Pre Lawrencea Brownleeho sú 'céčka' hračkou

17.06.2012 15:00

Je veľa výborných tenoristov, ktorí brázdia svetové operné javiská vo verdiovskom či pucciniovskom repertoári. No iba pramálo z nich sa živí extrémne vypätými rolami z dielne belcantových skladateľov. A na operný odkaz Gioachina Rossiniho sa špecializuje už len torzo. V tejto elitnej skupinke má výsadné postavenie americký tenorista tmavej pleti Lawrence Brownlee.

Po prvýkrát sme ho uvítali v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie vo štvrtok. Vďaka súkromným agentúram, ktoré nás v nedávnej minulosti zoznámili aj s Juanom Diegom Flórezom a Ceciliou Bartoli. S oboma má Brownlee spoločnú vokálno-estetickú spriaznenosť k slohu belcanta. Traja jeho najvýznamnejší predstavitelia tvorili programovú os bratislavského recitálu.

Večer začal tým najchúlostivejším. Celú prvú polovicu umelec zasvätil Rossiniho virtuóznym číslam, ktoré predeľovali predohry k Barbierovi zo Sevilly a Viliamovi Tellovi. Po vstupnej árii Almavivu, zaspievanej z balkóna, a Ramirovi z Popolušky, Brownlee demonštroval finesy rossiniovského frázovania, koloratúr a výšok trojčiarkovej oktávy v enormne náročnej kavatíne Ila zo Zelmiry, poslednej zo série pre Neapol komponovaných Rossiniho opier. Ale aj v u nás vynechávanej záverečnej árii Cessa di piu resistere z Barbiera zo Sevilly, ktorú poznáme skôr v mezzosopránovej modifikácii ako záverečné rondo Cenerentoly.

Opojnosť medovo sýteho timbru, delikátnosť viazania tónov a citovo účinné mezza voce uchvátilo v Donizettiho Nemorinovi, vrúcnosť výrazu a opäť "výlet“ nad vysoké C šokovali v Arturovi z Puritánov. A ešte dvakrát Donizetti: u nás pre exponovanú polohu zvyčajne škrtaný Povero Ernesto z Dona Pasquala a vo finále oficiálnej časti brilantne "odpálený“ Tonio z Dcéry pluku. Deväť "céčok“ pôsobilo v Brownleeho podaní ako hračka. Preňho to nie je hraničný tón rozsahu, veď ponad neho sa pohybuje v predverdiovskom teréne bežne.

Bratislava po nezabudnuteľnom Flórezovi si opäť raz zgustla na nefalšovanej technike belcanta, na umení nasýtenom emóciami a na radosti z muzicírovania. Lawrence Brownlee je jednoducho akýmsi "čiernym slniečkom“, ktoré dvíha divákov zo stoličiek a provokuje k prídavkom. Zrejme s výborne disponovaným orchestrom Janáčkovej opery z Brna a pohotovým, k talianskej opere nezvyčajne vnímavým rakúskym dirigentom Thomasom Rösnerom, mali pripravený len jeden. Ovácie postojačky však nekončili. Zopakovaný Nemorino a ďalšia deviatka Toniových "céčok“ vygradovali večer do atmosféry, s akou sa stretávame len výnimočne. Koniec koncov, veď to aj bol výnimočný večer.

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku