Pavol Bršlík: Slovenské hlasy sú krásne

05.06.2012 14:00
spevak, Pavol Brslik Bršlík
Tenorista Pavol Bršlík Autor: ,

Tenorista Pavol Bršlík patrí k mimoriadne silnej generácii mladých slovenských operných spevákov. Napriek tomu jeho domáce koncerty stále patria k výnimočným udalostiam.

Odkedy ho v roku 2005 kritici nemeckého magazínu Opernwelt vyhlásili za najsľubnejšieho vokálneho interpreta súčasnosti, doma je skôr na zahraničných javiskách. Pre zjednodušenie výslovnosti ho tam poznajú ako Pavla Breslika. Tridsaťtriročný rodák z Kysúc má skúsenosti z Berlínskej štátnej opery, Metropolitnej opery v New Yorku, Kráľovskej opery v Londýne, opier v Zürichu, Mníchove, Viedni či Barcelone. S radom prestížnych zahraničných orchestrov vystupuje aj na koncertnej scéne.

V utorok 5. júna večer sa predstaví v Malej sále Slovenskej filharmónie v bratislavskej Redute. Jeho spoločné vystúpenie s izraelským klaviristom Amirom Katzom patrí do cyklu Veľké slovenské hlasy, ktorý v apríli otvoril bas Štefana Kocána. Okrem cyklu a niekoľkých spoločných projektov oboch mladých spevákov spája aj osud – svoje kvality najskôr museli dokázať za hranicami.

Na Slovensku sú vaše vystúpenia skôr raritou. Aké sú pre vás návraty? Koncerty na Slovensku pre mňa patria medzi najťažšie, ale najmilšie. Napriek tomu, že domáce publikum je stále najsrdečnejšie, spievam pod väčším tlakom. Nedokážem sa ubrániť obave, aby všetko dobre dopadlo.

Vyjadrili ste sa, že náš umelec musí často dokázať svoje kvality najprv v zahraničí, až potom prichádza uznanie doma. Prečo je to tak? Bohužiaľ, nie nadarmo existuje príslovie, že doma nikto nie je prorokom. Nie je to ale slovenská špecialita, neobchádza to ani umelcov odinakadiaľ – hoci aj z Ameriky.

Aký bol váš odchod do zahraničia? Odišiel som von študovať, lebo slovenské školy na môj vkus ponúkali priveľa teórie a málo skutočných príležitostí na rozvoj v speve. Tak som svoju budúcnosť nevidel. Keď som odchádzal do Francúzska, mal som 22 rokov, takmer žiadne peniaze a nulovú znalosť cudzích rečí. Nešlo to vždy ako po masle, začiatky boli ťažké, no napokon mi to otvorilo cestu do sveta.

O slovenskej scéne si ale prehľad udržiavate. Neláka vás? Doma je doma, vždy ma bude Slovensko zaujímať. Navyše je tu naozaj veľa kvalitných umelcov. V poslednom čase sa mi podarilo niekoľkokrát vystúpiť aj na Slovensku, o stálom angažmán ale naozaj neuvažujem tu ani nikde inde. Mám za sebou skoro štyri nepretržité roky v Berlíne a dnes už dávam prednosť výberu konkrétnych produkcií, ktoré ma oslovia.

Veľmi pekne hovorievate o spolupráci s Editou Gruberovou. Aké sú teda stretnutia s krajanmi na zahraničných javiskách? ****S krajanmi mám na scéne tie najlepšie skúsenosti. Či je to Edita Gruberová, s ktorou sme sa stretli pri práci v Mníchove, vo Viedni či Budapešti, alebo Štefan Kocán – krajan je pre mňa vždy kúskom domova. Navyše ak máme spoločný osud zahraničnej kariéry.

Cítite vaše spoločné korene aj v speve, alebo vás viac formujú skúsenosti? Slovenské hlasy sú skrátka krásne. Verím, že je to naša vrodená vlastnosť. Ako s nimi ďalej narábame, to je už individuálne.

Ako ste sa vlastne k spevu a neskôr k opere dostali? Nepochádzam z umeleckej rodiny ako mnohí iní. Môj otec bol policajt a mama krajčírka. Na oslavách či svadbách sa ale v rodine spievalo vždy. Vyrastal som teda najmä s ľudovou hudbou, sám som spievať začal na Základnej umeleckej škole v Kysuckom Novom Meste. Hral som tam tiež na akordeóne. Na Konzervatórium do Žiliny ma potom zlákalo hlavne to, že tam nebola matematika. K opere a vážnemu spevu som sa ale dostal až vďaka platni, ktorú som si omylom požičal z knižnice. Najprv som sa zhrozil, ale keď som začul ten spev, celkom ma uchvátil. A to očarenie trvá dodnes.

Spevák musí zrejme do každej roly tak trochu dospieť, v čom sa cítite najlepšie práve dnes? Našťastie, presne v tom, čomu sa aj venujem. Čiže v postavách z Mozartových či Donizettiho opier – Gennaro z Lukrezie Borgie, alebo Nemorino z Nápoja lásky. Skvelý je aj Don Pasquale, kde spievam Ernesta a už čoskoro mi do toho pribudne aj titulná rola v Robertovi Devereux. Chcel by som zabŕdnuť aj do francúzskeho repertoáru, napríklad do diel Jula Masseneta ako je Manon, alebo vyskúšať Fausta Charla Gonouda či Lovcov perál Georga Bizeta. Každý mladý umelec sa asi hľadá, skúma vlastné hranice. Jedna rola nám ide ľahšie, s inou sa zžívame podstatne dlhšie.

Láka vás Francúzsko, ale skúseností máte najmä s Nemeckom, ktoré má veľmi svojbytnú a bohatú piesňovú tvorbu… Áno, ale zároveň aj veľmi rôznorodú. U Roberta Schumanna je napríklad veľa srdca a duše, veľké oblúky a legáta. Franz Schubert je rezervovanejší. Je to paradox – hoci sa pozorne zaoberá citovosťou, prejavuje to len minimalisticky. Preniesť emócie do interpretácie jeho diel je náročné. Nemeckú pieseň asi nemôže robiť každý, a nie každý sa v nej aj cíti dobre. Sám som si k nej hľadal dlhší čas cestu, hoci ako spevák som sa utváral práve v Nemecku. Vzormi mi boli úžasní interpreti ako Fritz Wunderlich alebo nedávno zosnulý Friedrich Fischer-Diskau.

Ako si vysvetľujete, že repertoárom slovenských spevákov často dominuje tvorba z 19. storočia? My sme veľmi srdečný, spontánny a otvorený národ. Sme vlastne romantici, a tak nám romantizmus najviac sedí, či už ide o hudbu, alebo iné umenie. Menej potom zrejme vyhľadávame klasicistických, rezervovanejších autorov.

Sedí vám viac koncertná alebo scénická podoba vystúpenia? Každá má výhody aj zápory. Páči sa mi vyváženosť oboch a rád ich striedam.

Spomínali ste, že projekty si už kriticky selektujete. Dáte sa napriek tomu nahovoriť aj na nečakané výzvy? Určite áno. Ak je napríklad zaujímavá vízia, rád idem aj do extrémov. Napokon, prípadný neúspech človeka posunie viac, ako keď sa mu stále len darí. Vtedy spohodlnie. Vďaka neúspechom aspoň viem, čomu sa v budúcnosti vyhnúť.

Ako vnímate moderné spracovania tradičných opier? Musia mať zmysel. Niektoré inscenácie sú naozaj postavené na hlavu a vtedy si poviem, že by to bola celkom zbytočná práca. Občas má ale spevák sám seba zaškatuľkovaného a keď ho režisér napriek tomu prehovorí na čosi nové, výsledok môže byť skvelý. Je dôležité, aby sa režisér s interpretom stretli ako dve osobnosti schopné kompromisov. Nie som vôbec konzervatívny, robil som už aj poriadne šialené moderné inscenácie.

Napríklad aj nedávno v Los Angeles? Z Los Angeles mám toľko čerstvých zážitkov, že neviem, kde začať! Robil som tam spolu so Štefanom Kocánom úžasnú modernú inscenáciu Dona Giovanniho. Odohrávalo sa to v koncertnej sále Walt Disney Hall, scénu mal na starosti vychytený architekt Frank Gehry. Mali sme neuveriteľné kostýmy od spoločnosti Rodarte sestier Kate a Laury Mulleavyových, ktoré navrhli aj kostýmy do filmu Čierna labuť. Aj naši parochniari a vizážisti boli celebritné pojmy a mňa ako filmového nadšenca fascinovalo, že naše masky robili v štúdiách, kde vznikali masky aj do snímok Iron Man či Avatar. Na predstavenia nám navyše prišli hviezdy ako Natalie Portmanová či Steven Spielberg. Pre operného speváka je takýto dotyk Hollywoodu neobvyklý a novinkou bola práca na opere aj pre spomínaných umelcov.

Ak sa nemýlim, celá táto sláva sa pripravila len pre štyri exkluzívne reprízy… Áno, v Hollywoode s peniazmi problém zrejme naozaj nie je. Ale čím menej repríz, tým je to intenzívnejší zážitok. No iste to nie je americký štandard. V Metropolitnej v New Yorku sa opery robia inak, hoci sa hovorí, že New York ani nie je Amerika. Vo všeobecnosti vo svete teraz každý skôr šetrí, ako vie. V Barcelone napríklad chceli divadlo na dva mesiace zatvoriť, existenčné problémy majú aj v Nemecku. Ale ja verím, že peniaze stále sú, akurát v nesprávnych rukách. Keď je chuť a vôľa, malo by sa to dať prekonať.

Čo dnes večer čaká vaše bratislavské publikum? Predstavím sa spolu s izraelským klaviristom Amirom Katzom, s ktorým sme začali spolupracovať pred dvoma rokmi v Mníchove. Je to vynikajúci sólista a funguje medzi nami na javisku veľmi dôležitá chémia. Program sme zladili tak, aby v ňom bolo pre každého niečo. Klasiky ako Giuseppe Verdi, alebo aj čosi menej typické pre fajnšmekrov. Keďže tu Števo Kocán odohral skvelý koncert, postavený na slovenskom repertoári, zámerne sme vyberali niečo iné.

Čo v najbližších mesiacoch čaká vás? Jún a júl budú pre mňa čisto koncertné. Potom ma čaká inscenácia Traviaty v Rige a v auguste začínam robiť v Zürichu na Janáčkovej Jenůfe. Nejaké koncerty a recitály medzitým budú aj v Mníchove. Mám ale plány už aj na budúci rok, v januári to napríklad bude nový Eugen Onegin v Londýne.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk