Vo štvrtok 11. augusta na festivale Viva Musica! naživo odpremiérujete svoj album Prometheus, ktorý bol ocenený ako najlepšia džezová nahrávka roka 2021. Čo hovoríte na to, že premiéra bude v Bratislave?
Veľmi si vážim, že premiéra Promethea sa môže konať na takom krásnom a výnimočnom festivale, ako je bratislavská Viva Musica!
Skôr ako ste stihli odpremiérovať Promethea, už v júni vyšiel nový album Elements. Podľa čoho ste vyberali, ktoré skladby z neho odznejú v Bratislave?
Vnímam to tak, že všetko má svoj čas. A zvlášť v dianí posledných rokov sa pravidlá všeličoho pre všetkých zmenili. Moje albumy tak trebárs mávajú krsty až po vydaní albumu nasledujúceho a dejú sa mi po ceste i ďalšie podobné zvláštnosti v časových postupnostiach, ktoré aj mňa samú prekvapujú. Výber dvoch skladieb z albumu Elements som zvolila tak, aby čo najlepšie prepojili klasickú hudbu, ktorá im predchádza, s hudbou Promethea, ktorá po nich nasleduje.
Čítala som, že hudbu na albume Prometheus ste skladali pre svojho otca. Je pre vás aj preto tento album výnimočný?
Nečakaná strata otca bola pre mňa silným impulzom, že sa táto hudba vôbec začala objavovať. Mojím otcom je celý tento album predchnutý a som presvedčená, že keby ešte žil, tak by album Prometheus neexistoval. Skladala by som inú hudbu. Ale nie Promethea.
Za štyri roky ste vydali štyri albumy, už prvý – Inner Place bol nominovaný na cenu Anděl, dobré ohlasy mal aj Unravel, nasledoval oceňovaný Prometheus. V deň, keď ste získali sošku Anděla, ste si založili vlastné vydavateľstvo Soleil et Pluie, v preklade Slnko a dážď. Bolo vlastné vydavateľstvo nevyhnutnosťou?
Existovalo niekoľko ciest, kadiaľ sa vydať, vrátane zotrvania na ceste predošlej. Preto by som mohla povedať, že to nebolo nevyhnutné. Založenie vlastného vydavateľstva však bolo krokom, ktorý so sebou priniesol komplexnú slobodu vlastného umeleckého vyjadrenia. A preto môžem povedať, že to bolo nevyhnutné.
Čítajte aj Festival Viva Musica! získal medzinárodné ocenenie EFFE Label
V čom je každý z albumov iný a čo ich spája?
Mnohé ich spája a v mnohom sa líšia. Debut Inner Place je trio naplnené radosťou z objavenia vlastného sveta a spoluhráčov, ktorí úchvatne dokážu napĺňať moje hudobné myšlienky. Unravel je z veľkej časti album klasický, kde interpretujem napríklad Rachmaninovovu druhú Sonátu, Ravelovu Sonatinu a ďalší repertoár rýdzo klasických autorov. Ich svetmi som sa inšpirovala k vlastnej tvorbe, v ktorej na ich hudbu reagujem mojím vlastným hudobným jazykom. Prometheus je album najvnútornejší, rozhodne však neobsahuje len smútok alebo temno. Popri melanchólii a rozorvanosti duše v sebe album nesie i šťastné spomienky, radostné prežitky, mnoho lásky, nehy a hrdosti. Hlavnou inšpiráciou môjho najnovšieho albumu Elements sa mi stali klasické elementy, zem, voda, vzduch, oheň, éter a kozmos.
Pri albume Prometheus ste si vraj odbornú porotu získali aj netradičným obsadením gitary a lesného rohu. Ako vám táto kombinácia napadla? Už ste sa v minulosti vyjadrili, že ako pianistka najčastejšie počúvate sólový klavír, ale zistili ste, že kontrabas dá skladbe život, hĺbku, zamat, dôležité sú pre vás vždy aj bicie. Čo prináša lesný roh a gitara?
Zvuk horny pre mňa predstavuje dôstojnosť a silu, ktorá v sebe zároveň nesie nehu. Dokáže byť mocná i dojemná. Nehovoriac konkrétne o horne Radka Baboráka, ktorá v jeho podaní dosahuje obrovské hudobné diaľky. O gitare Davida Dorůžku síce hovoríme z iného hudobného smeru, pretože tu sa klasický svet strieda s džezovým uchopením hudby, slová "obrovské hudobné diaľky” by som však mohla použiť znovu. Farebnosť, citlivosť, úžasná melodická invencia, dych vyrážajúce sóla. A takto by som mohla vznášať chvály a obdiv voči mojim spoluhráčom ešte dlho.
Pri Prometheovi spolupracujete s vynikajúcimi muzikantmi – s hornistom Radkom Baborákom, gitaristom Davidom Dorůžkom, na bicích hrá váš osvedčený spoluhráč z tria Michał Wierzgoń, no na kontrabase tentoraz zahrá Jaromír Honzák. Prečo nie Martin Kocián?
Martin je dôležitou súčasťou mojej hudby. Hrať s ním je naozaj radosť, rovnako ako je radosť preňho komponovať. Ale každá hudba si žiada svoje. A pre Promethea som silne cítila v role kontrabasistu Míru Honzáka. Pre kúzlo jeho hry, farbu, pokoj, precíznosť, hĺbku… A veľmi si vážim, že prijal moje pozvanie a je súčasťou tejto hudby.
Čítajte aj Adriana Kučerová: Na život sa pozerám vždy z lepšej stránky
V staršom rozhovore ste povedali, že každý môže pri počúvaní vašich skladieb cítiť niečo iné, vy napríklad máte zo skladieb aj istý farebný pocit. Čo cítite, keď hráte Promethea, na čo myslíte?
Pre mňa je predovšetkým dôležité, čo cítim, keď tá hudba vzniká, keď ju skladám alebo cvičím, a keď ju počúvam. Samozrejme, keď hudbu hráte na koncerte, tak so sebou prináša vo svojej komplexnosti mnohé, ale ako interpret sa musíte sústrediť a mať vlastné emócie pod kontrolou, pretože v ten moment ste tu pre poslucháčov, pre ich emócie a ich vlastné príbehy. Na druhej strane, pocitov, emócií a príbehov sa vo mne spoločne s interpretovanou hudbou prelína mnoho, pretože s každou jednotlivou skladbou máte ako interpret veľmi hlboký a intímny vzťah. A rovnako tak mi každá zo skladieb Promethea prináša niečo iné.
Máte klasické hudobné vzdelanie, študovali ste na JAMU, no skladáte aj vlastné autorské skladby. Vraj je iný pocit hrať koncert s vašou autorskou hudbou ako s klasikou. V čom? Je to väčšia zodpovednosť, obavy, ako skladby prijme publikum? Alebo väčšia radosť?
Pred pár rokmi som vnímala novoobjavovanú vlastnú hudbu ako obrovskú úľavu, pretože ako interpret skladieb iných autorov máte zodpovednosť za majstrovské diela iných osobností, ku ktorým často vzhliadate s obdivom a úctou. Každá z týchto rolí prináša svoje nenahraditeľné kúzla.
Povedali ste tiež, že myslenie džezového a klasického hráča je úplne iné. V čom? Ide hlavne o chuť či nechuť improvizovať, priniesť do hudby niečo vlastné?
Myslela som tým výslovne to, ako funguje ľudský mozog. Džezový a klasický hráč sa inak učí, odlišne pristupuje k hudobnej teórii, k hre z nôt alebo, naopak, podľa akordických značiek, k tvorbe tónu, k učeniu sa naspamäť alebo, naopak, k improvizácii, nehovoriac o chápaní a cítení rytmu. I keď džezmen a klasik usadnú k rovnakému klavíru, pre každého z nich to vlastne bude celkom iný nástroj.
Napríklad, keď ste klasický pianista s brilantnou klasickou technikou, tak aby ste zahrali rovnaké sólo, ktoré zahral džezmen, k naučeniu rovnakého materiálu by viedla diametrálne odlišná cesta. Ako pri štúdiu, tak i pri následnej interpretácii. Klasik by také sólo nedokázal spontánne vytvoriť, ale keby sa ho naučil, potom by ho dokázal zahrať bez zmien notového materiálu aj tisíckrát za sebou. Naopak, džezmen s veľkou pravdepodobnosťou zahrá svoje sólo vždy inak, na základe veľkého vhľadu do harmonických postupov. Naučiť sa však naspamäť skladbu a hrať ju na každom koncerte rovnako by preňho mohlo byť nepredstaviteľné. Samozrejme, tu veľmi zovšeobecňujem. Ale odlišností v prístupe mi napadá veľa, a vzájomná inšpirácia týchto dvoch svetov môže byť krásna a úrodná.
Čítajte aj Headlineri džezových dní budú Marcus Miller, Richard Bona a Yussef Dayes
Vraj ste zistili, že k svojmu vyjadreniu potrebujete džezový zvuk. Vzťah k džezu ste získali počas ročného štúdia v poľských Katoviciach? Alebo by si vás džez našiel aj tak?
Vlastne mi nikdy nenapadlo, že by som potrebovala džezový zvuk. Na vyjadrenie som potrebovala zvuk tých daných nástrojov. Farba, energia, atmosféra, symbióza… To som hľadala, nech už tá hudba spadá kamkoľvek. S džezom som sa začala stretávať na akadémii v Brne, ale keď sa zamyslím nad tým, kto ma najviac previedol džezovým svetom v jeho hlavných historických líniách, tak je to Jan Vala, môj Jan, ktorý ma postupne prevádzal džezom hlavne cez svoju zbierku vinylov. Ale nezabúdajme, že som človek, ktorý v živote nezahral jediný džezový štandard, takže u mňa treba nejaké džezové vedenie s veľkou rezervou. (smiech)
Prezradíte, o čom sa rozprávajú džezmeni na pive? Práve to vraj boli vaše džezové prednášky.
To som vtedy v rozhovore dosť vtipkovala a myslela to trošku so zveličením, pretože z posedenia pri pive vyvrela debata o umení vo väčšine prípadov, nech už so mnou pri stole sedel ktokoľvek. Je to však vlastne pravda, pretože som sa s džezmenmi nestretávala v triedach alebo na prednáškach, ak nešlo o všeobecné predmety, ktoré mali študenti naprieč odbormi spoločné. Keď už sme sa stretli, bolo to na koncerte alebo pri pive. No a hoci sa bavíte o všetkom možnom, tak sa to najčastejšie točí okolo hudby a umenia, pretože tým všetci žijeme a to máme spoločné.
Na festivale Viva Musica! odznie najskôr Rachmaninov, Liszt, Bach, potom dve vaše skladby z najnovšieho albumu Elements. Viem, že je pre vás podstatná aj dramaturgia koncertu, zámerne začínate klasikou a až potom nasledujú autorské diela?
Klasická hudba bude v tento večer len sólová, Elements sú pre kvartet, Prometheus pre kvintet. Pre postupnú kulmináciu a pridávanie farieb nástrojov teda dáva zmysel začať práve klasikou. Prometheus zaznie v poradí, ako je na albume, prvá polovica koncertu má pre mňa vo svojej dramaturgii mnoho skrytého a ja sa veľmi teším na to, až všetka tá hudba bude znieť.
