Kanadská speváčka Teagan Johnston: Nedokážem napísať veselú pieseň

Narodili ste sa v kanadskom Yukone, neskôr ste vyrastali v Južnej Afrike, v Španielsku, vo Švajčiarsku a na západnom pobreží Kanady. Ako vás to ovplyvnilo? Ktorú kultúru považujete za svoju? Ovplyvnilo to vašu hudbu?

Kvôli tomu, že sme sa počas môjho dospievania neustále sťahovali, som zažila veľa smútku. Už odmalička mi bolo smutno za domovmi, priateľmi a miestami, ktoré som musela opustiť. Vyrovnávam sa s tým aj v dospelom živote. Bolo pre mňa tiež dosť mätúce, že som často nevedela, kam patrím, čo negatívne vplývalo na moje sebavedomie.

V hĺbke srdca považujem za môj domov moje rodné mesto v Yukone. Je to tiež kultúra, ktorú považujem najviac za tú svoju a z ktorej najviac čerpám vo svojej tvorbe. Nemyslím si, že pobyt medzi inými kultúrami nevyhnutne ovplyvnil moju hudbu, ale ako umelcovi mi to dalo prostriedky rozmýšľať nad vecami trochu inak.

Vaša hudba je veľmi otvorená, úprimná a drsná. Odkiaľ vychádza? Čo je vašou hlavnou inšpiráciou?

Hudba a umenie pre mňa vo všeobecnosti vždy boli spôsobom, ako sa vyrovnávať s ťaživými pocitmi. Keď píšem, mojím zámerom nie je byť nevyhnutne surová, moje texty však vždy vychádzajú z takého miesta.

S ktorým umelcom by ste rada spolupracovali?

Nesmierne rada by som sa stretla s Davidom Lynchom, to je môj absolútny sen. Je veľa umelcov, ktorých mám rada. Mala som však to šťastie spolupracovať s viacerými ľuďmi, ktorých obdivujem a ktorí ma inšpirujú.

Ako by ste charakterizovali žáner vašej hudby? Plánujete aj experimentovať s inými žánrami?

Väčšinou o svojej hudbe hovorím ako o kategórii spevák-textár (kategória hudby, v ktorej si hudobník sám píše texty a skladá hudbu, pozn. red.), žáner označujem za alternatívny a určený pre dnešných dospelých ľudí. V posledných rokoch som produkovala aj nahrávala sama, takže pevne verím, že svoj ďalší album budem kompletne produkovať a nahrávať sama.

Foto: Dzesika Devic

Teagan Johnston Žáner svojej hudby označuje Teagan za alternatívny.

Nová hudba, na ktorej pracujem, sa prikláňa skôr k elektronickému popu. Myslím si však, že moja hudba bude v jadre vždy charakterizovaná tým, že ju sama píšem a skladám, pretože texty sú pre mňa to najpodstatnejšie.

V jednom rozhovore opisujete vašu hudbu ako temnú a náladovú. Znamená to, že nemáte potrebu vyjadrovať pocity z tej pozitívnej strany emocionálneho spektra? Alebo majú aj vaše dobré pocity smutný zvuk?

Nikdy som nebola schopná napísať veselú pieseň. Neviem prečo. Milujem šťastnú hudbu, ale nie je to niečo, čo by ku mne prichádzalo prirodzene. To, čo tvorím, nemá žiadnu agendu, takže to znie tak, ako to znie. Možno sa to jedného dňa zmení.

Aká bola vaša skúsenosť s modelingom? Zlepšilo vám to sebavedomie? Máte pocit, že sa módny priemysel mení – tým, že začína akceptovať aj ľudí, ktorí nespĺňajú bežné štandardy krásy nastavené väčšinovou spoločnosťou?

Modeling milujem už od detstva. Fotenie pre mňa bolo vždy niečím zaujímavým. Práca modelky je podľa mňa pre umenie rovnako dôležitá, ako práca fotografa. Nepovedala by som, že mi to akokoľvek zvýšilo sebavedomie. Skôr si myslím, že v módnom priemysle je ťažké byť stále kategorizovaná ako „iná“ kvôli typu môjho tela. Mám pocit, že módny priemysel je nútený zmeniť sa, no má pred sebou ešte veľmi dlhú cestu.

Desí ma, ako módny priemysel dokáže ťažiť z revolúcie vo vlastnom priemysle. Ja sama som biela žena s pomerne typickými črtami krásy. Tvar môjho tela je síce väčší, ale stále zapadá do patriarchálnej predstavy „kriviek“. Akceptácia tiel, ako je to moje, je pozitívnym prvým krokom, ale nie revolučným. Osobne si myslím, že by bolo najlepšie, keby sme to všetko od základov spálili a začali úplne odznova.

Ste autorkou niekoľkých článkov pre The Toronto Star a She Does The City. Väčšinou sú sociálne alebo politicky angažované – ste voči týmto témam otvorená aj vo svojej hudbe? Alebo sa v nej sústreďujete výslovne na svoje pocity?

Snažím sa byť otvorená a úprimná vo všetkých aspektoch môjho života tak často, ako sa dá. Nikdy som nenapísala nič, čo by bolo politicky motivované. Nie že by som sa tomu vyhýbala, jednoducho to nie je niečo, čo by zo mňa vychádzalo prirodzene. Myslím si, že samotné šírenie autentických emócií prostredníctvom umenia je svojím spôsobom politické – o to viac, keď ide o ženu.

Čo sú podľa vás v súčasnosti najnaliehavejšie problémy vo svete či vo vašej domovskej Kanade? V jednom článku kritizujete vládu za to, že počas pandémie uprednostňuje profit pred zdravím svojich obyvateľov. Prečo si myslíte, že sa to stále deje – po dvoch rokoch pandémie?

Myslím si, že riešením by bolo zničenie kolonialistických a kapitalistických štruktúr. Oboje totiž významne prispieva k mnohým naliehavým environmentálnym a sociálnym problémom. Priala by som si vedieť, prečo máme vlády, ktoré aj naďalej dovoľujú uprednostnenie profitu pred zdravím. Jediný dôvod, ktorý mi napadá, je, že im to vždy prešlo, takže prečo by teraz mali prestať?

Máte okrem hudby, modelingu a herectvu nejaké zamestnanie? V akej situácii boli v Kanade umelci počas pandémie? Na Slovensku boli mnohí nútení nájsť si inú prácu, aby mohli zaplatiť účty. Podporuje kanadská vláda svojich umelcov dostatočne?

Už ako tínedžerka som popri tvorbe umenia pracovala ako čašníčka v reštauráciách, baroch a kaviarňach. Počas pandémie som však prišla o prácu barmanky, takže som väčšinu času venovala umeniu. Občas som mala nejaké príležitostné práce, ako napríklad vychádzky so psami. Kanadská vláda robila veľmi veľa pri podpore ľudí, ktorí počas pandémie prišli o prácu.

Foto: IMDB

The Strings Vo filme The Strings stvárnila hlavnú postavu Catherine.

Ja som bola schopná prežiť vďaka CRB (Canada Recovery Benefit – kanadská dávka na zotavenie, podpora príjmu ľudí, ktorí boli priamo postihnutí pandémiou a nemali nárok na dávky zamestnaneckého poistenia, pozn. red.). Nanešťastie si myslím, že CRB sprevádzal chaos, veľa byrokracie a nedostatok informácií, a to napriek tomu, že počiatočná myšlienka bola dobrá. Neuľahčili to ľuďom, ktorí sa potrebovali dostať k peniazom.

Mali ste minulý rok nejaké koncerty? Plánujete v tomto roku vystupovať?

Naposledy som vystupovala počas môjho turné v Taliansku v novembri 2019. Dúfam, že tento rok budem mať príležitosť usporiadať nejaké koncerty. Mala som naplánované vystúpenia vo februári, ktoré však boli kvôli rozšíreniu variantu omikron zrušené. V marci by som mala hrať v texaskom Austine, takže dúfam, že všetko dobre dopadne.

Aké bolo skladanie hudby k filmu The Strings? Bolo to iné oproti vašej bežnej rutine písania a skladania hudby?

Bolo to skvelé. Od spôsobu, ako zvyčajne píšem hudbu, sa to značne líšilo. Väčšina zariadení, s ktorými sme pracovali počas natáčania, pre mňa bola neznáma, takže to pre mňa bol skutočný proces učenia. Zistila som, že viem byť veľmi hravá a dokážem aj improvizovať, čo sa mi pri písaní vlastnej hudby nestáva.

Film sa zdá byť skôr drámou ako hororom. Namiesto monštier sa sústreďuje na teror spôsobený emóciami. To sa v posledných rokoch stáva trendom v hororových filmoch. Príkladom je napríklad The Babadook, Relic alebo seriály The Haunting of Hill House či The Haunting of Bly Manor. Ako to cítite vy? Považujete snímku za strašidelnú alebo skôr za film na zamyslenie?

Pred časom som zistila, že filmy, ktoré ma najviac desia, sú tie, ktoré sa sústreďujú na teror našich pocitov a myšlienok. Tento film milujem a skutočne sa mi zdá desivý. Dúfam v to, že diváci sú schopní vnímať film aj ako strašidelný, aj ako príbeh na zamyslenie, pretože si myslím, že tieto dve veci idú ruka v ruke.

Zdá sa, že snímka pre vás bola osobná. Čo vám chodilo hlavou počas natáčania? Ako veľmi sa identifikujete s postavou Catherine? Ako by ste ju opísali?

Bolo to pre mňa veľmi osobné. Neviem, ako sa režisérovi Ryanovi Gloverovi podarilo napísať film tak, že tým reflektoval veci, ktoré sa v tom čase diali v mojom živote. V čase, keď som hrala Catherine, som sa spamätávala zo zlého rozchodu a zároveň z rozpadu mojej kapely.

Myslím si, že Catherine je postava, ktorá nech sa snaží, koľko chce, vždy sa pre ňu veci končia zle. Myslí si, že je to jej vina. Veľmi som sa snažila vstúpiť do týchto emócií počas natáčania tých intenzívnejších scén. Identifikujem sa s Catherine v celkom vysokej miere. Zároveň som sa snažila uistiť, že sú medzi nami aj nejaké rozdiely. Vďaka tomu mohla mať Catherine svoju vlastnú osobnosť.

Čo je podľa vás najstrašidelnejšou časťou The Strings? Kto bol tým monštrom a čo chcel od Catherine?

Scéna, v ktorej sa Catherine zobudí uprostred noci, zistí, že Grace odišla a vidí otvorené dvere, ma veľmi vystrašila. Ďalej scéna, počas ktorej Catherine kráča po opustenej ulici uprostred noci v zime, je scenár, ktorý mi pripadá desivý a zároveň akosi blízky.

Myslím si, že interpretácia toho, čo monštrum chcelo od Catherine, je na divákoch, takže túto otázku nechám otvorenú. Osobne si však myslím, že tvorcovia chceli, aby cítila skutočnú hĺbku svojej bolesti.

The Strings je jedným z filmov s LGBT reprezentáciou, ktorá však nie je prehnane zdôraznená či stereotypná. Malo by podľa vás existovať viac takýchto filmov či seriálov?

Rozhodne si myslím, že filmy a seriály by mali reflektovať skutočný život. Sama sa identifikujem ako bi/pansexuálna a Catherinin vzťah presne zobrazuje aspekty mojich vlastných skúseností. Myslím si, že by malo existovať viac priestoru na to, aby rod a sexualita neboli zobrazované s takou definitívnou vážnosťou, ale viac cez optiku zábavy.

Chceli by ste si v budúcnosti ešte v niečom zahrať alebo sa radšej sústredíte na hudbu? Užili ste si hranie?

Určite by som si to rada zopakovala. Verím, že sa mi počas mojej kariéry podarí venovať herectvu aj hudbe zároveň. Milujem hudbu a milujem film, ale najradšej ich mám spolu. Preto by som chcela, aby to moja tvorba reflektovala.

Foto: IMDB

The Strings The Strings je dostupný na platforme Shudder.

Tento rok plánujete vydať svoj debutový album. Ako by ste ho opísali?

Môj nový album je veľmi meditatívny, otvorený a smutný. Pravdepodobne ide o tú najúprimnejšiu hudbu, akú som kedy vytvorila. Napísala som album v období, keď som prechádzala rozchodom. Vtedy som si dovolila cítiť presne to, čo som cítila, nehľadiac na to, ako zúfalé či smutné tie pocity boli. Album obsahuje veľmi málo perkusií, väčšinou je to len klavír a vokály s nejakým synthom a elektronickými strunami.