Zdá sa, že máte zase koncertmi nabitú jeseň. Vystupovali ste v rakúskom Eisenstadte, vo viacerých nemeckých mestách, vo Florencii, 5. októbra vás čakajú Bratislavské hudobné slávnosti, tešíte sa?
František: Veľa toho bolo, aj celé leto sme boli na turné – v Taliansku, vo Švajčiarsku, v Nemecku a vo Francúzsku. Robili sme aj veľkú produkciu operety Fledermaus – Netopiera v našom Jánoška štýle, to bolo 12 predstavení spolu s hercami a tanečníkmi, zožali sme veľký úspech, vyšli výborné kritiky. Každý rok v lete robíme čosi také – vlani muzikál Der Mann von La Mancha v rakúskom meste Steyr. Nemali sme hádam ani deň voľna. Samozrejme, veľmi sa tešíme na naše prvé vystúpenie na BHS – vo veľkej sále Slovenskej filharmónie. Budeme prezentovať náš nový album The Big B's, potom nás čaká Budapešť…
Na vašej stránke som videla, že sa chystáte aj do niekoľkých japonských miest vrátane Fukušimy.
Áno, ale pred japonským turné nás čaká ešte debut v Amerike – v Carnegie Hall.
Veď tam ste už predsa vystupovali, nie?
Áno, ale všetci jednotlivo, nie v zoskupení Janoska Ensemble. Potom ideme do Texasu, turné po Amerike bude menšie, potom nasleduje Japonsko. Všade budeme prezentovať náš nový album.
Sú vôbec ešte mestá, kde ste nevystupovali?
Všade sme už boli, aj v New Yorku, tam sme prezentovali predošlý album Revolution (obsahoval skladby Beatles v úpravách Jánoškovcov – pozn. red.).
Keď už ste si Carnegie Hall vyskúšali, hoci jednotlivo, cítite ešte trému, či také niečo už ani nepoznáte?
Ondrej: Trému necítime, ale strašne sa na to tešíme. Na reakcie divákov, doteraz každé publikum reagovalo dobre.
V minulosti ste mi rozprávali, že sa tešíte, keď vám ľudia tlieskajú aj počas skladieb, nemusia čakať na záver. Ako to bude v Carnegie Hall?
Roman: Som si istý, že to tak bude aj v Carnegie Hall. Veď tam má tradíciu aj džezová hudba, ktorá je súčasťou nášho hrania podobne ako improvizácia. Pre Američanov bude možno nové, že improvizujeme aj v klasickej hudbe. Možno ich prekvapíme a čakám, že budú tlieskať aj po sólach.
Ako ste prišli na nápad nazvať album The Big B's? Vraj je poctou skladateľom, ktorých priezvisko sa začína na B. Prečo práve B?
František: Snažili sme sa nájsť komponistov, ktorí vedeli improvizovať. Bach, Beethoven a Brahms sú naozaj mená najväčších skladateľov a zároveň akýchsi patrónov Janoska Ensemble, nájsť k nim ďalších improvizátorov už nebolo ťažké – Bernstein, Brubeck a Bartók. Improvizácia je pre nás veľmi dôležitá, snažíme sa ju vrátiť naspäť do klasickej hudby. My sme k nej boli vedení odmalička. Náš otec nám vždy pred odchodom na koncerty zahral melódie a my sme mali, kým sa vráti, pripraviť na ne vlastné variácie a improvizácie. Improvizáciu aj vyučujeme na workshopoch a majstrovských kurzoch.
Veľké béčka
Označenie „béčkový“ väčšinou neznamená žiadne veľké lichôtky. Keď však virtuózni bratia Jánoškovci spravia album The Big B's čiže Veľké béčka, razom možno prepísať frazeológiu. Ich album zložený z veľkých béčok je totiž jednoznačne áčkový, čiže brilantný, bravúrny, božský, zvoľte si superlatív, aký len chcete. Veď nemecké vydavateľstvo klasickej hudby Deutsche Grammophon nevydáva len tak hocikoho, ale Jánoškovcom tu vyšli už tri albumy a aj ten najnovší The Big B's sa už za krátky čas stihol ocitnúť v svetovej top 5 klasických nahrávok.
Po predošlom albume nazvanom Revolution – ten obsahoval jánoškovskú interpretácia hitov ich obľúbených skladieb od Beatles, teraz dostali iný vynikajúci nápad: ako milovníci improvizácie si vybrali skladby najväčších improvizátorov klasiky – a tými boli samé béčka – Bach, Beethoven a Brahms. Pridali k nim štipku moderny a na palube sa zaraz ocitli Leonard Bernstein, hneď dvojbéčkový Béla Bartók aj americký džezmen Dave Brubeck. A potom bol čas na test: ako to celé bude pasovať dohromady?
Ondrej, František a Roman Jánoškovci ovládajú umenie kombinovať dokonale, hravosť ich hudby je výsledkom seriózneho premýšľania a koncentrovaného improvizovania vo štvorici s ich švagrom Júliusom Darvasom. A ako pripomínajú na booklete k novému albumu, zmyselnosť ich hudby dokonale pasuje aj k oblej siluete latinského písmena B. To vraj pôvodne pochádza z protosinajského písma (existovalo súčasne s egyptskými hieroglyfmi a je predchodcom fénického písma, z ktorého pochádzajú prakticky všetky moderné abecedy či písma). Používali ho okolo roku 1700 pred Kristom migrujúci remeselníci z Kanaanu. Vo svojej prastarej forme písmeno B pripomínalo dom s východom. Aj Feničania ho nazývali bet, čo znamenalo dom. Správne písmeno pre rodinu, ktorá tiež necháva dvere svojho domu otvorené – inšpirácii a improvizácii. Bravo!
Ako sa vôbec dá učiť improvizácia?
František: Niekedy stačí len pár slov, postrčiť človeka. Veľa muzikantov sa bojí improvizovať. Často sme boli prekvapení, čo sa stalo z jednej minúty na druhú. Napríklad nedávno sme mali majstrovský kurz vo Viedni, na Amadeus festivale, kam prišli aj muzikanti zo Slovenska. Väčšinou tam chodia klasickí muzikanti, občas aj profesori. Bola tam aj päťdesiatročná huslistka z Nemecka, chodia aj klarinetisti, gitaristi…
Ako taký kurz prebieha?
Účastníci sedia v publiku, my sa s nimi rozprávame a potom prichádzajú po jednom, po dvoch na pódium a individuálne pristupujeme ku každému. Máme už cit, čo si ku komu môžeme dovoliť, je podstatné, odkiaľ kto prichádza, aké má korene, čo sa učil doteraz, aké žánre hudby hrá. Na konci, keď už sú ľudia viac otvorení, prídu všetci na pódium a hráme tak, že každý si môže presadiť svoju improvizáciu.
Už sa vám stalo, že niekto tak odolával, že žiadna improvizácia uňho nefungovala?
František: Boli aj takí, niekedy musel taký človek prísť aj dva-, trikrát…
Ondrej: Myslím, že najväčším zážitkom pre študentov je byť s nami na pódiu, skúšať s nami. Vtedy človek pocíti tú voľnosť.
František: Ide o to, aby človek pochopil, ako môže skladbu voľne interpretovať podľa seba. V klasickej hudbe máme noty, kde sú všelijaké znaky, agogické či dynamické, my muzicírujeme podľa srdca a toho, čo práve cítime.
Vždy sa všetci zhodnete?
Ondrej: Každý sme iný, ale poznáme sa odmalička, takže sa vieme naladiť na spoločnú frekvenciu. Keď to tak jeden cíti, nasledujeme ho.
A čo keby sa vám improvizácia žiakov nepáčila?
František: Pri improvizácia neexistuje, že by bola dobrá alebo zlá, to je každého cítenie, vyžaruje osobnosť hudobníka. Stane sa, že mi niečo celkom nepozdáva, tak sa spýtam: tak si to naozaj myslel? Alebo to skúsime iným smerom.
Ondrej: Nejde len o dynamiku, ale snažíme sa študentov viesť aj k tomu, aby urobili vlastné kadencie. To bývalo kedysi celkom normálne. Ale dnes je všetko tak fantasticky napísané v notách, že sa to málokto odváži zmeniť. Liszt, Paganini, Bach – títo velikáni vedeli improvizovať a tvoriť. Mozart, to bol génius. Je obrovská chyba, že dnešní umelci hrajú všetko striktne z nôt. To sa snažíme v klasickej hudbe zmeniť.
Roman: Áno, chceme odbúrať stenu medzi umelcom, notami a publikom. Keď vyjde umelec na pódium, publikum by malo cítiť, že je pokojný a čosi z neho vyžaruje. Keď sa niekto pozerá len do nôt, je sústredený len na noty, chýba mu kontakt s publikom. Keď niekto príde na naše kurzy s notami, tak chceme, aby noty odhodil a začal hrať, čo cíti. Na konci odchádzajú umelci šťastní, celkom im meníme hudobné myslenie.
To je zaujímavé – na kurz improvizácie vám chodia muzikanti s notami?
Ondrej: Myslím si, že keď velikáni klasiky písali svoje diela, zápis v notách vyjadroval jednu z možností. Keby dnes žili Mozart alebo Bach, možno by ich diela zneli celkom inak. Preto sa snažíme klasické diela priviesť do súčasnosti v rámci nášho Jánoška štýlu.
Viete v skratke definovať Jánoška štýl?
František: Je to naša vízia, základom je klasická hudba, no keďže sme od malička boli otvorení všetkým žánrom a štýlom hudby, hráme aj džez či pop, hudba je pre nás len dobrá alebo zlá. Jánoška štýl nie je len o hudbe, zahŕňa aj životný štýl, cestovanie, rodinu. Navzájom sa všetci podporujeme.
Ondrej: Pre nás je fantastické, že spolu hráme traja bratia a Július Darvas je náš priženený švagor. Niekedy s nami vystupuje aj náš najstarší brat Arpád. Tým, že veľa cestujeme, sme stále s rodinou. Rozumieme si.
Nikdy si nejdete na nervy? Netúžite byť aspoň hodinku osamote?
František: Spoločné turné si vychutnávame, vo voľnom čase sa chodíme spolu najesť, nakupovať, spoznávame mestá. Všade, kde sme boli, máme obľúbené reštaurácie, obchody s oblekmi či topánkami. Napríklad v New Yorku máme asi tri obľúbené miesta. Radi chodíme do čínskej reštaurácie oproti Carnegie Hall, tú nikdy nevynecháme. Ja žijem vo Viedni, rád chodím na šnicel do reštaurácie Plachutta, ale obľubujem aj moderné jedlá…
Ondrej: Keď cestujeme, manažment nám dáva tipy, kam sa ísť pozrieť.
Viem, že radi varíte aj sami, však?
Ondrej: Som obrovský fanúšik grilovania, ale toto leto som sa k tomu ani nedostal, stále sme boli preč.
Roman: Tiež rád varím. Pred nahrávaním cédečka The Big B's sme boli v Júliusovom dome v maďarskom Hegyeshalome, asi mesiac sme tam pracovali. Doslova sme sa tam zatvorili, vymýšľali sme aranžmány a popritom sme si našli čas, že každý deň niekto z nás nakúpil a navaril obed alebo večeru. Jedli sme také dobré jedlá…
Aj ste improvizovali?
Roman: Samozrejme, bolo to jedlo na vysokej úrovni, ani sa nám nechcelo ísť do reštaurácie, po večeroch sme počúvali hudbu alebo pozerali filmy, bolo to krásne obdobie.
František: Musím podotknúť, že ja neviem variť, ale pomáham ako ochutnávač.
Roman: Má dobré pripomienky.
Ondrej: Je neutrálny, keďže nevarí, nikomu nenadržiava.
František: V tom dome – volá sa Eldorádo – sa fakt zrodili nenormálne krásne veci. Niekedy ráno o tretej ma Roman zobudil, že mu niečo napadlo. Alebo vždy o dvanástej v noci začal Július nastavovať svoj kontrabas.
Roman: On totiž nikdy nie je spokojný so svojím zvukom, nastavuje kobylku, mení struny – a zásadne v noci.
Aj ste ho niekedy zahriakli, že už chcete spať?
František: Niekedy nám to už liezlo na nervy.
Roman: Ale má takú veľkú pivnicu, ktorú má super zariadenú ako dielňu, tam sa zavrel a už sme ho nepočuli. Bavíme sa spolu maďarsky alebo nemecky, u nás doma sa hovorilo po slovensky a po maďarsky.
Bývate v Rakúsku či na Slovensku?
František: Ja bývam už 15 rokov vo Viedni, ale bratia sa vrátili na Slovensko, lebo im strašne chýbali bryndzové halušky (úsmev).
Ondrej: Bývam v Bratislave, ale vlastne je to jedno, väčšinou letíme zo Schwechatu.
Ešte sa vráťme k albumu The Big B's. Jeho zlatým klincom má byť svetová premiéra všetkých deviatich Beethovenových symfónií, ktoré zahráte za deväť minút na sekundu presne. Ako vám to napadlo?
František: Vymysleli sme to spoločne. Každý sme si vybrali svoju najobľúbenejšiu časť z jednotlivých symfónií a spojili sme ich do akejsi parafrázy.
Každý ste vraj zložili aj skladby pre svoje deti. Aké?
František: Napísal som uspávanku svojej dcérke. Keď sa narodila, veľa v noci plakávala. Jednu noc sme už boli so ženou na nervy, zobral som si dcérku na pravú ruku a ľavou rukou som spontánne začal hrať melódiu, čo mi práve napadla. A malá hneď zaspala. Povedal som si, chvalabohu, máme niečo, čo zaberá. Hrával som jej túto melódiu dosť často a teraz som ju zaranžoval pre ansámbel, dúfam, že sa bude páčiť aj ďalším deťom po celom svete. Volá sa Bellisima Naomi.
Roman: Na každom albume mám svoju skladbu pre deti, kam som sa vždy snažil vložiť osobnosť dieťaťa. Moje tretie dieťa, Marco, má silný, temperamentný charakter, preto som vybral latinskoamerické rytmy. Zrodila sa tak skladba Buenos días, Marco! Novinkou je, že svoju skladbu skomponoval aj Ondrej.
Pochváľte sa.
Ondrej: Moja prvá kompozícia odzrkadľuje moje dve dcérky, sedemročnú Valentínku a päťročnú Letíciu. Hlavná melódia sa mi snívala, keď som sa ráno zobudil, snažil som sa ju zahrať na husliach. Do skladby som vložil všetko, čo charakterizuje moje princezničky. Veľmi rady tancujú balet, aj sa spolu rady hrajú. Volá sa Bagatelle pour Va-Le, Va-Le je z mien Valentínka a Letícia.
Často sa vám snívajú hudobné sny, ktoré si pamätáte?
František: Mne veľmi často, ráno si sadnem za klavír a začnem hrať myšlienku. Aj teraz to bolo tak, nedávno sme nahrávali vianočnú pesničku. Naše vydavateľstvo Deutsche Grammophon nás požiadalo, aby sme pripravili niečo pre fanúšikov na Vianoce. Stretli sme sa a deň pred nahrávaním som sa zobudil, že mám nápad. Volal som Romanovi a Ondrejovi, čo na to hovoria, a oni, dobre, tak sme to celé prerobili.
Roman: Bolo to okolo druhej v noci, už som spal, keď sa brat ozval: Roman, napadlo mi…
František: Dobre to dopadlo, nahrali sme túto vlastnú skladbu, ktorá obsahuje citáty viacerých pesničiek. Už koncom novembra sa to objaví na všetkých platformách.
Zaujímavý je aj váš klip k albumu The Big B's – spolupracoval na ňom aj Laco Cmorej a Karol Regeci. Kto to vymyslel?
František: Keď sme stretli Marka Kučeru, páčil sa nám jeho nápad spojiť šerm a hudbu. Hráme husľový koncert od Bacha pre dvoje husle – Ondrej hrá klasické husle, Roman je džezovejší, ale ovláda všetky žánre. To sa v tejto skladbe dalo dobre odprezentovať.
Roman: Marek nám povedal, že keď nás vidí hrať, vníma akúsi konverzáciu či až rivalitu medzi dvoma husľami. Chcel to ukázať aj na šerme.
František: Šermovanie je veľmi elegantné, to spojenie je geniálne a má úspech. Naše vydavateľstvo aj všetci agenti boli ohúrení tým nápadom.
Nechceli ste šermiarov pozvať aj na vaše vystúpenia? To by v Carnegie Hall odpadli, také niečo tam iste ešte nemali.
František: Ale je to dosť nebezpečné, treba si dať pozor, aby sa nikto nezranil. Klip sme nahrávali v klube A4, s klavírom sme mali trošku problémy, pretože tam boli strmé schody a klavír má skoro tri metre, nebolo jednoduché ho tam preniesť. Som tvárou značky Bösendorfer…
Ondrej: (vtipkuje) Nevidíte mu to na tvári?
František: Jasné, tiež som také Big B – veľké béčko.
Ondrej: Album je veľmi čerstvý, ale už teraz sme sa ocitli v celosvetovej top 5 v rebríčkoch klasickej hudby. Sú tam samé hviezdy, napríklad Gustavo Dudamel.
František: Teším sa, že ho môžeme predstaviť aj v Bratislave na BHS.
Naposledy sa vám pred dvoma rokmi muselo presúvať pre pandémiu koronavírusu americké aj čínske turné. Ako to dopadlo?
František: Bolo odložené, koncom októbra a v novembri odohráme časť turné v Japonsku, ďalšiu absolvujeme začiatkom budúceho roka. Čínske turné spojíme aj s Kóreou a Taiwanom, bude to asi 25–30 koncertov. Stále sme na cestách.
Akí sú Japonci diváci? Iní ako americkí či európski?
František: Sú veľmi vzdelané publikum, vidíme to na reakciách.
Ondrej: Strašne dlho tam podpisujeme cédečká, niekedy sa aj dve hodiny rozprávame s ľuďmi, Japonci sú veľmi srdeční a kultúrni.
Aj v Číne ste už vystupovali?
František: Boli sme tam už viackrát, máme tam 1 500 študentov, ktorí pred koronou chodili na naše majstrovské kurzy. Robili sme ich aj v Číne či Hongkongu, sú naši followeri, chodia na naše koncerty. Rozprávame sa po anglicky alebo po nemecky, niektorí muzikanti študovali aj vo Viedni.
Už vám zostáva asi len Antarktída, inak ste už boli hádam všade. Máte ešte nejaký nesplnený sen, kde by ste chceli hrať?
František: Asi tá Antarktída.
Ondrej: Splnený sen je pre nás Bachov husľový dvojkoncert. Aj skladbu Pre Elišku sme hrali v našej verzii, túto skladbu asi všetci poznajú, ale až teraz ju môžu počuť v Jánoška štýle. Aj k tej chceme nakrútiť klip.
Janoska Ensemble
Tvoria ho bratia Jánoškovci – Ondrej, František a Roman spolu so švagrom Júliusom Darvasom. Členovia ansámblu pochádzajú z Bratislavy. Všetci pochádzajú z veľmi muzikálnych rodín a odmalička inklinovali k hudbe. Majú prvotriedne hudobné vzdelanie z renomovaných škôl, kde ich učili svetovo slávni profesori ako Boris Kuschnir, Pavel Vernikov, Roland Keller a Alois Posch. Hrajú na viacerých nástrojoch, každý má však jeden hlavný – Ondrej a Roman sú huslisti, František klavirista, Július kontrabasista. Pôsobili ako sólisti aj členovia medzinárodne uznávaných formácií. Majú široký hudobný záber – od populárnych klasických diel cez vlastné kompozície až po nezvyčajné aranžmány zo žánrov ako gypsy, tango a popmusic. Vystupovali s opernými aj džezovými umelcami, napr. José Carreras, Anna Netrebko, Bobby McFerrin, Al Jarreau…