„Ľudia si myslia, že operné hviezdy pochádzajú zo skvelých pomerov, že ich doma vždy podporovali. U mňa to bolo inak. Naozaj som spoznala, čo je to život,“ prezradila o sebe slávna speváčka.
Narodila sa 23. decembra 1946 v bratislavskej Rači. Jej matka maďarskej národnosti drela vo vinohradoch, otec Gustav Gruber bol karpatský Nemec, ktorý pre svoje „antisocialistické“ postoje strávil niekoľko rokov vo väzení. Domov sa vrátil ako troska. Utápal sa v alkohole a tyranizoval celú rodinu.
Malá Edita sa preto citovo primkla k mame, ktorá mala nádherný hlas a rada spievala. Piesne sa stali šancou, ako uniknúť realite. „Vďaka spevu sme si prevetrali duše,“ uviedla v biografii z roku 2012.
Keby to počul Strauss
Spočiatku rozmýšľala, že sa stane zdravotnou sestrou, no keď ju miestny farár počul spievať, presvedčil rodičov, aby ju zapísali na bratislavské konzervatórium.
V roku 1968 ho ukončila ako najlepšia v ročníku a debutovala na javisku bratislavskej opery. Prišla však okupácia a zlý kádrový posudok spôsobil, že ju poslali spievať do divadla v Banskej Bystrici.
Keď sa jej v roku 1970 podarilo získať zmluvu vo Viedenskej štátnej opere, vedela, že to znamená emigráciu. „Pracovný odchod z ČSSR nebol vtedy možný, ak človek nevstúpil do komunistickej strany. Môj muž a ja sme boli proti strane,“ zaspomínala si. Do Rakúska odišla v marci 1971 – vo vysokom štádiu tehotenstva.
Ak sa však domnievala, že ju tam privítajú s otvoreným náručím, mýlila sa. Vo Viedni o ňu nikto nestál, obsadzovali ju iba do malých, bezvýznamných rolí. Ešte aj slávny rakúsky dirigent Herbert von Karajan jej radil, aby čo najrýchlejšie odišla, lebo tam vraj kariéru neurobí.
„Nikdy som nezapadla do tej karajanovskej partie alebo ma do nej nepustili. Nikdy som za sebou nemala žiadnu lobby,“ vysvetlila neskôr.
Gruberová sa však nevzdala, a len čo jej zverili poriadnu úlohu – v Straussovej opere Ariadna na Naxe, ovácie publika nemali konca. „Dieťa moje,“ chválil ju ohromene dirigent Karl Böhm. „Keby to len Strauss počul!“
Z malého slovenského divadla vystúpila na umelecký Olymp. „Bolo to nepredstaviteľné… A k tomu ešte v ťažkých časoch. Boli sme utečenci, moja matka chorá, môj muž bez práce a moja dcéra sa narodila hneď v prvý týždeň vo Viedni… Ale ja som vždy mala veľa energie, a tak som to dokázala,“ zhodnotila po rokoch.
Odchod bez rozlúčky
Ako „kráľovná belcanta“, pre ktorú vraj nijaký tón nie je dosť vysoký, potom dobyla najvýznamnejšie operné scény sveta. Divákov fascinovala v Paríži, Mníchove, Miláne, Londýne aj v newyorskej Metropolitnej opere. Zaradila sa medzi také slávne sopranistky, akými boli Maria Callas či Montserrat Caballé, získala i celý rad ocenení.
Čítajte viac Absolútna primadona, smúti svet za opernou divou
Odborníci vyzdvihovali najmä jej vynikajúcu spevácku techniku, ktorá jej umožnila vystupovať až do vysokého veku. Na javisku stála naposledy v marci 2019 v Bavorskej štátnej opere. Plánovala ešte rozlúčkové predstavenia vo Florencii a v Košiciach, ktoré však prekazila pandémia koronavírusu. Vlani v septembri preto ohlásila koniec kariéry.
So slovenským muzikológom Štefanom Klimom mala dve dcéry. A hoci prežila 50 rokov v cudzine, k rodnej krajine ju viazali citové väzby: „Slovensko je a zostane mojím domovom. Tam sa cítim doma, uvoľnená a šťastná.“
