Správa o jeho úmrtí priklincovala v utorok večer k televíznym obrazovkám zrejme takmer celé Slovensko. Miro Žbirka sa po niekoľko desaťročí díval z plagátov na stenách v „bigbiťáckych“ domácnostiach v mestách aj mestečkách na Slovensku, až po najchudobnejšie príbytky. Bol, samozrejme, aj česko-slovenskou hviezdou a spolu s Marikou Gombitovou, Lacom Lučeničom a Jankom Lehotským patril k tým, ktorí spravili absolútnu dieru do sveta česko-slovenského bigbítu.
Na Slovensku sa však okolo neho vytvoril akýsi kult, o ktorom sa nikdy veľmi nehovorilo, no ktorý bol (samo)zrejmý. Už len preto, že asi aj ten, kto nesledoval pozorne jeho tvorbu, spozornel a pookrial, keď sa z rádia ozvala Denisa, Atlantída či Múr našich lások. A desiatky iných piesní, ktorých melódie zľudoveli rovnako ako ich texty. Až tak, že nikto neskúma, či je autorom podmanivých veršov Kamil Peteraj, Boris Filan, Ján Štrasser, Jozef Urban, Miroslav Válek, alebo sám Miro Žbirka.
Žbirkove piesne sa svojou prirodzenou obľúbenosťou stali „domovom, teda rukami, na ktorých smieme plakať“, parafrázujúc báseň Miroslava Válka. Práve Jesenná láska sa stala jednou z rozhodne najobľúbenejších moderných slovenských básní najmä vďaka hudbe a hlasu Mira Žbirku. Miro Žbirka bol skrátka dlhodobou a samozrejmou súčasťou nášho sveta, a zrazu, keď odišiel, cítime, že to samozrejmé vôbec nebolo. Že to bolo veľmi, veľmi výnimočné, a že svet, ktorý spoluvytváral, nás spájal. A teraz sa potápa ako Atlantída. More tento „náš svet“ už nikdy nevydá.
Mira Žbirku som si obľúbila pre Beatles. Bol to nefalšovaný beatlesák s aurou Angličana, a to nielen v 70. rokoch, keď u nás obľúbenosť anglického bigbítu vrcholila, ale aj neskôr, keď už „byť beatlesákom“ znamenalo pre mladšie generácie niečo staromódne. Ako prišli 90. roky a spolu s Lacom Lučeničom začali pravidelne interpretovať piesne Beatles, spôsobili nevídane spontánny comeback elánu 60. rokov, z ktorého išla presne tá istá spontánnosť a prostá, očarujúca poetika ako z jeho vlastných piesní.
Pozrite si výber momentiek zo života legendárneho speváka Mira Žbirku.
Ak si dnes celý svet samozrejme spieva Yesterday alebo Help!, nedojíma to o nič viac, ako keď sa u nás rovnako samozrejme roznežňujeme nad Baladou o poľných vtákoch, nádhernou poéziou Kamila Peteraja, v orchestrálnom predvedení na spôsob All you need is love a ľahkou melanchóliou na hranici vážnej a popovej hudby. Ako dieťa 50. a 60 rokov to bol navyše pravý bratislavský chalan, z čias, keď sa na uliciach ešte svietilo plynovými lampami a moderná hudba stále nadväzovala na predvojnové šlágre.
Gustáv Offerman, v ktorého orchestri hrával, bol o dobrú generáciu starší a Žbirka si zo „starých“ čias uchoval akýsi lyrický pátos, ktorý mohol neskôr, najmä v 80. rokoch, vyvolávať jeho imidž „nemoderného chalana“. Nejeden nekrológ o ňom dnes píše ako o „československom Angličanovi“, no Meky Žbirka bol najmä svetový hudobník, ktorý chcel vždy robiť pôvodnú slovenskú hudbu. V časoch, keď iní ostávali za hranicami, jeho to ťahalo domov. Ak aj v tomto bol z väčšinového pohľadu „nemoderný“, vďaka za tú originalitu, ktorou bol plnokrvne náš.
