Hudobníčka, ktorá je manželkou českého diplomata a publicistu Václava Bartušku, mala už za minulého režimu vďaka prestížnemu štipendiu možnosť študovať v USA. Pôsobila v orchestroch vo Filadelfii či Hongkongu, ako sólistka vystúpila aj v newyorskej Carnegie Hall. Dnes pôsobí i v netradičnom zoskupení s violistkou Jitkou Hosprovou – len prednedávnom im vyšiel spoločný album Chansons dans la nuit. S flautistom Carlom Jansom potom obe tvoria aj ustálené Bohemia Luxemburg Trio.
Ako ste sa dostali práve k harfe?
Celkom omylom. Hrala som ako dieťa na klavíri a flaute a raz ma otec v dobrej viere predstavil profesorovi Karlovi Patrasovi – otcovi herečky Dády Patrasovej. Mysleli sme, že je klavirista. Až kým sme nevstúpili do jeho sály plnej hárf – on to bol harfista Českej filharmónie a veril, že chcem tiež hrať na harfe. Po úvodnom trapase som nemohla cúvnuť. Asi som si tiež naivne myslela, že to oproti klavíru bude menej driny.
Zvuk harfy je priam snový. Tiež ho tak vnímate?
Po tých rokoch harfu už človek tak snovo nevníma. Mala som možnosť hrať aj veľa celkom nesnového materiálu. Pozerám sa na ňu už aj prakticky – je to nástroj mojej obživy. Ten zvuk však iste snový je, hoci harfa zďaleka nie je len nástrojom preludujúcich anjelov. Prešla veľkým vývojom. Nové nástroje sú zvučnejšie, bezchybnejšie rezonujú. Hovorievalo sa, že harfista polovicu života preladí a tú druhú hrá falošne. Niečo na tom bude, ale lepší sa to.
Hrávate aj na historických nástrojoch?
Hrám len na moderných nástrojoch. V prípade harfy je to naozaj veľký rozdiel. No nezaznávam dobovú interpretáciu, je správne dať sa ňou ovplyvniť. Pre harfu je ideálny barok. Dnes sa starou hudbou zaoberajú profesionálne ansámble, ale boli aj časy, keď sa vravievalo, že na starých nástrojoch hrá ten, kto hrať nevie. To, samozrejme, nie je pravda. Na druhej strane hrať na nástroji z 21. storočia a tváriť sa, že hrám barokovo, je smiešne. Prečo potláčať vlastnosti moderného nástroja a nútiť ho, naopak, do polôh, ktoré sú mu cudzie?
A čo súčasná hudba? Nezabúda na harfu?
Vôbec nie, sama mám doma niekoľko hromád novej harfovej literatúry. Posielajú mi ju skladatelia, aby som ju mohla prezentovať. Všetkým však vyhovieť nejde. Súčasná hudba sa hráva hlavne na špecializovaných festivaloch, ktoré však majú často vopred jasnú predstavu. Príležitostí pretlačiť čosi nové je málo.
Pokiaľ je výber celkom na vás, aké máte kritériá?
Z praktického hľadiska víťazí to, čo môžem použiť viackrát. Príprava novej skladby môže trvať mesiace a pokiaľ ju zahráte len raz… K tomu často dochádza, keď si skladbu zaželá festival. Niekedy sa vám ani nepáči. Ako profesionáli by sme však mali nájsť uspokojenie aj v tom.
Je harfa ženský nástroj, ako sa môže laikovi zdať?
Za posledné storočie asi áno, ale feminizácia je v hudbe komplexným trendom. Ženy dnes hrávajú aj na tube a iných typicky mužských nástrojoch. Až si hovorím, že raz budú hrať samé ženy – a bude to aj logické. Hudba je neisté povolanie a muž je stále vnímaný ako živiteľ rodiny. V hudbe vám úspech nezaručí ani obrovský talent. Je bežné, ak profesionál prejde aj desiatkami konkurzov, kým sa uchytí. Na konkurze je dvesto ľudí, z nich by dvadsiatka mohla pokojne hrať sólovo, no oni bojujú o jediný flek v orchestri. Je to nesmierny tlak.
Je hudobníkov priveľa?
Je úžasné, koľko ľudí hrá, ale neubránim sa obave: čo budú všetci robiť? Klasika nikdy nebude masová záležitosť, je to limitovaný
priestor. Hoci práve ona má tú výhodu, že stále stojí na živej hudbe – dnes, keď cédečka upadajú.
Pôsobíte aj ako pedagogička. Ako teda prežívate zodpovednosť za zrod nových hudobníkov?
Bol by hriech nepodporiť nadanie. A cynické konštatovať, že ktosi nemá šancu uspieť. To by boli už naozaj všetci právnici a ekonómovia. Ja však neučím veľa, je to popri hraní veľmi náročné. No učila som už aj v Taliansku, USA a Hongkongu, od malých detí až po dôchodcov. Bolo dojemné vidieť harfistku, ktorá sa prišla dovzdelať len rok pred dôchodkom. V hudbe sa učíme stále. Závidím sochárom, že ich dielo niekde stojí dokončené. Ja zahrám rovnaký program pätstokrát a i tak ho musím znovu cvičiť.
Dá sa vôbec vyhnúť rutine?
Nedá, ale nesmie vám prerásť cez hlavu. Vtedy prichádzajú chyby. Aj s tými sa však musíte vyrovnať. Raz vás vyruší ruch z obecenstva, inokedy vlastné podvedomie. Napríklad sa pristihnete pri myšlienke na to, čo budete variť. Skutočnou „fabrikou“ je potom orchester. Idete na 30-dňový zájazd, kde hráte dvadsaťsedemkrát ten istý program. To je naozaj šialené.
Pôsobíte aj v porotách prestížnych súťaží. Čo vás zaujme?
Idem po tom, čo ma osloví. Na technickú dokonalosť si až tak nepotrpím. Cvičené opice ma skrátka „neberú“. Hodnotiť hudbu je však vždy veľmi subjektívna záležitosť.
Aj vy ste vďaka súťažiam dostali príležitosť – napríklad aj v slávnej Carnegie Hall…
Carnegie Hall je skvelý zápis v životopise. Inak je to však celkom obyčajná hala s dobrou akustikou. To, že hráte v Carnegie, je
len polovica úspechu – niekto vám na koncert aj musí prísť. V New Yorku sú totiž denne tisícky ďalších podujatí.
V Bratislave ste hrali 8. mája. Na udalosti, ktoré si v ten deň pripomíname, si osobne pamätať nemôžete, zato máte iste originálne spomienky na zmenu režimu v roku 1989 – boli ste vtedy v USA, kde ste študovali.
Bolo to veľmi zvláštne. Sledovala som médiá a vyzeralo to cez ne podstatne horšie. Navyše sa do Československa vôbec nedalo dovolať! Paradoxne mám muža revolucionára, tak si ma často doberá, že som si „váľala šunky“ v USA, kým on tu bojoval. Skutočným šokom bol však návrat – pôvodne som sa vôbec nemala vrátiť – bolo to výslovné prianie rodičov. No odrazu tu všetko išlo a dokonca s úsmevom.
Ako to vtedy bolo s kultúrnou priepasťou v hudobnej sfére?
Práve v hudbe veľká priepasť nebola. Hudobníci napríklad mohli cestovať, čo bola aj súčasť mojej motivácie. Bol v tom nádych slobody a dali sa zarobiť aj valuty. Úroveň nášho hrania bola už vtedy vysoká, skôr pokrivkávalo vyučovanie teórie. A tomu som sa práve vyhla štúdiom na americkej škole – treba dodať, že elitnej, lebo v Štátoch je aj veľa mizerných.
Čo máte najbližšie v pláne? Už prvý pohľad na vás čo-to napovie…
Do pôrodu už mám len domáce koncerty, zahraničie som odriekla. Dlhá pauza však nebude, opäť hrám už v septembri, hoci len v Prahe. V novembri potom poletím do Londýna na The Royal Academy of Music. No ak to nepôjde, tak to skrátka nepôjde. Časom asi všetci zistíme, že sme nahraditeľní a nič strašné sa nestane, ak Englichová raz niekde nezahrá.
