Od smrti Juraja Beneša uplynulo už sedemnásť rokov – čo vás podnietilo písať o ňom?
Dlhý čas som nosila v hlave myšlienku napísať o Jurajovi Benešovi knižku, aby sa naňho nezabudlo. Bezprostredným impulzom však bola pandémia. Keď už som sedela doma, nech aspoň niečo robím! Zhromažďovala som materiály a písala asi rok.
Je to zmes najrôznejších materiálov, spomienok a rozhovorov. Sústredila som vyjadrenia jeho žiakov, priateľov a interpretov. V knihe je aj menej známa faktografia o tom, ako režim za normalizácie eliminoval aj tých najlepších mladých skladateľov.
Je kniha určená aj širšej verejnosti alebo je skôr odborná?
Hneď v úvode knižku adresujem všetkým, čo radi čítajú o vážnej hudbe. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa čitatelia v tejto hudbe vyznali. Zároveň rozprávam o dobe, v ktorej skladateľ tvoril (druhá polovica 20. storočia). V tom čase sme zažili aj prechod od totality k demokratickému režimu, čo bolo zaujímavé obdobie. V knihe sú smutné i smiešne spomienky na udalosti, ktoré boli často na hrane.
Juraj Beneš bol váš manžel, viete aj, čo mu smrť prekazila?
Zomrel na vrchole tvorby – ako sám hovoril – práve keď na všetko prišiel. Svoje vrcholné diela, dva klavírne koncerty a premiéru opery The Players (Herci/Hráči) v SND už nezažil. On mal to šťastie, že žil polovicu života pred zmenou režimu a polovicu života po zmene režimu.
Zažil aj dobu inšpiratívnu, v ktorej sa mu podarilo slobodne napísať množstvo krásnych a zaujímavých skladieb. V kniha je aj pohrebná reč, z ktorej sa čitateľ dozvie takmer všetko o jeho živote. Hovorí sa tam napríklad aj o postave matky v jeho diele, ako aj o mnohých ďalších dôverných faktoch z jeho života a tvorby – od narodenia až po hrob.
Čo konkrétne sa čitateľ dozvie o jeho tvorbe?
Prvá kapitola je o jeho operách – Cisárove nové šaty, ktorou sa zaradil medzi mladú avantgardu, Skamenený, podľa Janka Kráľa, Hostina, podľa P. O. Hviezdoslava, The Players podľa Hamleta. Tú si objednali z Kolína nad Rýnom. Námety sú rôzne, ale sú to všetko opery o neschopnosti jednotlivca podriadiť sa strnulým dogmám.
Kapitola Beneš a básnici je o inšpirácii literatúrou – čo všetko čítal?
Mal rád slovenských, českých i svetových klasikov, francúzsku, japonskú či latinskoamerickú literatúru. Odráža sa to v nespočetnom množstve diel, opier, piesňových cyklov inšpirovaných literatúrou. Beneš mal knihy a slová rád – v opere The Players použil až päť jazykov!
Foto: Archív Nade Hrčkovej
Ako to robil?
Francúzština je jazyk afektovaných dvoranov, taliančina je jazyk opery, nemčina a angličtina sú jazyky originálu. Záverečná scéna je po latinsky, čím dal najavo svoj odstup od príbehu. Preto sa opera volá The Players (Herci/Hráči). Táto opera mala premiéru v Kolíne nad Rýnom a potom v Opere SND v Bratislave.
Tú režíroval Martin Huba. Páčila sa vám?
Áno, v Opere SND The Players režíroval Martin Huba. Podľa mňa to bola vynikajúca réžia, celkom iná ako v Kolíne. Výrečná a so skvelými spevákmi, hlavne by som spomenula Jána Ďurča, ale aj ostatní boli výborní. Je to komorná opera, osem spevákov a podobný orchester. Najradšej by som bola, keby sa opera ešte zjavila v repertoári.
Juraj Beneš má dodnes povesť umelca, ktorý rúcal modly, narúšal konvencie, pôsobil chlapčensky a bol iný, než si človek predstavuje váženého skladateľa. Bol taký originálny až do konca života?
Myslím, že áno. Ale až zo spomienok jeho žiakov, kolegov, interpretov, ako aj mladých muzikológov – jeho a mojich žiakov, obaja sme boli vysokoškolskí učitelia – som sa dozvedela, aký rešpekt, obdiv a vďaku, popri celej tej nekonvenčnosti, vzbudzoval. A tiež až teraz naplno vidím, aký medzinárodný ohlas mala jeho tvorba v zahraničí.
Čo by si mali ľudia vypočuť, kým začnú čítať knihu, aby ho lepšie pochopili?
Možno dve krásne skladby Alica v ríši zázrakov, pre klavír a pre cimbal, a Haiku, ale aj skladby vysoko virtuózne a náročné – napríklad Intermezzo č. III pre dva klavíry. No pre pochopenie celej generácie skladateľov šesťdesiatych rokov si treba vypočuť na youtube Old Boys Anthology, sú tam portréty desiatich skladateľov, jeho spolupútnikov a priateľov. Možno by ľudí zaujímalo aj to, že najbližším autorom bol Benešovi Leoš Janáček.
