Ste autorom okolo troch stoviek piesní, Jiří Suchý, ktorý mal nedávno jubileum, ich zložil viac ako tisíc, ale cení si vraj iba asi tridsať z nich. Aká je vaša bilancia?
Som na tom veľmi podobne. Jiřímu Suchému blahoželám, že vydržal písať pesničky až do deväťdesiatky! U mňa je najlepších asi desať z tých tristo. Vznikli na jeden raz, bez jediného škrtania, niekto zhora mi poslal naraz melódiu aj text. S ostatnými pesničkami je niekedy práca alebo je to vyplňovanie krížovky, aby sa to rýmovalo a sedelo. S Vítom Sázavským pracujem už 40 rokov a on ma ako prísny producent vycvičil na všetky prízvuky, ktoré dávajú reči aj pesničke rytmus. Aj podľa vzoru pána Suchého nerýmujem dve slovesá ako žiť a byť, ale ak použijete napríklad žiť a niť, môžete pokračovať v príbehu, niekde tú niť uviažete a príbeh začne plynúť sám, až si tú pieseň ľudia začnú spievať.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Ktoré z vašich piesní máte najradšej?
Na Slovensku má na počudovanie veľký ohlas pieseň Do posledního dechu, ku ktorej sme nakrútili klip v Bratislave v petržalskom byte, kde sme v posteli so Zuzanou Navarovou a ja som ešte bez fúzov. Je to obyčajná pesnička v C-dur, jednoduchá harmónia, ale neuveriteľne silno funguje na emócie. Pesnička Tisíc dnů mezi námi je ukrytý bigbít, hraný na akustických nástrojoch. Tajomstvo Nerezu je v tom, že sme ľuďom nikdy nedali všetko na tácke, aj keď sa mnohí pýtali: Prečo tam nemáte bicie?! Prečo tam nie sú klávesy, elektrická gitara?! Každý má predsa svoju fantáziu, tak nech si ľudia k piesni predstavia čokoľvek, čo si prajú. Inak to nie je nič tvorivé.
Keď skladáte, máte vopred nejakú ideu, čo by ste chceli povedať, alebo sa riadite skôr momentálnou inšpiráciou, jedným nápadom, z ktorého sa pesnička postupne vyvinie?
Chcete sa pozrieť do mojej kuchyne? Tak napríklad idem po ulici a vidím nápis Ploty, brány, zábradlí – a naskočí mi k tomu Všem těm, co jsou vychladlí… A je tu pieseň o tých, ktorí nemôžu vyjsť k sebe. Keď mám prvý riadok, už to ide samo. Nikdy si nepíšem najprv celý príbeh, že by som ho až potom zrýmoval, tak to u mňa nefunguje.
Napísali by ste niekedy aj reklamný song? Na najnovšom albume máte skladbu Chlapeček z plakátu, ale ako paródiu na reklamné slogany.
To je predsa zábava! Tú pieseň som dokonca ponúkol firme Plakáty.cz, ale neozvali sa, podľa mňa je to pre nich škoda… Ale robím aj na objednávku, napríklad kedysi sa mi ozval režisér Igor Lembovič, či nemám nejakú zhudobnenú českú poéziu do programu, kde bude vystupovať pani Hegerová, Zdeněk Merta, Jana Koubková a ďalší. Nemal som nič, ale hovorím – mám, lebo sa mi to zapáčilo, a hneď som si sadol a napísal pieseň Černá voda na Kainarovu báseň. Hráme ju dodnes. Spolupracoval som aj na hudbe k seriálu Vinaři, 32 častí a 32 hodín hudby, režisér nás tlačil s termínmi, ale občas ani to nie je zlé: keď máte nad sebou bič, tak musíte.
Teraz máte celkom čerstvý album Cela. Aký je?
Je to oblúk k prvému albumu Nerezu Masopust so Zuzanou Navarovou, ktorý vznikal od roku 1982 do roku 1986, keď vyšiel ako naše prvé PL a kazeta. Vtedy šla normalizácia do finále, systém sa blížil k rozpadu a teraz akoby bola situácia vo svete v mnohom podobná: tiež cítiť napätie, máme tu pandémiu, ľudia akoby boli znova zatvorení v nejakej cele. Také časy sú výborné na skladanie pesničiek – kedysi z tohto podhubia vznikla celá československá nová vlna vo filme aj v hudbe – v Čechách to bol Pražský Výběr, Jasná páka, objavil sa Jarek Nohavica, bratia Ebenovci, Karel Plíhal aj Nerez – všetko okolo roku 1982. Sme generácia narodená po vojne, keď si ľudia vydýchli, tešili sa zo života, tancovali rokenrol a plodili takéto talenty…
Priveľa talentov pokope však plodí autorskú a interpretačnú tlačenicu…
Tlačenica je pre hudbu dobrá. Na Masopuste sme spolupracovali so Zuzanou Navarovou ako dvaja autori a Vít Sázavský ako aranžér, a tento náš tvorivý trojuholník sa o pesničky stále hádal. Potom sme mali vypredané sály, ale už sme sa prestali o hudbu hádať, a to nám chýbalo, tak sme sa v dobrom rozišli. Teraz sa v kapele hádame s Luciou Šoralovou ešte ostrejšie, a to je fajn, lebo nikomu len tak niečo neprejde. Už v prvom skríningu sa z pesničiek, ktoré prinesie Lucia alebo ja, vyhodí asi polovica a potom z toho, čo zostane, ešte polovicu vyhodí Vít Sázavský ako producent. Som za ten prísny výber vďačný. Poslucháč aj tak nevydrží viac ako 42–45 minút, to je ako jedna vyučovacia hodina, a je to akurát. A keď sú piesne na vinyle, počúvanie je ako obrad – človek nemôže skladby preskakovať a odbiehať, pekne si počká a v polovici vstane, aby platňu obrátil na druhú stranu – potom má z hudby celkom iný zážitok.
Čítajte rozhovor Zuzka Navarová sa na nás díva a keď nás nezrušila, tak sme sa hádam nespreneverili...hovorí Lucia Šoralová
Album Cela je pestrý, znie na ňom nielen čeština a slovenčina, ale aj francúzština a španielčina, blues, pop, balada aj latinskoamerické rytmy. Ako sa dáva dokopy taká rôznorodá zmes?
Spájajúcim materiálom sú naše tri hlasy – dva mužské a jeden ženský. Každá z tých piesní je iná a každá je originál, nie je kópiou žiadnej inej, pretože Nerez je originál. A na to som pyšný. Obsahuje 13 piesní prevažne od dvoch autorov – moje a Luciine a spieva ich päť spevákov – česky, slovensky, francúzsky a španielsky, je tam balada, šansón, pop a folk aj reggae, a to všetko pod supervíziou Víta Sázavského.
Pesničky Zuzany Navarovej spievala aj Katka Koščová. Ako jej to šlo?
Po Zuzane sme mali viacero speváčok, jej piesne spievala aj Marie Rottrová, ktorú sme sprevádzali 17 rokov, aj Klára Vytisková, dcéra nášho prvého kontrabasistu Vladimíra Vytiska, Katka Koščová to robila s veľkou pokorou, je výborná speváčka, ale aj autorka. Už teraz má veľký hlas a podľa mňa ešte viac dozreje, tak za 15 rokov jej predpovedám veľkú budúcnosť!
Tie piesne hráte dodnes, preto nepoviem, že sú staré, lebo stále žijú. Prečo?
Je to naše „rodinné striebro“ a my ako „starí psi“ vieme, že diváci chcú na koncerte počuť najmä to, čo poznajú, z nového albumu tak tri pesničky. Ani Sting nemôže hrať samé novinky…
Ako si spomínate na obdobie veľkej slávy Nerezu so Zuzanou Navarovou?
Osem rokov som bol pravou rukou Jaromíra Nohavicu a on sa musel každých päť minút niekomu podpisovať – to sme my nezažili. Celých 40 rokov s Vítom Sázavským robíme to, čo nás baví, hudbou sa seriózne živíme. Ľudia nás nezastavujú na ulici, ale na koncerty prídu, a to je super. Všetky príhody o tom, ako na pódium lietajú rôzne kusy odevu, sú len zbožné priania niektorých muzikantov, o ktorých sa im sníva, my sme slušní chlapci…
Čítajte aj Lucia Šoralová a Nerez: Pomohli sme si navzájom
Vy ste vyštudovali ekonómiu aj populárny spev – preto ste sa stali nielen hudobníkom, ale aj producentom?
Človek sa to pri hudbe chtiac-nechtiac naučí, a keď sa v tom už vyznáte, môžete si dovoliť povedať aj veľkej hviezde: takto to nepôjde, toto treba prepísať. Na štátnom konzervatóriu ma populárny spev učila Naďa Urbánková a na jej hodinách sme debatovali pri šampanskom o tom, ako sa robí hudba – veľa nám to dalo, pretože o tom, že vieme spievať, sme sa dozvedeli už predtým. Samozrejme, klasickí profesori nás naučili, čo je kontrapunkt, čo je harmónia a jeden nám povedal: Vy v hudbe robíte veci, ktoré sa robiť nesmú. Ale ono je to také krásne… Jemu bolo ľúto, že on si nemôže dovoliť prekračovať hranice a pre nás to bola poklona. Preto dodnes znejú tak skvele Beatles, lebo z nich cítiť radosť z hudby a z jej odovzdávania. A tá sa dá najlepšie odovzdať na živom koncerte, kde robíte aj chyby a o to viac to ľudí baví.
Kedy vás teda najbližšie uvidíme naživo na Slovensku a čo zahráte?
Jediný koncert budeme mať 13. októbra v Bratislave, potom až predvianočný v Nitre, dúfajme, že sa to podarí. Zahráme, samozrejme, všetky obľúbené piesne ako Kočky, Javor, Tisíc dnů mezi námi a ďalšie a predstavíme aj niečo z nového albumu Cela, bude sa vám páčiť.
