Z čoho vychádza názov albumu Láskověty?
Je to môj výmysel. Som taká lingvistka, jazyku sa venujem veľa rokov. Keď sme s Mariánom Brezánim pracovali na texte k piesni Vzkaz v láhvi, chýbalo mi v ňom jedno slovo. Také, ktorým by sa dali definovať vety, ktoré by ste chceli povedať svojej láske. Neexistovalo na to slovo, tak som si ho vymyslela.
Má album nejaké posolstvo?
Celý je o láske. Nechcela som však riešiť záležitosti, ktoré boli povedané už tisíckrát. Chcela som nájsť také tie spodné prúdy lásky. Keďže som si prežila to, čo som si prežila, mala som zrazu pocit, že k tomu mám čo povedať. Musíte si ten album vypočuť, je ťažké o tom hovoriť – Láskověty hovoria samy za seba.
Ide o vašu prvú spoluprácu s Kamilom Peterajom?
Raz sme sa stretli a bavili sa o prípadnej spolupráci, ku ktorej nakoniec nedošlo. Teraz, po dvadsiatich rokoch, už všetko klaplo tak, ako malo, a osud nám umožnil úspešnú spoluprácu.
Oslovili ste vy jeho alebo on vás?
Ja by som si určite nedovolila osloviť ho ako prvá. (smiech) Myslím, že s tým nápadom ako prvý prišiel producent Braňo Jančich, ktorý sa s Kamilom veľmi dobre pozná. Stretli sme sa, čo bola pre Kamila skúška, či ho to so mnou bude baviť a či ho ako osoba budem zaujímať. No a nakoniec to vyšlo.
Čím sú jeho texty podľa vás výnimočné?
Mám pocit, že sa dokáže vcítiť do ľudí a nehrá to na seba. Ďalej je veľmi dôležité, že ide o básnika, a to je iná dimenzia. Podobne ako keď Juraj Jakubisko nielen natáča filmy, ale zároveň aj maľuje. Je tam určitá nadstavba, ktorá človeku dáva väčšiu hĺbku.
Museli ste sa teda bližšie spoznať, aby vám bol schopný napísať text?
Myslím, že nie preto, aby mi ho napísal, ale aby mi ho venoval. Ako poznám veľkých autorov, tak nie je ich zvykom venovanie textov či hudby. Môj otec je skladateľ a vidím na ňom, aký je v tomto prísny. Nedáva skladbu každému, kto to po ňom chce. Autori takého kalibru ako Kamil Peteraj sú v tomto veľmi vyberaví. Takže som veľmi poctená, že si ma Kamil vybral.
Ste aj krstnou mamou knihy Sen menom láska Kamila Peteraja a Martina Augustína. Ako sa vám kniha páči?
Je prekrásna, mám ju doma. Je to taký skvost. Počula som, že bola okamžite vypredaná, čomu sa vôbec nečudujem. Pýtala som sa Kamila, ako dlho ju písal, a on mi odpovedal, že celý život. Myslím si, že takúto nádhernú vec by mal mať doma každý, kto miluje poéziu a texty Kamila Peteraja.
Foto: Boris Dzurniak
Ako sa vám spievalo po slovensky?
Krásne. Pôvodne som z toho mala veľké obavy. Na krste Kamilovej knihy som pieseň ešte nechcela spievať, aby som to všetko nepoplietla. Musím však povedať, že len čo začnete spievať po slovensky, už sa nechcete vrátiť k inému jazyku. Je to nádherné, ako tok rieky.
V čom je to iné ako spev v češtine?
Myslím si, že slovenčina človeka núti spievať trochu inak. Akosi jemnejšie, viac to závisí od dychu. Keď som pieseň zaspievala prvýkrát, bolo to tým tvrdším českým spôsobom. Keď sme si to potom vypočuli, rozhodli sme sa, že ju prespievam ešte raz, aby znela viac slovensky.
Hovorí sa, že Slovák sa ľahšie naučí po česky ako Čech po slovensky. Je to pravda?
Určite áno. U nás je veľké množstvo herečiek, ako napríklad Zuzka Norisová či Miša Badinková, ktoré hovoria brilantne po česky. Nepoznám však veľa Češiek, ktoré by vedeli dobre po slovensky.
Plánujete pri príležitosti nového albumu koncertovať?
Určite áno, ale zatiaľ tomu nechávam voľný priebeh, keďže pandémia všetko premiešala a čiastočne zastavila. Naučila som sa neplánovať veci príliš dopredu, pretože čo príde, to príde. Nechávam osud, aby mi ukázal, kadiaľ ísť.
Keď už sme pri tom, ako vás ovplyvnila pandémia?
Uvedomila som si, že je dobré, keď človek nefunguje iba na základe toho, kto ho kedy zavolá do nejakého projektu, ale sám aj nejaké projekty vymýšľa. Po vydaní albumu Růže som mala celkom oddych, takže som pracovala, točila klipy, starala som sa o deti. Stále bolo čo robiť.
Čiže sa dá povedať, že toto obdobie bolo aj niečím prínosné?
Určite áno. Páčilo sa mi, že táto doba poskytla ľuďom čas na zastavenie sa. Zdalo sa mi, že rýchlosť sveta už bola „zbesilá“, a že všetci niekam lietali, nikto už nebol doma. Myslím, že sa to týmto trochu zlepšilo. A to už nehovorím o tom, ako sa uľavilo prírode.
Venujete sa ešte stále dabingu?
Áno, veľmi aktívne.
Koho teraz dabujete?
Je toho naozaj veľa. Naposledy som dabovala Audrey Hepburnovú vo filme My Fair Lady, ktorý sa teraz prvýkrát predaboval do češtiny. Dovtedy ho vždy vysielali s titulkami. Mala som preto strach, aby som to nepokazila, pretože ten film ľudia milujú. Bola to však prekrásna práca.
Dabovala som tiež postavu v detektívnom seriáli Randall a Hopkirk. Nedávno totiž objavili diely, ktoré sa k nám počas komunizmu nedostali.
Foto: Vitco
Dabovali ste tiež viacero animovaných postáv, napríklad Mavis v Hoteli Transylvánia či Meg v seriáli Griffinovci. V čom je rozdiel medzi dabovaním hranej a animovanej postavy?
Môžete sa viac hrať s hlasom. Postavičky v animákoch sú často vtipné a bláznivé, čo mi vyhovuje, lebo sa tiež považujem za takú bláznivku. Prídavné meno, ktoré sa ku mne nehodí, je seriózna. Som naozaj blázon. Dabing je veľká hra, preto ma tak veľmi baví.
Účinkovali ste v kanadských filmoch Hotel Limbo či My Wacko Parents. Ako by ste porovnali českú produkciu s tou kanadskou?
Veľké rozdiely tam nie sú. Na pľacoch filmov, ktoré ste spomínali, sa muselo komunikovať vo viacerých jazykov – s kameramanom po francúzsky, s režisérom zasa po anglicky. Nachádzate sa teda v takom Babylone, čo ma veľmi baví.
Základ je však v tom, že prídete a hráte. Musíte zužitkovať všetko, čo ste sa dovtedy naučili, a dobre poslúžiť danému projektu. Mám inak veľmi rada filmy, ktoré sa točia na Slovensku, a dúfam, že sa čoskoro stanem ich súčasťou, pretože si myslím, že máte úžasných filmových scenáristov.
S kým zo Slovenska by ste chceli spolupracovať na filme?
Veľmi rada by som spolupracovala s Evitou. Raz sme sa stretli v rádiu a napriek tomu, že sme sa videli prvýkrát v živote, som mala pocit, že ju poznám 20 rokov. Mám veľmi rada filmy, ktoré napísala. Sú to krásne oddychovky, ktoré sú v dnešnej dobe veľmi potrebné.
Ktorý slovenský film vás v poslednej dobe oslovil?
Bola som na premiére filmu Známi neznámi, ktorý teraz v Česku slávi veľký úspech. Videla som aj nemeckú verziu a myslím si, že slovenská verzia sa vydarila. Držím filmu palce.
Ešte sa vrátim k angličtine. Vyžadujú po vás v zahraničných produkciách čistú angličtinu alebo prízvuk?
Musela som mať kouča, a to napriek tomu, že som tam žila osem rokov a angličtinu používam odmalička. To, že to nie je môj rodný jazyk, sa v reči vždy nejako prejaví. Kouč ma rozobral na prvočísla a ja som si vtedy povedala, že už v živote nepoviem nič po anglicky. Po štvrtej lekcii mi povedal: „Teraz na všetko zabudni a bež na pľac.“ (smiech)
Foto: Vitco
Budúci rok by mal mať premiéru film Partie, v ktorom účinkujete. Môžete nám o ňom niečo prezradiť?
Ešte asi nie, pretože je stále v procese výroby. Hrám v ňom krásnu a nevšednú rolu. Celkovo si myslím, že mám v poslednom čase šťastie na dobré dramatické roly. Mám pocit, že ma ich autori znovuobjavili.
Venujete sa ešte divadlu?
Už asi desať rokov som nehrala v divadle, pretože som mala deti a večery som chcela tráviť s nimi. Teraz mám pocit, že už im nebude prekážať, keby so mnou mali stráviť poobedie v divadle. Pomaly by som sa teda k divadlu rada vrátila.
Lucie Vondráčková (42)
Česká speváčka, herečka, dabérka a textárka. Neter speváčky Heleny Vondráčkovej. Hrala vo filmoch Nejasná správa o konci sveta, Bathory, Snowboarďáci, Babovřesky či v zahraničných My Wacko Parents, Hotel Limbo, The Last Holiday a Beyond Her Lens. Aktívne sa venuje dabingu. Účinkovala aj na divadelných doskách v muzikáloch Excalibur, Tajemství, Touha a Ať žije rokenrol. Na svojom konte má niekoľko hudobných albumov vrátane najnovšieho s názvom Láskověty. S bývalým manželom Tomášom Plekancom má synov Matyáša a Adama.
