Ako ste sa dostali k hudbe?
Nepochádzam priamo z hudobnej, ale z umeleckej rodiny, rodičia boli tanečníci, otec aj choreograf a amatérsky hrával na bicích. Chodil som ho do garáže počúvať a začal som sa hudbu učiť. Najprv na základnej umeleckej škole, potom na konzervatóriu a nakoniec som na Akadémii umení v Banskej Bystrici vyštudoval odbor bicie nástroje a perkusie. Hrával som na bicích v popovej hudbe a asi pred štyrmi rokmi som si povedal, že skúsim vytvoriť vlastný popový song. Predtým som písal texty, tak som po nich siahol a ide to…
Bubeníci na pódiu bývajú väčšinou vzadu a vy ste zrazu v popredí – ako to prijal Martin Harich, s ktorým ste hrávali?
Prijal to veľmi dobre, od začiatku ma podporuje. On ma zoznámil s producentmi, ktorí pracovali na našom EP-čku a potom aj na albume. Pravda však je, že producenta moje prvé skúšobné nahrávky prekvapili, vraj od bubeníka také niečo nečakal. A tak vznikol debutový singel Psycho Love, ktorý v slovenských a českých hitparádach obsadil prvé miesto štyri týždne po sebe. Snažíme sa byť niečím iní, možno preto tie skladby majú úspech.
Spevák, skladateľ a multiinštrumentalista pokrstil svoj debutový album.
Na albume je 11 piesní, ktoré sú na EP?
Okrem Psycho Love sú tam Fairytale, Elixír a Kitchen Dance, ktoré som zhrnul do názvu Van Stories, pretože nápady vznikli počas ciest v dodávke. Psycho Love i Fairytale nasadila aj MTV v Taliansku a v Španielsku, čo považujem za malý úspech.
S obľubou chodíte s Martinom hrať rovno na ulicu a cestujete takto po svete. Odkedy?
Môj prvý takýto zážitok je z Poľska, krátili sme si tak prestávky počas festivalu Karpaty. Keď hráš na ulici a ešte k tomu v zahraničí, nemáš za sebou žiadneho manažéra ani producenta, ani nikoho, kto ťa pozná. Ľudí, ktorí kráčajú po ulici, musíš zaujať, aby sa zastavili a započúvali do muziky. Ale dopadlo to dobre, mali sme z toho radosť. Na ulici väčšinou hráme cover verzie piesní, ktoré sú nám blízke, ale pomedzi ne vkladáme aj naše vlastné skladby. V niektorých krajinách sa ľuďom páčia viac tie, ktoré poznajú, ale napríklad v Amerike sa ľudia pri nás zastavili práve vtedy, keď sme hrali svoje piesne.
Čítajte aj Letu tento rok kraľuje hudba Mira Žbirku
Pestujete tie výlety doteraz?
Nie stále, ale patrí to k nášmu životnému štýlu. Máme svoje rodiny a svoju prácu na Slovensku alebo v Česku, ale keď si potrebujeme oddýchnuť, vezmeme dodávku, v ktorej máme aj posteľ a provizórnu kuchynku a vyrazíme po Európe. Hraním na ulici si veľa nezarobíme, ale aspoň takéto cestovanie máme „zadarmo“. Hoci keď cestujú, jedia a spia spolu traja chalani v jednej dodávke povedzme dva týždne, nie vždy je to komfortné… Ale zas bez takej malej „ponorky“ by to asi ani nebolo ono. <ot>Môže človek hrať na ulici kdekoľvek, iba tak, alebo to má svoje pravidlá? <A>Má to pravidlá, preto mám ešte pol roka zákaz hrať v Innsbrucku. Okrem severských krajín, kde je hranie na ulici „voľné“, bez pravidiel, všade inde potrebuješ na to povolenie. My ho väčšinou nemáme, začneme hrať a uvidíme, čo sa stane. Niekedy nás zrušia po prvej pesničke a niekedy nás obstane tridsať poslucháčov a vtedy je aj polícii nepríjemné kaziť ľuďom zábavu. Napokon pravidlá sú pravidlá, asi by sa mali aj dodržiavať…
Čítajte aj Hrá džez a spieva aj s väzenkyňami
Stalo sa, že vás aj z ulice zavolali hrať na súkromnú párty?
V Bostone nás počula hrať jedna slečna a pozvala nás hrať na svoju svadbu, ktorá mala byť o pol roka vo Washingtone. Takže sme boli hrať na svadbe lietadlom… V Bostone je legendárna hudobná škola Barklee College od Music, nechceli ste študovať tam? Chcel, istý čas som v Spojených štátoch pracoval ako učiteľ hudby a zoznámil som sa s ľuďmi z tejto školy, dokonca som urobil prijímačky a zobrali ma, no ani 70-percentné štipendium by mi nepokrylo náklady, takže som do tej školy nakoniec nenastúpil – jeden semester v mojom odbore stál 23-tisíc dolárov.
A predsa sú vaše autorské skladby spievané v angličtine. Prečo?
Slovenčinu mám rád, ale s angličtinou mi to ide v piesňach ľahšie, možno preto, že k slovenčine mám až priveľký rešpekt.
Ako vlastne vznikal prvý album Aura?
Je to výsledok práce asi päťdesiatich ľudí, ja zvyčajne prinesiem len prvú myšlienku, melodickú linku a na finálnej podobe pracujeme spolu s kapelou, v ktorej sú klavirista Buko Walrus, môj brat Jožko Smutný hrá na basgitare, Juraj Oravec na elektrickej gitare, na bicích Samuel Kmotorka. Som zástanca myšlienky, že keď sa spojí viac hláv, musí vzniknúť niečo lepšie. Nahrávali sme v štyroch hudobných štúdiách: na Malte, v Kanade v štúdiách Gilkicker studios, v Bratislave v LVGNC studios, SPK audio a Môlča records. Výsledný Dolby Atmos mix robil Matt Hyde z Abbey Roads a trvalo to dva roky. Album je už na svete a teraz piesne predstavíme aj na koncertoch, v októbri plánujeme české a slovenské turné.
