Skladba Naše hriechy, ktorú ste naspievali s Emmou Drobnou, sa stala najhranejšou piesňou roka v slovenských rádiách, ale nie je to vaše prvé dueto. Je to náhoda alebo sa vám páči spievanie vo dvojici?
Táto skladba vznikla úplne inak, ako je u mňa bežné. Doteraz ma vždy do dueta pozvali, tentoraz to bolo naopak, ja som oslovil Emmu Drobnú. Zvyčajne ja posielam prvé nahrávky producentom, aj to bolo naopak: dostal som hudbu od producenta a veľmi sa mi páčila. Napísal som text, hoci to robím málokedy. Od začiatku som v tej piesni počul Emmu, hoci ona spieva väčšinou po anglicky, v tejto skladbe je jej hlas pridanou hodnotou, bez nej by neuspela. Potom sa diali rôzne udalosti v životoch ľudí, ktorí boli do tvorby a produkcie zapojení, a museli sme to celé odložiť a neskôr resuscitovať. Som poverčivý a verím, že keď sa skladba neurobí v prvej energii, nejde už znova nakopnúť, no tu sa to podarilo. Takže Naše hriechy sprevádzali samé paradoxy, nič, čoho som sa pri tvorbe piesní dovtedy držal, neplatilo, a aj tak sa z nej stala úspešná pesnička. Pre mňa to bolo milé prekvapenie. Najhranejších piesní som mal už veľa, ale vždy ma poteší, keď sa pieseň poslucháčom páči.
V tejto skladbe, ale aj v celom ostatnom albume hudobní publicisti oceňujú nový zvuk, ktorý im znie podobne ako Dua Lipa. Znamená to, že ste zmenili svoj hudobný vkus?
Chcem poslucháčom priniesť nový zvuk, hľadám preto nové spojenia a inšpirácie. Hoci to tak nevyzerá, s každou pesničkou začínam odznova, každá má svoj vlastný nový príbeh a vôbec neviem, ako dopadne, čo sa s ňou nakoniec stane. Stále sú to však moje piesne so všetkým, čo je pre mňa typické, aj môj hlas je rovnaký, mením len „okolie“ skladieb. Preto oslovujem nových producentov a tí ma oblečú do nového kabáta. Snažím sa, aby aj slovenská pesnička znela čo najviac aktuálne, podľa hudobných trendov.
Foto: Stana Topoľská
A čo vravíte na prirovnanie k Dua Lipa?
Dua Lipa je výborná popová speváčka a ja sa k popu hlásim. Pop je módna záležitosť, ako sa menia trendy v oblečení, menia sa aj v populárnej hudbe, patrí to k sebe. Aj pre mňa je niečo už extrémne moderné, až sa cítim pri tom starý – vtedy si počkám, ako sa nový trend vyvinie. No aj v pope môže byť v móde retronávrat, napríklad k hudbe Franka Sinatru… V hudbe hranice nie sú, a to ma na nej baví. Na mojom ostatnom albume je tiež počuť vplyv 80. rokov, elektronika v novom šate, a som s tou nahrávkou spokojný.
Čítajte aj Najpočúvanejší je Adam Ďurica. Hlasujte v ankete o vašej najobľúbenejšej piesni z roku 2021
Keď ste zašli až k Sinatrovi, na akej hudbe ste vyrástli a čo si dodnes rád pustíte?
Je ich, samozrejme, viac. Minule som sa prichytil, že si púšťam Nirvanu a jej album Never Mind – bola to výnimočná skupina, ale špeciálne tento album je ešte o úroveň vyššie, že ho radím až k Beatles. Podarilo sa im niečo obrovské: traja chalani zo Seattlu v hitparáde dali dole Michaela Jacksona, svojou energiou spôsobili hudobnú revolúciu! Never Mind som si po čase vypočul veľmi pozorne, skladbu po skladbe, čo je v dnešnej dobe nezvyčajné, ľuďom väčšinou stačí jeden singel, kto by sa zdržiaval s celým albumom… Sme takí: ideme po povrchu, sme netrpezliví a nepozorní. Preto je dnes ťažké poslucháča zaujať, podľa prieskumov máte na to prvých 20 sekúnd, kým sa o osude piesne rozhodne. Hudba je prirodzenou súčasťou našich životov, hrá v kaviarni, v aute, v nákupnom centre, no prinútiť človeka, aby sa pri nej pristavil a započúval sa, vôbec nie je ľahké. A to ani nehovorím o pozornom vnímaní našich textov, ktoré do piesní vkladáme – koľkí majú čas a chuť zistiť, „čo tým chcel básnik povedať“? Iba malá skupina ľudí hudbu vyhľadáva a skúma, to sú ortodoxní hudobní fanúšikovia. Úspech je, keď sa vám podarí pristaviť tú väčšinu, v množstve rôznych vnemov, ktorým sú vystavení.
Vám sa to podarilo už veľakrát…
Áno a som za to vďačný.
Keď tvoríte novú pieseň, myslíte pritom na tých 20 sekúnd, ktoré máte k dispozícii, aby zaujala?
Hudba sa nedá vykalkulovať, ale je dobré vedieť, ako veci u poslucháčov fungujú. Už sa nesnažím urobiť rádiový hit, mohol by som znova opakovať model Mandolíny, veď mi to išlo, ale nefungovalo by to, lebo by to neprinieslo nič nové. Preto mám rád pop, lebo v ňom sa stále niečo deje, oveľa viac ako v starých „ortodoxných“ žánroch, ktoré dbajú na svoju „čistotu“. Pop prináša v jednej skladbe mix rôznych vplyvov, z každého si dačo vyberie a prispôsobí, a to sa mi páči. Keď skladám, snažím sa dostať do úlohy poslucháča, predstaviť si, čo by mi asi na to povedal nezaujatý poslucháč. Preto svoje skladby púšťam ľuďom v mojom okolí, aby si ich vypočuli a povedali svoj názor.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Kto býva vaším prvým kritikom?
Môj brat, ktorý sa tiež venuje hudbe, manželka, rodičia ako iná veková kategória, ľudia vo vydavateľstve, z ktorých každý vníma hudbu inak. Keď mi povedia, že tam niečo nesedí, hoci jedno slovo, zamyslím sa nad tým a väčšinou dám na ich rady – veď skladám piesne pre ľudí, nie pre seba.
Často svoje skladby prerábate?
Väčšinou nie, ale keď niekedy hoci v druhej minúte príde miesto, že sa poslucháč môže začať nudiť, treba to rozlúsknuť. Občas je lepšie pieseň zastaviť a nechať v skrátenej verzii, než zbytočne opakovať motív. Snažím sa poslucháča nenudiť, musím sa odosobniť od toho, že som na piesni dlho pracoval a predstavím si, ako znie niekomu po prvýkrát.
Hudba by mala byť ako vánok, ktorý len tak ľahko prejde okolo vás.
Spolupracujete s textárom Vladom Krauszom – píše texty podľa vašej hudby alebo je to aj naopak? Hovoríte spolu o témach či o celkovom pocite, ktorý by mal z piesne ísť?
Všetko je o pocitoch a ja mám témy, o ktorých chcem hovoriť. Lenže nie vždy sedia aj druhému. Keď sa textár či skladateľ trápi, v piesni cítiť kŕč. Hudba by mala byť ako vánok, ktorý len tak ľahko prejde okolo vás. S Vladom Krauszom sme už použili všetky autorské cesty, niečo sme zavrhli hneď na začiatku a niečo malo úspech. Pri Neľutujem aj pri Mandolíne som už mal vlastné slová, na ktoré majstrovsky nadviazal. Bol som iba navádzač. Niekedy mi pošle hotovú vec, niečo na pomedzí básne a piesňového textu, a keďže píše pre viacerých, snaží sa odhadnúť, čo by sa hodilo povedzme IMT Smile, čo Katke Knechtovej, za tie roky nás už dobre pozná. Stalo sa, že text pôvodne pre mňa mi nesedel, nevedel som si s ním rady, a keď si ho vzal iný spevák, spravil z neho veľký hit. Inou cestou vznikla pieseň Spolu, tam som Vlada Krausza naviedol na tému a vzniklo niečo veľmi pozitívne.
Viaceré vaše skladby majú priamo tanečný rytmus, melódie sú chytľavé a slová si ľudia spievajú. Napríklad o piesni Zatancuj si so mnou mnohí nevedia, že je vaša, zľudovela. Je to pre autora dobre alebo zle?
To je dobre, lebo to znamená, že k tej piesni prišli aj bez môjho mena, bez toho, aby ich ovplyvnilo – či už sa im Mandolína páči, alebo hnusí. Ak poslucháč objavil ďalšiu skladbu, ktorú má rád, a pritom ani nevie, že je moja, je to pre mňa známka jej kvality. Z takej piesne sa šíri sila a ja mám nového fanúšika, ktorý sa to raz hádam dozvie…
Čo vám ešte urobilo takú veľkú radosť?
Radosť sa skladá z drobných, čiastkových úspechov, ktoré vo finále vytvoria ten dobrý pocit. Objektívne je v našej brandži najväčší úspech, keď ľudia chodia na koncerty. Keď ich dokážete svojou hudbou pritiahnuť, aby si kúpili lístok za tridsať eur a prišli si vás vypočuť po práci v utorok, stredu alebo vo štvrtok, keď najčastejšie vystupujeme. Koncerty sú jediná pravda o počínaní hudobníka.
Hrávali ste na basgitare a ste úspešný spevák – čomu ste sa venovali skôr?
Som samouk, ale mal som sa od koho učiť a začal som u brata. Keď predložíte tie isté noty desiatim hudobníkom, každý ich zahrá inak, darmo má návod piano čo fortissimo, hudba je o individuálnom pocite. Spolupracoval som s mnohými hudobníkmi a viem, že ak si spolu rozumieme, zahrám aj ja lepšie a ľuďom dáme oveľa viac energie, než keby som hral hoci s najväčším profesionálom na svete, s ktorým sa nepoznáme. Ja v hudbe hľadám ľudské prepojenia a nie techniku hry. Potrebujem okolo seba hudobníkov, s ktorými som na jednej vlne, aby sa pri nás ľudia uvoľnili a roztancovali. Najprv som si ani nevedel predstaviť, že bude zo mňa spevák.
Foto: Archív Adama Ďuricu
Kedy to prišlo? Verejne ste začali spievať v šestnástich v Superstar.
Prvé kapely som mal v štrnástich-pätnástich rokoch, a keď prišla česká Superstar, ktorú vyhrala Aneta Langerová, v kapele sme si povedali, že keď to príde aj na Slovensko, všetci sa prihlásime! Dovtedy som hral na base a spieval vokály, nikdy som netúžil byť spevákom. Ale keď som sa už spomedzi kamarátov v súťaži (kam sme sa naozaj prihlásili), dostal najďalej, akoby som od nich dostal mandát: mal by si s tým niečo urobiť! Zlom prišiel, keď ma na základe vystúpenia v semifinále v roku 2004 oslovilo vydavateľstvo Universal Music. Odvtedy som sólový spevák, hoci vždy som sa videl skôr v úspešnej kapele.
Stále ste predsa snívali o hudbe.
Určite, ale moja reálna hudobná kariéra nebola bohvieaká, nevedel by som sa tým uživiť. Ani ako čerstvo promovaný inžinier som netušil, čo budem v živote robiť. Kamaráti otvárali v Bratislave obchod s hudobninami a ponúkli mi miesto, tak som to skúsil, aby som bol hudbe aspoň takto blízko. Po premiére skladby Neľutujem ma pozvali na rozhovor do rádia a ja som namietal, že neviem, či ma z práce pustia, či mi dajú dovolenku… Dali a zrazu všetko buchlo, všetko sa rozbehlo. Na jednom z prvých koncertov sme Neľutujem museli hrať päťkrát po sebe, ľudia ju spievali s nami a pýtali si ju znova a znova. Chvalabohu som ten bleskový úspech ustál a podarilo sa mi nadviazať ďalšími skladbami.
Prečo je podľa vás tá pieseň taká obľúbená?
Dodnes neviem. Všetky skladby dovtedy som tiež robil najlepšie, ako som vedel, pre mňa je Neľutujem ďalšia v poradí. Je veľmi úprimná, ale aj dovtedy som mal veľmi úprimné pesničky. Mal som asi šťastie, že ľudia boli na ňu práve naladení a zrazu to do seba zapadlo.
Zariadili ste si aj vlastné domáce nahrávacie štúdio, využívate ho?
Počas pandémie to bolo moje útočisko, nemusíte nikam chodiť a zisťovať si podmienky, režim. Lenže v inom štúdiu je zasa iný zvuk a nahrávka znie zrazu inak, dostane novú farbu. Baví ma skúšať to.
Foto: archív Adama Ďuricu
Vaša mama je výtvarníčka, maľuje najmä ženské témy, vás výtvarné umenie nelákalo?
Mám rád moju mamu aj za to, že si splnila svoj sen, odišla zo zamestnania a začala sa venovať maľovaniu. Chcela to už od detstva a obdivujem ju, že našla tú odvahu, o to viac, že to spravila až v štyridsiatke. Veľa som sa tým od nej naučil. Získala tým späť svoje sny a slobodu. O to v umeleckom svete ide, veľakrát je to celý váš majetok, väčšina umelcov nežije v luxuse.
Sloboda a sny sú luxus…
Taký, čo sa nedá ničím zaplatiť, poznajú to muzikanti aj výtvarníci a ďalší umelci. Len nesmiete stratiť sebadisciplínu, keď máte rodinu, máte zodpovednosť. Aj ja som hlava rodiny a musel by som sa postarať, akokoľvek by sa mi v hudbe darilo či nedarilo, som na to pripravený.
Rodičia teda nenamietali, keď ste si vybrali neistú budúcnosť?
Nikdy ma do ničoho nenútili a som im za to vďačný. Každý muzikant musí v živote stráviť aj ťažké chvíle, keď musí druhých presviedčať, že si vybral správnu cestu, najmä keď mu už roky utekajú a počúva otázky ako: hudba je super, ale čím sa budeš živiť? Veríme snu, ktorý nikto nevidí reálne zhmotnený. A pridal sa k tomu ešte covid, ktorý skomplikoval život všetkým hudobníkom, nedalo sa koncertovať, to už sa neuživíte vôbec. Nikto nevedel, ako dlho to potrvá a čo ešte príde. Prišla vojna.
Začali ste aj vy o sebe pochybovať?
Nikdy som o hudbe nepochyboval a ani moji blízki o mne. Keby som musel robiť niečo iné a stratil tú slobodu, zlomilo by ma to. Takto som sa počas covidu utiahol do štúdia a vznikol nový album. V lete, keď sa už mohlo hrať, mali koncerty celkom inú atmosféru. Hoci sme podľa nariadení mohli pustiť len polovicu sály, čo pokryje akurát náklady, tešili sme sa, že znova hráme pred živým publikom a ľudia boli radi, že sa môžu pri hudbe uvoľniť. Niesli si od nás odkaz: hrali sme pre vás a tešíme sa z toho! Promotéri vtedy nevolali, riziko bolo veľké a kto chcel hrať, musel si to zorganizovať sám. Boli to najmenšie, ale zároveň najlepšie koncerty za posledné roky, vo vzduchu bolo cítiť niečo špeciálne. Som za to vďačný a už sa teším, že sa blíži nová koncertná sezóna. Verím, že bude ešte krajšia ako tá predchádzajúca, kalendár sa nám plní na Slovensku aj v Čechách. Stačí, ak sa pomaly posunieme k normálu a verím, že všetko dobre dopadne.
Adam Ďurica
Je hudobník, skladateľ, spevák a príležitostne aj textár. Narodil sa 1. novembra 1987 v Nitre, žije v Trnave. Pôsobil ako basgitarista a vokalista v skupinách Analógia a Storm, zviditeľnil sa v prvom ročníku televíznej súťaže Slovensko hľadá superstar (2004), kde sa dostal do semifinále a všimlo si ho vydavateľstvo Universal Music. Prvý album Cukor a Soľ u nich vydal v roku 2006 a skladby z tohto albumu sa stali najhranejšie v éteri. Absolvoval turné s kapelami IMT Smile a Desmod ako ich predskokan, neskôr so Zuzanou Smatanovou. Stal sa objavom roka hudobnej akadémie Aurel aj v súťaži Zlatý slávik (2008), je trojnásobnou Osobnosťou televíznej obrazovky (Cena OTO) ako spevák roka. Veľký úspech mala už jeho autorská pieseň Neľutujem (2014), za ktorú získal Cenu SOZA za najhranejšiu skladbu roka. Vydal albumy Dávno zomrel rock'n'roll (2011), Mandolína (2015), Spolu (2016), 30 (2018), Akustické koncerty (2019) a najnovší Naše hriechy (2021).
