe tie záznamy ľudovej tvorby majú? Posielali vám pesničky do počítača, alebo aj nejaké zošitky sa našli? Noty, slová?
Našťastie to boli väčšinou nahrávky, ale niektorí mi dali aj nahrávku, aj noty s textom. Väčšinou to však bolo nahraté na diktafónoch.
Takže vy budujete aj veľký archív!
Dá sa povedať, že áno.
Na čo ste pri tom prišli? Existuje aj nový folklór? Vznikajú ľudové piesne, ktoré nemajú autora ani históriu? Akú modernú podobu dnes nový folklór môže mať?
Ja som napríklad, možno ako jedna z prvých, spravila popovú pieseň s folklórnym nádychom. Bola to pieseň Do vody. A potom vznikla pieseň Husičky, kde som napísala aj celý text. Tak sa vlastne zrodila myšlienka venovať sa folklórnej inšpirácii. Zavolala som Stana Palúcha, aby hral v Husičkách na husliach, a zdôverila som sa mu, čo chcem robiť. Poradil mi, ako ďalej. Aj som ho mala ako hosťa na prvom CD! A do budúcnosti plánujeme s ním ešte spolupracovať.
Foto: Archív Jany Kozákovej
Je to teda nový folklór, čo tvoríte?
Nie, to by museli byť nové piesne, toto sú len iné aranžmány, podanie. Je to moderné podanie klasického folklóru.
Klasický ľudový folklór je už zrejme uzavretá kapitola.
Tá klasická studnica je už uzavretá.
Zatiaľ ste mali len jeden koncert vášho turné k platni Horehronie. Bol v Brezne záujem?
Ľudia prišli, hrali sme vonku a bolo to výborné, hoci – mala som dlhšiu pauzu cez koronu a v prvej polovici koncertu som sa necítila celkom komfortne. No v druhej polovici to už bolo dobré. Už sa mi všetko rozjasnilo, už som bola doma. Človek musí cvičiť, aby sa udržiaval vo forme. Ja obdivujem aj mojich muzikantov – napríklad bubeník denne niekoľko hodín hráva, aby bol vo švungu a aby mu ruky aj nohy išli ako hodinky. Musia sa udržiavať v kondícii, aby mohli hrať.
Ktorá pieseň mala najväčší úspech? Ktorá je vaša najobľúbenejšia?
Hlavne mám rada Ej, prečo si puakala. Je to veľmi rytmicky spravený aranžmán, trochu do latiny, tá má veľký úspech. A ešte Sokole, holube, ktorá je ladená do gospelu. No a sú tam duetá ako Kážu sa mi ženiť a Javorom, javorom s Danom Bártom a Petrom Adamovom, a to sú tiež pekné piesne.
Oni vystúpia aj na koncertnej šnúre?
Nie, ale plánujem, že na niektorom koncerte budú.
Píšete aj svoje pesničky – na čom pracujete?
Momentálne mám niečo rozrobené – do konca roka mám spraviť CD Mukatado. Mám napísaných okolo 26 textov, už ich treba len zhudobniť. S džezovým projektom som začala preto, lebo som chcela urobiť svoj sólový projekt, kde by to boli akoby džezové piesne, ale pôvodná tvorba. Boli by to naše piesne, ale v džeze.
Dan Bárta má krásny projekt Ilustratosféra a ja by som ho chcela osloviť aspoň na text pre mňa. On krásne píše. Vytvára abstraktné obrazy, ktoré dáva do textov. Málokto síce príde na to, o čom spieva, ale je to pre náročnejších, veľmi inteligentných poslucháčov, a to sa mi páči.
Foto: Archív Jany Kozákovej
Takže popri folklóre inklinujete k abstrakcii?
Aj také mám rada.
Tak to je niečo celkom iné ako Horehronie. Pri koncertoch k tejto platni vystupujete v kroji?
Zatiaľ nemám kroj, ale volala som minule s Petrom Adamovom, lebo by sme mali nakrúcať klip k piesni Javorom, javorom. Vravím mu, že už som toľko klipov navymýšľala – lebo píšem aj scenáre pre rôzne hudobné a produktové videoklipy – že som už vypísaná, aby vymyslel niečo on. A on vymyslel, že budeme v krojoch a mne sa tá myšlienka zapáčila. Takže na koncertoch v kroji nie som, ale v klipe sa s Petrom Adamovom objavíme asi v kroji.
Ako vidíte svoju budúcnosť? Chcete zachovať Mukatado alebo sa chcete stať sólistkou, samostatným pojmom, ako je Peter Lipa či Dan Bárta? Podporujú vás v tom vaši muzikanti?
Kapelu Muktado by som určite chcela zachovať, je to moja „srdcovka“, veľa sme spolu zažili a precestovali. Ako som už spomenula, do konca roku 2021 by sme chceli nahrať nový album. Mám však v hlave aj svoj sólový džezový projekt s pôvodnými skladbami, na ktorom by som chcela začať pracovať v roku 2022, chcela by som naň pozvať aj zahraničných hostí. Nerozmýšľam, či sa stať samostatným pojmom, ale či robím to, čo ma baví a či tým niečo nové, pozitívne, prinesiem.
Spájate svoje plány s Banskou Bystricou? Je to vďačné mesto pre hudobníkov?
Myslím, že situácia sa zlepšila, čo sa týka príležitostí na hranie. Podporu dostávajú u nás aj začínajúce kapely, čo ma veľmi teší. Tvorí sa v Banskej Bystrici celkom fajn, ale páčilo by sa mi, keby vzniklo kultúrne centrum, kde by sa mohli umelci a muzikanti stretávať a viac spolu kooperovať.
Darí sa vám zo stredného Slovenska spolupracovať aj naďalej so zahraničnými hudobníkmi? Píšete ešte texty pre Lenku Dusilovú či Luciu Šoralovú? Spolupracujete s Davidom Kollerom? Čím ste si kedysi získali ich dôveru?
Keďže vlastníme nahrávacie štúdio, spolupracujeme s umelcami z celého Slovenska a Česka. Pokiaľ ide o Lenku a Lucku, Peťo Dobrík bol skladateľom pri ich sólových CD, teraz si, myslím, našli vlastnú cestu, po ktorej idú, a Lenka si skladá svoju tvorbu sama. David je kamarát, s ktorým si občas zavoláme a ktorý nás vždy príde pozrieť, keď je v Banskej Bystrici. Spoluprácu s ním určite plánujeme. Dôveru si človek získa asi len poctivou robotou a svojím prístupom k ľuďom.
Zdá sa, že ste vy ste aj dobrá kamarátka a ľudia vo vás dôveru majú. Ako ste získali tú schopnosť a férovosť? Je to v hudobnom svete bežné?
V prvom rade mám rada ľudí. Niektorí kamaráti mi hovoria, že som ľudomil a vidím trošku za roh. Vidím, čo je za ľuďmi, čím si zhruba prešli a prečo tak konajú. Niekedy som však veľmi úprimná a občas tým nechcene konfrontujem ľudí. Vždy je to však s cieľom pomôcť.
Férovosť a zmysel pre spravodlivosť som zdedila asi po otcovi, učil ma úcte, viedol ma k tomu, že všetci sme si rovní, nezáleží na tom, koľko má kto peňazí vo vrecku. Keď naozajstný muzikant zacíti pravého muzikanta, s dobrým úmyslom a so vzťahom k hudbe a ľudom, myslím, že tam hneď vzniká pozitívny vzťah. Záleží od okolností, čím si človek prejde a ako sa k nemu správa okolie.
A čo plánujete v súkromí? Máte popri tom všetkom čas aj na lásku a osobný život?
Snažím sa to regulovať, aj keď máme dosť práce. Oddych je veľmi dôležitý. Radi cestujeme a chodíme veľa do lesa na prechádzky.
Mení vám to, že sa venujete džezu, aj imidž?
Myslím, že ma niektorí ľudia, ktorí majú radi džezovú hudbu, začali vnímať trošku inak. Možno aj v tom zmysle, že dokážem zaspievať viac žánrov a že mám rada aj undergroundové štýly hudby. V hudobných žánroch totiž nie som upätá, mám rada veľa rôznorodých hudobných štýlov a držím si v nich prehľad, dokážem si vypočuť aj fakt tvrdú hudbu, ale momentálne ma to najviac ťahá k džezu.
