Akú skúsenosť majú Jana Kirschner a Separ so šikanovaním?

Máte so šikanovaním osobnú skúsenosť?

Jana Kischner: Ako dieťa som nezažila šikanovanie, mala som okolo seba veľmi silné zázemie ľudí, ktorí ma mali radi. Celý život som buď športovala, alebo som sa venovala tancu či hudbe, takže som okolo seba mala vždy veľmi dobrých ľudí. Veľmi negatívne som vnímala, keď bol niekto vystavený akýmkoľvek posmeškom, najmä ak išlo o ľudí zo znevýhodneného prostredia. Doteraz to bytostne nenávidím, takže mi je téma boja proti šikanovaniu veľmi blízka.

Pred pár rokmi som zažila kyberšikanovanie, robila som vtedy jeden veľký televízny projekt, založila som si instagramový účet a úplne neskúsená vstúpila do on-line priestoru. Vtedy som asi prvýkrát pocítila, aké kruté vedia slová naozaj byť. Pokiaľ nemáte silu sa tomu brániť a ani neviete ako, tak vás to môže pekne zlomiť. Do tohto projektu som neváhala ísť, pretože si myslím, že na Slovensku sa o šikanovaní veľa nehovorí, a som rada, že sa to mení.

Separ: Ja som bol vždy taký „grázel“. Nikdy som nebol dieťaťom, ktoré by sa dalo akýmkoľvek spôsobom šikanovať. Keby sa o to niekto pokúsil, reagoval by som veľmi ostro, čiže s týmto nemám skúsenosť. V prvom ročníku strednej školy, keď sa človek začleňuje do úplne nového kolektívu, sa s ním snaží nielen zoznámiť, ale si v ňom vytvára i svoje pevné miesto.

Počas toho, ako som novým spolužiakom určoval „hranice“, čo si môžu a nemôžu ku mne dovoliť, som si s jedným z nich nesadol a pobili sme sa. Vtedy za mnou prišli aj policajti, lebo jeho rodičia ma udali. Časom som cez jedného kamaráta, ktorému sa niečo podobné začalo diať, zistil, ako ten človek psychicky trpí.

Prostredníctvom jeho skúsenosti som si začal uvedomovať, že toto nie je cesta. Vo štvrtom ročníku sme sa s tým spolužiakom nakoniec spriatelili a ja som na takéto situácie začal reagovať inak – keď som videl, že niekoho šikanujú, snažil som sa to zastaviť.

Aké má podľa vás človek dôvody niekoho šikanovať?

Separ: Myslím si, že to vyplýva z jeho detstva, výchovy a prostredia, v ktorom vyrastá. Veľa detí sa takto len dožaduje pozornosti. Ak majú doma nejaké problémy, snažia sa to ventilovať.

Jana Kischner: Vraví sa, že každý, kto šikanuje, bol predtým šikanovaný. Je to vec, ktorá vychádza zvnútra – potreba nájsť si nejaké svoje miesto, v niečom vyniknúť, získať si tak rešpekt, ktorý možno doma nemá, a možno je to len výkrik o pomoc.

Separ: Podľa mňa je to väčší problém na stredných školách ako na základných, pretože na základnej sú vzťahy za tých deväť rokov už zaužívané. Keď však príde 15-ročný človek do nového kolektívu, kde sa musí začleniť, chce sa ukazovať a vybudovať si tak rešpekt. Tam podľa mňa vzniká ten problém – je to skôr o ukazovaní sa, než o filtrovaní problémov.

A k jednému takémuto žiakovi sa potom pripoja ďalší.

Separ: Áno, takí, čo sa mu chcú zapáčiť, pretože vidia, že je v kolektíve dominantný. Prípadne sa boja, aby sami neboli terčom posmechu.

Tento problém celkovo pretrváva roky, dlho sa o ňom hovorí. Máte pocit, že sa situácia zlepšuje? Aké zmeny by pomohli?

Jana Kischner: Je potrebné o šikanovaní rozprávať a vytvoriť nástroje pre deti, ktoré sú obeťami alebo svedkami šikanovania, aby presne vedeli, ako situáciu riešiť. Treba vytvoriť oporné mechanizmy aj pre rodiny, aby vedeli, čo majú v týchto situáciách robiť. Rodičia bývajú bezradní, menia školy a problém sa zase opakuje. Myslím si, že často nevedia, na koho sa obrátiť.

Separ: Myslím si, že sa to dokonca zhoršuje. Sociálne siete, kde má dnes profil skoro každý, sa veľmi jednoducho dajú zneužiť práve na šikanovanie. Stačí, že niekto natočí video, kde je človek ponižovaný, a zavesí ho do priestoru, kde ho môžu ľudia zdieľať. To je podľa mňa oveľa horšie, než keby sa niekde za rohom pobili. Keď sa to takto šíri a postupne nabaľuje, je to veľký problém.

Jana Kirschner: Myslím si, že aj spoločnosť musí byť inak nastavená. Ľudia sa na šikanovanie musia začať pozerať inou optikou, určite to nie je malý problém, ktorý by si deti dokázali alebo mali samy vyriešiť.

Separ: Vzdelávanie by sa malo začať u rodičov a pedagógov. V určitom veku by ešte mal preberať dozor nad deťmi dospelý, pretože ešte nerozmýšľajú úplne racionálne. Každá škola by na to mala mať určeného pedagóga. Viem, že niektoré to tak už majú, ale často sú to úplne nevhodní ľudia.

Pamätám si na učiteľku, ktorá mala takúto funkciu, a bola to žena, s ktorou by som nechcel byť ani v jednej miestnosti, nieto ešte sa jej zdôverovať s osobnými problémami. V tejto oblasti by mala nastať osveta. Pedagógovia sú v prvej línii a keď deti nemajú za kým prísť, celý problém vychladne a potom sa už za to hanbia, nechcú o tom rozprávať a uzavrú sa do seba.

Ako by ste riešili situáciu, keby za vami prišlo vaše dieťa s tým, že ho šikanujú?

Separ: Myslím si, že záleží hlavne na rozhovoroch. Bolo by dobré stretnúť sa s rodičmi daného dieťaťa a snažiť sa vyriešiť to v priateľskom duchu tak, aby to dieťa nemalo pocit, že je žalobaba. Rodičia toho, čo šikanoval, by si mali uvedomiť chybu, ktorú možno spravili, a vysvetliť mu, prečo konal zle.

Jana Kischner: Je to extréme ťažké, najmä ak sa to týka tvojho dieťaťa. Na škole, kam chodí moja dcéra v Británii, bolo dievča, ktoré malo problém s ďalším dievčaťom. Otec dcére poradil, že keď ju nabudúce spolužiačka udrie, má jej to vrátiť. Oko za oko, zub za zub.

Aj keď si nemyslím, že je to správne, vraj to naozaj zafungovalo. Je veľmi ťažké udržať si odstup, keď ide o vaše dieťa. Do mňa by určite vošla veľká zlosť. Ako rodič naozaj neviem odhadnúť, čo by som urobila.

Separ: Jediná možnosť je stretnúť sa s celým kolektívom ľudí okolo detí, ktorých sa to týka, a vykomunikovať to. Nie je iná cesta.

Jana Kischner: Veľmi dôležité je aj sebavedomie dieťaťa. Raz som stretla dievčinu, ktorá bola vystavená šikanovaniu preto, že bola výborná študentka. Jej to však bolo úplne jedno, bola nad vecou, doma mala pevné zázemie. Dokázala si povedať, že to nie je jej problém. V Británii som sa stretla aj s názorom, že šikanovanie nie je tvoj problém, ale skôr problém toho druhého.

Separ: Vieš sa od toho odosobniť, pokiaľ je to na slovnej báze, ale pokiaľ je to fyzické, tak už si nevieš povedať, že je to jeho problém. Ide o komunikáciu, preto sa aj celý náš projekt volá Povedz to nahlas! Niektorí rodičia sú ako z iného sveta, nevedia sa so svojimi deťmi rozprávať, nemajú tak postavený vzťah.

Ako sa vám spolupracovalo na klipe?

Jana Kischner: Super. Veľmi dobre.

Separ: Pinkali sme si to medzi sebou, pretože skladanie a nahrávanie prebiehalo počas pandémie. Dolaďovali sme hudbu, texty…

Jana Kischner: Bolo to veľmi náročné. Pandémia nás úplne odstrihla od priamej komunikácie. To, čo by v štúdiu človek vyriešil za päť minút, takto trvalo dni, týždne a niekedy aj mesiace. Dnes sme si vydýchli, že už je to konečne vonku.

Ako prebiehalo nakrúcanie videoklipu?

Jana Kischner: Separovi sa návratom na túto školu uzavrel karmický kruh, pripomenul si všetky svoje spomienky. Bolo to super, spolupracovali sme s dobrým štábom a talentovaným mladým režisérom Honzom Strachom. Ide o chalana, ktorý to má v oku.

Separ: Robí aj veľké televízne projekty a je to na tom videoklipe vidieť. Niektoré pasáže sú vyslovene spracované ako seriál. Podľa mňa je výsledok veľmi dobrý. Robí sa s ním ľahko, pretože je vždy pripravený a vie, čo od nás chce.