Foto: archív Honzu Vedrala
Ako si Mekyho Žbirku pamätáte?
Bol to úžasný skladateľ, spevák a jeden z najväčších hudobných nadšencov, akých som kedy stretol. Hudba bola preňho to najdôležitejšie v živote. Každý rozhovor s ním, aj keď mal trvať povedzme len päť minút, sa nakoniec natiahol minimálne na hodinu a prebrali sme pritom všetku hudbu od 60. rokov až po súčasnosť.
Jedna z jeho skladieb sa volá Nemoderný chalan, hoci stále tvoril niečo nové, takže vôbec nebol nemoderný. Ako to dokázal?
Bola za tým jeho hlboká znalosť hudby aj hudobného prostredia. Meky vždy vedel, čo sa hrá „vonku“, a mal úžasnú schopnosť preniesť nový sound do našich pomerov. Nešiel pritom slepo po „módnych trendoch“, tvoril pôvodné slovenské pesničky, ktoré však nezneli staro. A to bolo unikátne. Bol rozkročený medzi Londýnom a Bratislavou a vedel preniesť zvuk britskej populárnej hudby do Československa. Väčšina ľudí v hudbe ustrnie niekde v časoch svojej mladosti, on nie, stále sledoval, čo sa deje, a celkom prirodzene sa to odrážalo v jeho hudbe. Niekoľkokrát som bol svedkom, ako veľkému rádiu v Prahe radil, koho z mladých britských interpretov by malo hrať, a aj tam ho poslúchli.
Foto: archív Honzu Vedrala
Ako znášal nové prostredie v Prahe, keď sa tam s manželkou Katkou presťahovali?
O tom sme spolu viackrát hovorili, presťahovať sa zo svojho rodiska je vždy obrovský krok a myslím, že ani on nevedel, čo ho v Prahe čaká. Tvrdil, že ako muzikant je na cestovanie zvyknutý a dokáže žiť kdekoľvek, lenže sa vytrhol zo svojho prirodzeného prostredia, v ktorom vyrastal. V Bratislave poznal všetkých muzikantov a s tým sa pracuje oveľa jednoduchšie, v Prahe musel začínať akoby od začiatku.
Takže ani ako bývalý Zlatý slávik to nemal ľahké?
Vôbec nie. V jeho životnom príbehu boli 90. roky obdobím hľadania, rozpadla sa zohratá autorská dvojica Lučenič – Žbirka, musel si nájsť nových muzikantov a hoci v tom čase nahral album s Davidom Kollerom a Ivanom Králom, naozaj sa mu podarilo znova začať až po desiatich rokoch od príchodu do Prahy, keď vznikol Modrý album. Nečakane si naň prizval dvadsaťročných chlapcov, ktorých nepoznal osobne, ale páčila sa mu ich práca, a tento album reštartoval jeho kariéru, vrátil Mekyho na pódiá.
Čítajte viac Meky zbiera ceny, jeho Modrý album má zvuk z Abbey Road
Vo vašej knihe Zblízka mapujete Mekyho život podľa jeho albumov, ktorý iný bol podľa vás rovnako prelomový v jeho živote aj hudbe?
To by sme mohli hovoriť veľmi dlho, lebo Meky nenahral žiadny slabý album, keď tie piesne počúvate aj s odstupom času, celá jeho kariéra bola konzistentná, bez prepadov. O kom inom v československej hudbe sa to dá povedať? Jeho piesne znejú aj vo francúzštine, v taliančine, v nemčine, nahrávacie spoločnosti oňho mali záujem, no v tej dobe nemohol slobodne cestovať, a teda ani viac „preraziť“ na Západe. Vyhral medzinárodnú súťaž v rakúskom Villachu s anglickou verziou piesne V slepých uličkách, získal kontrakt v západnom Nemecku – v Hamburgu natočil dva albumy a, ako je známe, refrén z anglickej verzie Balady o poľných vtákoch mu „ukradol“ člen kapely Modern Talking Dieter Bohlen, vtedy ešte neznámy zamestnanec nahrávacej firmy. Keby mohol koncertovať, vystupovať v televízii, robiť rozhovory aj mimo Československa, možno by bol slávny aj v celoeurópskom meradle, on to však neprežíval nijako tragicky. Žil doma, kde mohol skladať, hrať a spievať svoje pesničky, ktoré hudobne dosahujú svetovú úroveň.
Čítajte rozhovor Len skladám piesne, hovorí Meky
Doma – v Čechách aj na Slovensku – si popularitu udržal dlhé roky, až do konca.
Zomrel mladý, 69 rokov nie je tak veľa, a tvoril naplno. Ja by som vyzdvihol práve posledných desať rokov jeho kariéry, ktoré sa začali narodeninovým darčekom od manželky Katky – možnosťou nahrať dve skladby v štúdiách Abbey Road. Tam dostali zvuk nahrávky Beatles, ktoré Meky miloval, a ja som ho nikdy nevidel šťastnejšieho ako tam! Zaplatiť si pár hodín nahrávania v známom štúdiu môže každý, kto na to má peniaze, ale Meky dokázal viac než vyťažiť zo štúdia jeho profesionálny zvuk. Okamžite si padli do noty s producentom Robom Cassom, jeden druhého si veľmi vážili a napokon spolu pracovali na albume Miro aj na Double albume – a to už vôbec nie je samozrejmé. Všetci ho tam mali radi. Dnes v Abbey Road spomínajú na Mekyho ako na jedného z významných muzikantov, ktorý tam nahrával.
Posledná rozlúčka s Mirom Žbirkom bude vo Veľkej obradnej sieni Krematória Strašnice v Prahe v piatok 19. novembra o 14 h. Pre pandemické nariadenia bude vstup umožnený len pozvaným. Verejnosť sa bude môcť s Mirom Žbirkom rozlúčiť v priestore pred obradnou sieňou, kde bude umiestnená kondolenčná kniha. Prenos z obradu možno sledovať prostredníctvom obrazoviek a priameho vysielania na facebookovom profile Mira Žbirku.
