Z Viedne a La Scaly do Bratislavy. Som tu šťastný, hovorí šéfdirigent SND Kevin Rhodes

Dirigovali ste rôzne prvoligové orchestre, napríklad v La Scale či Viedenských filharmonikov, no vraj vás viac baví, keď vidíte pokrok, aký orchester urobil. Preto ste aj prijali ponuku stať sa šéfdirigentom SND?

Keď som prvýkrát dirigoval orchester SND, cítil som z hráčov skvelú energiu a myslím, že medzi nami dobre fungovala chémia. To bolo pre mňa rozhodujúce. Pôvodne som si myslel, že prídem a oddririgujem pár vecí, no časom sa spolupráca rozvinula a ako som sa viac rozprával s manažérskym tímom, teda so šéfom SND Matejom Drličkom, šéfom opery Luborom Cukrom a samozrejme Ninou Polákovou, umeleckou šéfkou baletu, ktorú dobre poznám a s rôznymi ďalšími ľuďmi, cítil som sa s nimi veľmi príjemne. Porozumeli sme si a keď som dostal ponuku, nemal som nad čím váhať. Najdôležitejšie totiž je, ako sa cítite s ľuďmi, s ktorými pracujete. Musia byť kompetentní, ale podstatná je aj ich osobnosť. Za dva a pol týždňa sme urobili množstvo práce, naštudovali sme tri rôzne produkcie. Bola to pre mňa radosť.

Už ste sa vyjadrili, že do SND vás priviedla Nina Poláková, ktorú ste poznali z Viedenskej štátnej opery. Bola pre vás zárukou kvality?

Iste, Ninu poznám dlhé roky. V júni 2021 mi zavolala do Ameriky, povedala, že prijala ponuku stať sa umeleckou šéfkou Baletu SND, čo ma prekvapilo. Myslel som si, že bude ako primabalerína tancovať ešte aspoň desať rokov. Bolo to fascinujúce a chcel som počuť viac.

Takže prvýkrát ste do Bratislavy prišli až na pozvanie Niny Polákovej? Dovtedy ste tu nikdy neboli, aj keď ste už dávno pôsobili vo Viedni?

Nie, nebol som tu. Videl som však rôzne videá orchestra SND. Sám som ho dirigoval, až keď sprevádzali balet Borisa Eifmanna Bratia Karamazovci / Za hranicami hriechu. Znie tam hudba Rachmaninova, Musorgského a Wagnera, ktorú milujem. Je to spektakulárna produkcia a orchester hral ako démon – čiže ohnivo a s vášňou, vynikajúco. Páčilo sa mi, že nehrali na pol plynu, ale naplno a tak rád pracujem.

Už som kdesi čítala, že chcete zvýšiť virtuozitu hráčov. Ako to chcete dosiahnuť? Závisí to hlavne od dirigenta či od schopností hudobníkov?

Určite záleží aj na hudbe, akú hráte. V budúcnosti budem môcť ovplyvniť, aká hudba sa bude hrať. Rád by som dirigoval aj štandardné koncerty, teda nie že orchester len sprevádza spevákov. Dôležité sú však aj skúšky, lebo môžete hrať nevýrazne, alebo s vášňou a tempom. Ide mi o určitý spôsob hrania.

Mal by mať každý orchester svoj špecifický zvuk, aby bol rozpoznateľný?

Zaujímavá otázka. Najlepšia odpoveď by asi bola, že skladatelia by mali mať špecifický zvuk. Pred 30 či 40 rokmi napríklad francúzske orchestre zneli ako nemecké orchestre. Aj dnes francúzske orchestre robia niektoré veci veľmi prirodzene. Francúzskou špecialitou je ľahkosť, staccato, určitý spôsob akcentovania rytmu, to robia unikátne. Nemecký orchester bude zasa mať výnimočný zvuk strunových nástrojov, naši rakúski priatelia majú ako jedni z mála orchestre s veľmi špecifickým zvukom. To súvisí aj s tým, že noví členovia orchestra študovali u hráčov práve tohto orchestra. Každý večer sedia v opere a hrajú spolu, udržiavajú tradíciu.

Už v septembri budete v Bratislave dirigovať niekoľkokrát: začali ste operou Turandot na počesť režiséra Jozefa Bednárika, nasledoval galavečer na počesť Edity Gruberovej, balet Giselle a koncom septembra vás čaká premiéra opery Carmen. Na čo z toho sa najviac tešíte?

Teším sa na všetky, vždy najviac na to, čo je najbližšie, všetko sú to skvelé kusy.

Čítajte viac Edita Gruberová sa dostala až na Olymp

Stretli ste niekedy Editu Gruberovú?

Veľakrát som ju videl vo Viedni, ale osobne sme sa, žiaľ, nestretli.

Zrejme ani meno režiséra Bednárika ste nepoznali, bol to pre vás objav?

Každé meno je pre mňa v tejto chvíli ešte objavom, každý deň spoznávam nových umelcov, je to vzrušujúce.

Vraj ste na youtube hodiny počúvali hudbu Jána Cikkera a boli ste nadšený…

Áno, nikdy predtým som o ňom alebo o Eugenovi Suchoňovi, autorovi opery Svätopluk, nepočul. Keď som prijal ponuku stať sa tu šéfdirigentom, rozhodol som sa preštudovať si slovenskú hudbu, skladateľov. Uchvátila ma tá kvalita, okamžite som chcel počuť viac, Cikkerova a Suchoňova hudba si bez debát zaslúži, aby ju ľudia poznali, aby sa hrávala a počúvala. Ťažko sa robia porovnania, no keď svet hrá Bartóka, mal by hrať aj Suchoňovho Svätopluka. Tento rok ho bude dirigovať kolega Martin Leginus, ja nie, ale verím, že neskôr sa k tejto pre mňa novej hudbe dostanem.

Má Suchoňova hudba šancu osloviť aj ľudí v cudzine?

Myslíte v Amerike? Ó, odhadnúť vkus mojich krajanov je pre mňa ťažké, nechcem hovoriť, čo by sa im páčilo alebo nepáčilo, ale publikum akéhokoľvek veľkého operného domu by túto hudbu určite milovalo. Som si stopercentne istý.

Ako hosťujúci dirigent viacerých európskych operných domov by ste mohli mať šancu prezentovať v nich našu slovenskú hudbu?

Verím, že áno, uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Môžem so sebou vždy priniesť slovenskú hudbu a tu prezentovať tvorbu amerických skladateľov ako Bernstein, Copland, Gershwin, tí sú top. Milujem Bernsteinovu hudbu, jeho West Side Story som dirigoval už v sedemnástich rokoch. Dirigoval som väčšinu jeho hudby a zbožňujem ju. Skvelý je aj Barber, všetci poznajú jeho slávne Adagio, ale má aj nádhernú operu Anthony and Cleopatra, ktorú napísal v 60. rokoch, keď sa otvárala nová Metropolitná opera. To je ťažká opera, ale pritom majstrovské dielo. A Gershwin, to je vždy zábava.

Kdesi som čítala, že ste optimistický, pokiaľ ide o apetít na klasickú hudbu, je o ňu ešte stále záujem?

Iste som ovplyvnený svojou skúsenosťou z veľkých operných domov, ktoré sú vždy plné, ale v Amerike musíme robiť veľa osvetovej práce. Klasickú hudbu berú Američania ako čosi cudzie. Keď ľudia prišli prvýkrát na klasiku, vždy zostali ohúrení, že je to čosi celkom iné, ako čakali. Milovať klasickú hudbu je ľahké. Ale ťažšie je urobiť ju dostupnou pre ľudí. Môže pôsobiť trochu odstrašujúco pre ľudí, ktorí o nej nič nevedia. Som nadšený, že máte toľko fantastických hudobných predstavení pre deti. Prvý krok je totiž naučiť deti, že chodiť do Národného divadla je čosi normálne, nie niečo určené "pre tých druhých“. Veľa ľudí mi povedalo, že viem dobre vysvetľovať hudbu ľuďom, ktorí o nej nič nevedia. Možno aj tu budeme robiť také programy, hoci aj s titulkami, aby mi rozumeli.

Boli by rozprávania o hudbe určené deťom či dospelým?

Dospelým, mladým dospelým.

Veľa ľudí chodí rado na koncerty známych filmových melódií.

Aj ja také koncerty milujem, veľa som ich robil aj v Amerike, pred pár mesiacmi napríklad koncert venovaný hudbe Johna Williamsa.

Hodí sa taká hudba do národného divadla?

Áno, mohli by sme to robiť v lete vonku a poviem vám, každý orchester koncerty hudby Johna Williamsa miluje. Obzvlášť teraz, veď sme s tým všetci vyrastali. Ja patrím medzi hudobníkmi v orchestri ako päťdesiatnik k najstarším a vyrastal som na Hviezdnych vojnách a E.T., Jurskom parku… Milujem tie filmy a som asi najväčší fanúšik Star Treku, úplný fanatik.

Našla som článok, kde sa spomína, že už máte na tento rok dohodnutých 88 predstavení v šiestich európskych mestách v štyroch štátoch, k tomu dirigujete koncerty v Amerike, popri tom ste ešte stále aj hudobným riaditeľom Orchestra Traverse City, ako sa to dá stíhať?

Netuším, ale tento rok v Amerike toho nemám tak veľa, ako som mával po iné sezóny. Ale radšej sa ma opýtajte až na budúci rok v júni, keď bude koniec sezóny, ako sa mi to podarilo. Keď som bol oveľa mladší, bežne som ročne dirigoval 120 predstavení, to je naozaj dosť, ale veľmi ma to baví. Posledné roky som mával okolo 50–60 predstavení. Takže tento rok ich mám 88, možno už aj 89 – v Bratislave, Ľubľane, Osle, Ríme.

Prečo ste si vybrali práve tieto mestá?

Tak sa to vyvŕbilo, závisí to od toho, kam sa hudobníci presúvajú, kto s vami práve chce pracovať. Moja práca v Ľubľane a Bratislave súvisí s Viedňou, práca v Ríme súvisí s parížskymi pracovnými vzťahmi. Oslo, to bolo zaujímavé. Chystali tam balet Don Quijot a hľadali niekoho nového na internete, pričom našli nejaký film o našom parížskom predstavení. A ešte budem tento rok robiť jedno galapredstavenie v milánskej La Scale v júni. V La Scale pôsobia ľudia, ktorých poznám z Paríža a z Viedne.

Budete mať vôbec dosť času pre Bratislavu?

Iste, tento rok tu mám naplánovaných 39 predstavení, to je skoro polovica môjho pracovného kalendára a viac, než má väčšina šéfdirigentov vo svojich operných domoch. Chcem sa sústrediť hlavne na balet, ale dôležité je každé jedno predstavenie a nechcem uprednostňovať žiadnu zložku divadla, všetky by mali byť jednoducho najlepšie.

Práve v Osle majú prekrásnu modernú budovu opery…

Áno, navrhli ju slávni architekti Kjetil Thorsen, Tarald Lundevall, Craig Dykers zo štúdia Snohetta a jej situovanie pri fjorde je mimoriadne.

A čo hovoríte na bratislavskú operu?

Milujem tú budovu! Všetko je tu skvelé, kancelárie aj priestory na skúšky, z operného salónika vidieť priamo na Bratislavský hrad, Dunaj – úžasné, takú neuveriteľnú budovu som nečakal. Keď som bol v Bratislave prvýkrát, videl som skôr staršie budovy, boli pekné. Ale budova nového SND ma nadchla, vždy, keď som tu, cítim sa šťastný.

La Scala je slávna, no zvonku nevyzerá mimoriadne, však?

Zvonka nie, ale ten interiér! Samozrejme, nič sa nevyrovná opere Garnier v Paríži. Úžasná je aj Viedenská štátna opera a som šťastný, že ak bomba mala niekam padnúť, že 12. marca 1945 nezasiahla foyer tejto budovy. Videli ste fotky, ako vyzeralo auditórium Viedenskej opery po vojne? Kedysi tie fotky v opere vystavovali, celú tú katastrofu. Nemohol som uveriť, že som v rovnakej budove. Pre Viedenčanov to však bola taká významná stavba, že bola medzi prvými obnovenými.

Kde sa vlastne cítite doma?

Už sa cítim doma aj tu v Bratislave. Nedávno som cez víkend dirigoval v Ľubľane a potom sa vracal do svojho bytu v Bratislave, to je celkom iný pocit ako bývať v hoteli. Väčšinou totiž bývam v hotelových apartmánoch, ale som rád, keď môžem v byte nechať to, čo potrebujem a zasa sa k tomu vrátiť. Nebaví ma stále niečo prenášať v kufroch.

Čítajte viac Šéf SND Matej Drlička: 103. divadelná sezóna už bude hádam normálna

Nežijete vlastne neustále v lietadle? Koľko času trávite vo vzduchu?

Priveľa, vlani medzi marcom 2020 a koncom minulej sezóny som mal 12 okružných letov z Ameriky do Európy, to je naozaj veľa. A na každom konci sveta sa nejaký čas z letu spamätávate. Tento rok toľko lietať nebudem.

A čo vaša rodina? Lieta s vami?

To je práve komplikované, hoci pre moju ženu to nie je nič nové. Jej mama, teda moja svokra, žije s nami v Amerike, má už 89 rokov, a preto moja žena od nej nemôže toľko odchádzať, hoci inak zvykla vždy cestovať so mnou. Teraz to však nie je veľmi praktické. Nedávno sme mali 35. výročie svadby.

Bola už vaša manželka v Bratislave?

Ešte nie, rada by prišla, ale musí sa starať o mamu, vie, že si tu poradím. Zoznámili sme sa na vysokej škole, keď vystupovala na nejakom popovom koncerte.

Je pre hudobníka podpora rodiny dôležitá? Vaši rodičia vraj neboli veľkí fanúšikovia klasickej hudby, v detstve ste vraj počúvali hudbu Johnnyho Casha z jukeboxu, pretože oni viedli bufet pre kamionistov…

Oni počúvali Casha, ja nie, to bola otcova hudba. Existuje toľko rôznych ciest k hudbe, niekto sa k nej dostane v rodine, iný mimo nej. V mojom prípade vôbec nebolo jasné, že sa raz budem hudbou živiť.

Pobavilo ma, keď som čítala, ako vám otec hovoril, keď ste cvičili Chopina či Beethovena – kedy sa naučíš normálnu pesničku, chlapče?

Presne tak to bolo, predstavoval si niečo od Johnnyho Casha a ja som hral toto… (odskočí ku klavíru a začne hrať klasiku). A on by radšej takúto nejakú odrhovačku (predvádza ihneď na klavíri skladbu Kitten on the keys – doslova Mačiatko na klávesoch).

Možno je dôležitejšie mať niekoho ako inšpiráciu, ako ste vy mali učiteľa v škôlke, ktorý vás nadchol pre klavírnu hudbu alebo neskôr Leona Gregoriana…

Určite áno, mať niekoho ako vzor, človeka, ktorý vás inšpiruje, je absolútne kľúčové. To vysvetľuje, prečo to robíte, umenie, hudbu. Mal som šťastie na niekoľko skvelých mentorov, učiteľov, vzory, keď som bol mladší, študent. Roky vo Viedni bol pre mňa vzorom maďarský dirigent Michael Halász, bavili sme sa o toľkých skladbách, strávili sme hodiny rozprávaním. Hovoril mi o svojich úžasných, ale aj o negatívnych skúsenostiach. Ako dieťa bol v koncentráku v Bergen Belsene, rodinu mal v Budapešti. Vďaka tomu všetkému si vyviniete vlastný étos, vlastné krédo o tom, čo robíte. Keď sa skončí predstavenie, pomyslím si: čo by na to ten a ten povedal? Jeden z mojich bývalých učiteľov, dnes už má takmer sto rokov, Francúz, u ktorého som študoval v Amerike, mi toľko rozprával o hudobných štýloch, o interpretačnej praxi. To v Amerike nebolo bežné. Dva roky ma učil – štyri hodiny týždenne – a stále sme v kontakte. Dodnes mám v hlave jeho slová. Keď som prišiel do Európy, mal som 26 alebo 27 rokov, nadýchol som sa tunajšieho vzduchu a zistil, ako sa tu hrá – vtedy mi jeho slová začali dávať zmysel, stala sa z nich realita.

Ako ste si vyvinuli tú hlbokú vášeň pre hudbu?

Ach, neviem, mal som ju v sebe od začiatku. Počul som niekoho hrať hudbu a prišlo to samo.

Niekto z vašich amerických kolegov vás opísal ako priateľského, veľmi energického človeka, ktorý inšpiruje hudobníkov, aby zo seba vydali to najlepšie. Ako to robíte? Máte nejakú špeciálnu metódu?

Metódu, hm? Neviem, či je to metóda, ale niekedy by človek mohol povedať: toto nerobte. Ale ja to radšej hovorím inak, otočím to pozitívne: hovorím, ako by sme niečo mali robiť a nie, ako by to nemalo byť. Hovorím: bolo by skvelé, keby… Nebojím sa ukázať ľuďom, že milujem, čo robím, svoju radosť z práce.

Niekde ste povedali, že dirigovanie sa podobá koučovaniu tímu: maximalizujete silné stránky a minimalizujete slabiny. Môžete to priblížiť podrobnejšie?

O športe nič neviem, len si predstavujem, že to asi takto funguje. Keď skúšate, hráte. Keď to ide správne, žiadate napríklad, aby jedna sekcia orchestra hrala mäkšie, aby sme počuli aj druhú sekciu. Alebo niečo treba hrať rytmickejšie, mať uši otvorené aj pre ostatných. Pri práci s orchestrom a spevákmi nehovoríte jednej osobe, čo má robiť, ale opisujete, čo má urobiť vo vzťahu k ostatným. To možno pripomína tímovú prácu.

Čítajte viac Opera SND predstavuje novú sezónu aj nového šéfdirigenta

Tiež ma zaujal váš výrok, že v orchestri musíte identifikovať hviezdy a rozpoznať konšteláciu, v akej sa nachádzate. Viete už, kto sú v Bratislave hviezdy?

Už o tom začínam mať predstavu.

Ako dlho plánujete zostať v Bratislave?

Tak dlho, ako ma v Bratislave budete chcieť. Cítim sa tu skvele. Ešte som mesto poriadne nespoznal, ale páči sa mi, že keď sa na ulici na ľudí usmejem, usmejú sa tiež. To veľa vypovedá o mieste. V minulosti som býval v hoteli v centre, pri historickej budove divadla, bolo to tam krásne, ale páči sa mi aj nová štvrť mesta s vysokými budovami okolo nového SND, takže je zábavné byť tu v štvrti, kde stále niečo nové vyrastá – cítim sa kozmopolitne. Pritom tu nežije desať miliónov ľudí, to sa mi tiež páči. Lebo mestá ako Paríž sú krásne, ale veľmi vyčerpávajúce. Alebo New York, tam by som nechcel žiť za žiadne peniaze na svete.

A čo vaše domáce Traverse City?

To je veľmi malé mesto, asi 17 000 ľudí, takmer dedina. S okolím je to možno 30 000 ľudí. Ľudia tu milujú umenie a hudbu, čo je na Ameriku nezvyčajné. Pozrite sa, ukážem vám fotky na mobile. Tu je záliv Michiganského jazera a tu, v najstaršej časti bývam. Zima je tam tuhá, dlhá a studená. Michigan je štát, kde je veľa jazier a na Ameriku je pomerne na severe, do kanadského Toronta to nemáme ďaleko. Hlavne tu ľudia milujú kultúru. Pôvodne som tam šiel preto, že tam žila moja svokra. Mal som ísť do Massachusets a ona mi zavolala a vraví: V novinách bol článok, že dirigent ide do dôchodku. A ja: Mami, to je príliš malé. Ale vtedy už som mal za sebou päť rokov vo Viedni, päť v nemeckom Düsseldorfe a povedal som si – mohlo by byť zaujímavé zobrať si malý orchester a prebudovať ho na inú úroveň. Môžem robiť skvelé predstavenia na úžasných miestach, ale nevidím veľký dosah svojho pôsobenia na dané miesto. Ale v malom meste môžem naozaj vidieť efekt!

Práve preto som vám položila moju úvodnú otázku.

Nechcem tým nijako naznačiť, že toto fantastické divadlo ma potrebuje na to, aby videlo efekt. Samozrejme, dúfam, že moje pôsobenie v SND bude prínosom. Nehľadal som nič nové, nie že by som sa chystal do dôchodku, taký starý ešte nie som, ale keď prišla táto príležitosť, páčilo sa mi to.

Koľkými jazykmi rozprávate?

Plynule po nemecky a dostatočne po francúzsky a po taliansky, aby som v týchto rečiach zvládol skúšky. Nie perfektne, filozofické debaty by som v taliančine a francúzštine nezvládol, ale skúšky s orchestrom áno. Rád by som sa naučil aj niečo po slovensky, vyhradím si na to čas a dám si intenzívny kurz, aspoň uvidím, či sa ešte dokážem naučiť nový jazyk. Už viem, že slovo pre dirigenta znie po slovensky rovnako ako v nemčine.