Ako sa stalo, že Slovenka hrá džez v Amerike, domovine tejto hudby?
Je to dlhý príbeh, ale na jeho začiatku je moja mama, ktorá ešte za komunizmu počúvala z platní džez a amerických pesničkárov, mala k tejto hudbe vzťah. Mňa na džeze očarila sloboda. S touto hudbou mali problém rôzni diktátori, báli sa, že skrýva niečo tajné, neznáme, čo nemajú pod kontrolou. Ako speváčka som pri iných žánroch nemohla melódiu natoľko pozmeniť, prispôsobiť si ju – džez to umožňuje. Džez ľudí spája: kapelu na pódiu aj interpretov s publikom. To napokon platí pre každú hudbu.
Študovali ste v Bostone na prestížnych hudobných školách, na Slovensku organizujete hudobné workshopy. Vraj plánujete založiť aj hudobnú školu?
Pracujeme na tom už niekoľko rokov. Mala by to byť nielen škola pre džezovú a populárnu hudbu. Potrebujeme aj hudobných manažérov, ktorí by vedeli, ako sa pohybovať v hudobnom priemysle, muzikoterapeutov či opravárov hudobných nástrojov. Škola môže zaujímať absolventov konzervatórií, ktorí ťažko hľadajú uplatnenie. Hudobníci by mali byť vzdelaní napríklad aj v práve, aby vedeli získať za svoju prácu primeraný honorár, mali by byť aj manažéri a poznať svoje možnosti, aby svoju hudbu dostali k poslucháčom. Dnes hudobníci zďaleka nezarobia len na predaji svojich albumov a na koncertoch, majú veľa iných možností.
Napríklad?
Stačí, keď sa pozriem na svojich spolužiakov. Niektorí komponujú hudbu do filmov, iní do videohier, ďalší opravujú hudobné nástroje. Väčšina hudobníkov má niekoľko rôznych zdrojov príjmov, možností je veľa a hudobníci by ich mali poznať.
Nestačilo vám džez len spievať, že ste začali študovať kompozíciu a skladať vlastné autorské piesne?
Pesničky som si skladala už ako tínedžerka, ale iba „do šuflíka“, nikdy mi nenapadlo, že by z nich mohlo byť niečo viac. Keď som sa už dostala na dobrú hudobnú školu, zdalo sa mi málo učiť sa len spev a vystupovanie, pribrala som si teda aj džezovú kompozíciu. Získala som spätnú väzbu a tým aj väčšiu istotu, že aj s vlastnými skladbami môžem ísť von.
Foto: Pravda, Lubos Pilc
Vydali ste svoj debutový album Blue Journal (Modrý zápisník), aké sú na ňom pesničky?
Najmä o hľadaní samého seba, čo je pre dvadsiatnikov bežná téma, niektoré sú aj trocha politické, odrážajú aktuálne dianie. Veľmi ma inšpirujú novinové články.
Myslíte skladbu Burito?
Áno, hovorí o budovaní múru medzi Spojenými štátmi a Mexikom, o predavačovi burita, ktorý sa každý deň tešil na jednu ženu, pre ktorú svoje buritá aj krásne balil – a jedného dňa neprišla, stál medzi nimi múr.
Foto: Mgr.Art.Laura Strompachova
Celý Modrý zápisník skutočne vyzerá ako zápisník – lenže je hudobný, s pesničkami, textami aj fotografiami. Nechali ste však priestor aj jeho majiteľovi či majiteľke.
Vznikal naozaj ako moje zápisky v čase, keď sa na mňa nalepili vplyvy množstva rôznych kultúr, až som sa začala pýtať, aká je moja skutočná identita. Moje pesničky sú o tom, kto vlastne sme, čo všetko nás obklopuje a ovplyvňuje, aké spoločenské normy nás do niečoho tlačia. Je to fotokniha a zápisník, ktorý na hudbu reaguje. Obsahuje 11 piesní na CD, 46 fotografií a má 120 strán. Majiteľ či majiteľka si na voľné miesta môžu zapisovať čokoľvek, čo im pri počúvaní hudby napadne, dopísať si zápisník podľa seba. Budem rada, ak na nich Blue Journal zapôsobí tak, že tento priestor využijú.
Album je dizajnový kúsok, sám osebe je umeleckým dielom, ručná výroba, kto ho takto krásne spravil?
Pracovalo na ňom viacero umelkýň, počúvali hudbu z albumu a tvorili, čo v nich vyvoláva. Texty sa dajú prečítať ako báseň, okrem mojich je medzi nimi aj báseň Miroslava Válka – ako jediný slovenský text. Fotografka Laura Belišová fotila ku každej skladbe iné miesto, grafická dizajnérka Miriam Višňovská sa pohrala s textami, ktoré vyskakujú na rôznych miestach, a zápisník ručne vyrobila Karin Harmanová.
Čítajte viac Vychádza Modrý zápisník Ester Wiesnerovej
Blue Journal alebo Modrý zápisník je váš debutový album, ale predtým ste už na viacerých albumoch hosťovali – aká to bola hudba?
Boli to albumy s filmovou hudbou, pop aj moderný džez či R&B vokály.
Koncertujete s medzinárodnou kapelou – aké má zloženie? Vraj máte aj elektroakustickú harfu?
Áno, hrá na nej Američan Charles Overton, a keďže je to taký špeciálny nástroj, pri koncertoch v Európe mu ju vždy musia posielať z Francúzska, inde jednoducho nie je. Na saxofóne a klarinete hrá Brit Sam Knight, na perkusiách Kan Yanabe z Japonska, ale máme aj hudobníka zo Slovenska – na kontrabase a basgitare hrá Michal Šelep. Najdlhšie sa poznáme s japonským perkusionistom, chodili sme spolu do školy, aj s americkým harfistom. Všetci robia na Slovensku lektorov na hudobných workshopoch. A spoločne s troma Slovenkami pripravujeme aj založenie hudobnej školy.
Foto: archív skladateľky a speváčky
Hudobník nemôže nikdy rátať s istotou – nebáli ste sa ísť do rizika?
Rozhodla som sa v štrnástich – odišla som z osemročného gymnázia na konzervatórium. Pre rodičov to nebolo jednoduché, ale ja som vedela, že chcem robiť hudbu. Zažila som pár koncertov vo väzniciach, chodievali sme pravidelne hrať a spievať do ženskej väznice v Nitre, aj v domovoch dôchodcov, a keď som videla, čo s ľuďmi robí hudba, ako na nich dokáže vplývať, už som nemohla robiť nič iné, len hudbu.
V Spojených štátoch ste hrali aj pre bezdomovcov či psychiatrických pacientov. Robíte to stále?
Počas covidu sa nedalo, ale je to pre mňa veľmi dôležité. Už počas školy, kde je dôležitá kvalita, výkon, aby sa človek naučil remeslo a neustále sa zlepšoval, sa občas strácala samotná esencia hudby – človek. Hranie pre ľudí, ktorým hudba pomáha, mi umožňuje sa k tej esencii vrátiť. V Bostone sme v ženskej väznici založili spevácky zbor a pravidelne sme mávali nácviky. Spievanie ženám pomáhalo cítiť sa voľnejšie. V psychiatrickej liečebni sme s tínedžermi skladali ich vlastné pesničky, v ktorých sa mohli vypísať zo všetkého, čo v nich bolo, a pritom sa im uľavilo.
Takže hudba oslobodzuje a lieči – to je jej cieľ?
Jeden z mnohých. Keď ľudia spievajú, majú pocit, že majú svoj hlas, ktorý iní počúvajú, cítia, že aj na nich záleží, že sú dôležití. Hudba pri počúvaní zasa dáva priestor pre oddych aj na zamyslenie a uvedomenie. Úloha hudby v ľudskom živote je u nás nedocenená, v Amerike má každá nemocnica svojho muzikoterapeuta ako základné personálne vybavenie.
U nás je takéto chápanie hudby skôr hudba budúcnosti…
Ja verím, že to raz príde.
Ester Wiesnerová
Narodila sa v roku 1994 v Partizánskom. Vyštudovala spev a jazzovú kompozíciu na Berklee College of Music, titul magistry hudby má z jazzovej kompozície a hudobnej pedagogiky na New England Conservatory. Koncertovala na turné v krajinách Ázie, Južnej Ameriky, Afriky a Európy. Spievala pre Lionela Richieho ako jedna z desiatich vybraných umelcov, spievala soundtrack k Pánovi prsteňov pred jeho tvorcom, skladateľom Howardom Shoreom, koncertovala pre prezidenta Slovenskej republiky, členov Európskeho parlamentu v Bruseli alebo na konferencii TEDx v Bostone aj v Bratislave. Zaradili ju do rebríčka „30 pod 30“ časopisu Forbes (30 najúspešnejších Slovákov pod 30 rokov), získala medailu jazzového skladateľa Gunthera Schullera v Bostone. Na Slovensku organizuje workshopy pre mladých hudobníkov prostredníctvom o. z. Za hranice s hudbou.
