Pavol Hammel: Piesne sa nerodili v debatách pri vínku

Album Zelená pošta má už 50 rokov – prekvapuje vás toto číslo?

Určite, je to vážne číslo. Ale viac než prekvapuje ma teší, že vydržal toľko rokov a stále má čo povedať fajnšmekrom, aj tým, ktorí pátrajú po začiatkoch novodobej populárnej či rockovej hudby na Slovensku aj v Československu. Je to príjemný pocit a želám každému hudobníkovi, aby si na jeho platňu alebo cédéčko niekto spomenul aj po 50 rokoch a aby ho mohol na koncertoch verejne predstaviť.

Priznať sa k tomu aj po toľkých rokoch?

Jednak sa priznať k tomu, čo sme vtedy urobili, ale aj vedieť to znova zahrať tak presne a tak dobre ako vtedy. Vtedy je to pôžitok nielen pre nás účinkujúcich, ale najmä pre publikum.

Album Zelená pošta ste vytvorili spolu s Mariánom Vargom a bola to vaša druhá spoločná platňa, po Zvonkoch, ktorými ste doslova vtrhli do slovenskej popmusic. Nebáli ste sa veľkých očakávaní?

Ani nie, so Zvonkami sme nasadili latku, ale skôr sami sebe, vnútorne. Mladí ľudia nás vtedy vnímali ako niečo nové a neobvyklé na československej hudobnej scéne. Zelenú poštu sme nerobili so zámerom, že ideme spraviť niečo prevratné, len sme pokračovali v našom vlastnom trende. Marián Varga si založil legendárne Collegium musicum, mne zostali Prúdy a mali sme pocit, že spoločne vieme spraviť ešte niečo naviac, dať našim zámerom nejakú pridanú hodnotu. A to sa podarilo. Zelená pošta bola na tú dobu niečo avantgardné, zaujímavé, ale v rozhlase sa z toho nedalo pustiť nič. Verili sme, že robíme niečo dobré a k spolupráci sme sa s Mariánom Vargom vracali po piatich či po ďalších rokoch viac-menej pravidelne. Osvedčila sa nám a vždy obohatila diapazón populárnej hudby na Slovensku.

Už na prvej platni ste mali skladbu Keď odchádza kapela, kde ste sa zároveň lúčili s hudobnou kariérou, našťastie hráte dodnes a aj teraz v auguste a v septembri budete koncertovať. Stále vás baví hrať pred živým publikom?

Keby ma to netešilo, keby som necítil pozitívnu spätnú väzbu, asi by som to ani nerobil. Našťastie to funguje a teraz je to nabité, lebo sme dlho nehrali. Obe turné sú odlišné. To augustové je komorné, robíme ho na štyroch hradoch a zámkoch – zámok v Hlohovci, hrad Strečno, Kežmarský zámok a Šarišský hrad. Tento model sme zaviedli minulý rok a pracovne sme si ho nazvali Hammel na hrad! V septembri chystáme koncerty k výročiu Zelenej pošty – a to je úplne iná hudba, úplne iná zostava, úplne iný „nářez“, ako vravia Česi. Možno sa tam zíde aj iné publikum, ale možno bude aj rovnaké.

Budete hrať všetky skladby z albumu alebo iba výber? V akom zložení?

Hranie na koncerte presne okopírujeme z platne – začíname Domácou úlohou Mariána Vargu, čo je dychové kvinteto, je tam aj páví krik aj kolovrátok – budú tam všetky zvuky ako na platni, do jedinej noty to isté. Zelená pošta má však len 44 minút, preto po jej skončení ostávam na pódiu sám a hrám dva-tri protestsongy zo 60. rokov, ako Balada o smutnom Jánovi. Potom sa na pódiu znova objaví Collegium musicum a hrajú skladby Mikrokozmos a Hommage a J.S.Bach. No a na záver hráme všetci spolu tie najznámejšie „pecky“ z našej tvorby: Zvoňte zvonky a pár skladieb z toho albumu, z Konvergencií, Piesne z kolovrátku a koncert ukončia Labutie piesne, náš ďalší spoločný album. Je to zaujímavo postavený koncert a nehovorím to preto, že v ňom účinkujem. Vyskúšali sme si ho na premiére vo Valašskom Meziříčí na festivale Valašský špalíček, kde sme boli headlineri a keďže mal obrovskú odozvu, už si veríme, že bude fungovať v siedmich slovenských mestách.

Nedávno ste v rozhovore pre Pravdu povedali, že poslucháči aj tak poznajú iba zo tri vaše pesničky. Len na Zelenej pošte sú najmenej ďalšie tri, ktoré sú tiež dobre známe. Nezmeníte názor?

Myslel som to skôr tak, že väčšina poslucháčov si ma zafixovala ako interpreta Medulienky a Učiteľky tanca. Práve na týchto dvoch turné predstavíme pesničky, ktoré menej ľudí pozná až tak dôverne. Na komorných koncertoch zaznejú pesničky z albumu Srdce bez anjela, Zelená pošta je zasa niečo iné, myslím, že na svoje si príde každý.

Album Zelená pošta je zaujímavý nielen hudobne, ale aj svojím mierne surreálne pôsobiacim obalom. Navrhol ho vtedy Juraj Jakubisko – ako sa vám poznávala jeho imaginácia?

S Jurajom sme kamaráti, dokonca som koncom 60. rokov hral v jeho filme Dovidenia v pekle, priatelia. Zelená pošta vznikla v roku 1972, keď on nemohol veľa tvoriť a my sme na platňu potrebovali niečo mimoriadne a to sa mu aj podarilo. Nainscenoval biliardový stôl do trávy, v pozadí koňa a dokonca nás nútil, aby sme na toho koňa vyšli, ale to sme zo strachu nezvládli. O rok neskôr mi Juraj Jakubisko robil celý obal na Šľahačkovú princeznú, sám ho nakreslil. Nebola náhoda, že sme si prizvali špičkového režiséra, chceli sme platňu prezentovať ako tvorivú vlnu zástupcov viacerých druhov umenia.

Vaše piesne na Zelenej pošte obliekali do slov Boris Filan a Kamil Peteraj, ako táto spolupráca vyzerala?

Väčšinou to bolo tak, že oni mali hotové texty, ale občas aj naopak, rôzne. Ale vždy naše piesne vznikali ako tvorivá spolupráca, preto boli kvalitné. Pieseň musela byť spoločnou výpoveďou, text, hudba a interpretácia museli byť v súhre, to bolo pre nás najdôležitejšie. Z tejto platne je aj pieseň Smutná ranná električka, zhudobnená známa báseň Miroslava Válka a pasuje tam tak, ako má byť.

Vaše piesne pôsobili ako existenciálna poetika alebo poetický existencializmus. Súhlasíte?

Môže byť. Poetický existencializmus by sme našli skôr u Peteraja a u Filana naopak existenciálnu poetiku.

Veľmi ste sa tým do hlavného prúdu optimistickej popmusic nehodili…

Určite nie, už len tým, že sme v 60. rokoch vytiahli elektrické gitary, sme boli podozriví. Bojovali sme skôr s technickým vybavením. Aj dobrý mikrofón bolo treba „pašovať“ z Viedne.

Debatovali ste spolu o pesničkách?

Nie, s Borisom Filanom sa poznáme už 65 rokov a v živote sme sa o žiadnej pesničke nerozprávali. Nie je dôvod. Buď si rozumieme alebo nemusíme spolupracovať, keď o tom treba debatovať… Piesne sa nerodili v debatách pri vínku, každý z nás mal niečo premyslené. Dnes sa muzikanti „zatvárajú do štúdia“ – ja nechcem byť nikde a ani za nič zavretý. Nahrávali sme na magnetofón so štyrmi stopami v jedinom štúdiu v rozhlase. Keď videli, že dačo vieme, dostali sme povedzme štyri hodiny času, žiadne peniaze za nahrávku, ale ani sme nič za prenájom nemuseli platiť. Inde sa ani nahrávať nedalo, preto sa album rodil tak dlho. Dnes si muzikanti nahrajú album aj doma v kuchyni.

Čítajte aj Hammel má Srdce bez anjela

S hudbou ste vyrastali odmalička a svoju prvú pieseň ste zložili, keď ste mali 15 alebo 16 rokov. Viete aspoň približne, koľko ste ich odvtedy zložili?

Je ich cez tristo, ale veľmi by som sa na to číslo nespoliehal, ani albumy nemám presne zrátané, strácam v tom prehľad. Záleží na tom, či tam rátame aj muzikálovú či filmovú hudbu.

Váš muzikál Cyrano z predmestia je legendárny, úspech mala aj Šľahačková princezná. Chceli by ste vytvoriť ešte nejaký nový?

Rád by som, ale niekto to musí chcieť, mať záujem dačo také uviesť. Oba muzikály boli dobré, ale pre mňa najdôležitejšia „veľká“ hudba bol balet Everest pre Slovenské národné divadlo. Choreografom bol Mário Radačovský, réžiu mal Patrik Lančarič. Pôvodne to mal byť tiež muzikál, ale spravili sme tanečné divadlo – Everest považujem za moje vrcholné dielo, ak hovoríme o tých, ktoré sú dlhšie ako jedna pesnička.

K hudbe vás priviedol otec – huslista…

Nepriviedol. On ma nútil hrať na husle, ešte som ani do školy nechodil. Ale prežil som to a som mu za to vďačný.

Hrával v orchestri v divadle, ako sa „zmieril“ s vašou kariérou?

Akceptoval ju, ale ako fanúšik vážnej hudby nadšený nebol. Nepáčilo sa mu ani to, že ako 15 – 16-ročný som často odchádzal z domu na nácviky s kapelou. Trocha som ho upokojil, až keď som po maturite išiel na vysokú školu. Myslím, že nebol na žiadnom mojom koncerte, ale zbieral si o mne novinové výstrižky, takže bol nadšený, aj keď s tým nesúhlasil. A možno to bolo celkom inak.

Vy ste predsa aj do populárnej hudby prepašovali nástroje ako husle, trúbka, organ …

Vysvetlenie je jednoduché: vtedy neboli syntetizátory, ktoré by nahradili zvuk nejakého nástroja. Keď sme chceli mať v piesni violončelo, musel som zavolať violončelistu, inak to nešlo. Tak som raz hral aj na fujaru.

Čítajte aj Lipa, Hammel, Kňažko, Homolová a dobrá muzika. Aký je príbeh albumu Story?

Preniesli sa hudobné gény v rodine aj do ďalšej generácie?

Dcéry chodili na spev, ale klavír nechali po dvoch rokoch. Ja som zástanca toho, že nič sa nemá robiť nasilu a ani keď to človek nemyslí vážne. Skúšali spievať s kapelami, spievali aj na CD s formáciou This is Kevin. Ja som ich do hudby netlačil ani nepretláčal: dcérenka, poď, zaspievame si spolu nejaký duet. Niekto sa takto potrebuje prezentovať, ja to rád nemám. Napríklad si myslím,že keby som mal syna, určite by som nechcel, aby mal rovnaké krstné meno ako ja. Obmedzil by som tým jeho vlastnú identitu, rodič má pri tom iba asistovať, aby sa to veľmi nevymklo z rúk. A nakoniec sa to aj tak rodičovi vymkne z rúk…

Okrem hudby stále aj maľujete, nedávno ste mali na Bratislavskom hrade výstavu Farebná pošta. Zdá sa, že pošta je pre vás obľúbený symbol.

Názov Farebná pošta bol zámer. Kamaráti mi vydali knihu obrazov a keď sme hľadali názov, chceli sme to spojiť s mojou tvorbou. Tak sa tam dostala pošta zo Zelenej pošty a farebná preto, lebo obrazy a kniha sú farebné.

Akú správu by ste teda chceli doručiť svojim divákom na koncertoch a divákom v galérii?

Pošta evokuje nejakú správu, ale nejakú hlbokú pravdu asi teraz nepoviem. Jedna z piesní na novom albume Srdce bez anjela hovorí, že život je na to, aby sa žil – to je text Kamila Peteraja. Boris Filan pridal tiež dobré posolstvo v piesni Víno,spev a ženy. Ľudia už si vyberú.

Aké máte ešte plány okrem koncertov?

A to nestačí? Chcel by som sa v zdraví dožiť – no neviem čoho, limity nemám. „Kým mi pán nezhasne, tak je to úžasné. A čo ma po tom, čo bude potom,“ zacitujem text Borisa Filana našej novej piesne. A ja s ním celkom súhlasím.