Jana Kirschner vyrazila s Milanom Ondríkom na cestu na koniec sveta

Môžeme začať?

Áno, len som sa započúvala do rádia a zamyslela sa nad tým, ako robili hudbu v 80. rokoch. Bol to úplne iný svet, všetko sa bralo vážne. Nahrávalo sa do pásu a také niečo, ako tieto naše rýchle akcie, asi neexistovalo.

Moja mama to nazýva „trnky brnky“.

(smiech) Áno, je to také "trnky brnky”, niektoré dnešné songy. Táto pesnička vyšla veľmi dobre, a to napriek tomu, že to bolo časovo náročné. Je to niečo úplne iné ako to, na čom v súčasnosti pracujem. Filmové piesne sú pre mňa vždy výzvou, trafiť sa do atmosféry danej snímky a nájsť prieniky nie je vôbec jednoduché. Počas jedného poobedia som sedela nad textom tejto piesne a mala som pocit, že už to v sebe nemám a že to nedokážem. Chvíľu som si myslela, že už nikdy nič nenapíšem. Pri piesni Pokoj v duši sa mi stalo to isté, nakoniec som ju dopísala o štvrtej ráno na pokraji agónie. Láska neumiera bola super, ale tam nám zasa niečo chýbalo v melódii. Napokon som zopakovala prvú vetu refrénu, tak ako to poznáme z folklórnych pesničiek, a mali sme to. Aj keď sa písanie zdá jednoduché a človek si povie, že ide rýchlo napísať nejakú vec, nikdy to nie je ľahké. Možno pre ľudí, ktorí vidia len výsledok, to pôsobí jednoducho, no pre autora, ktorý to chce urobiť naozaj dobre, je to vždy boj.

Ako ste sa dostali k písaniu titulnej piesne k filmu Čierne na bielom koni?

Môj muž Eddie robil hudbu do celého filmu, takže veľa komunikoval s režisérom Rasťom Borošom. Ten chcel, aby urobil hudbu, ktorá nebude úplne na prvú. Bola to preňho nová skúsenosť. Na základe toho som si ten film pozrela a musím povedať, že ma to hneď chytilo. Niečo ma na tých postavách okamžite upútalo a príbeh sa mi zdal zaujímavý, svojím spôsobom aj trochu bizarný, no možno práve preto ma pritiahol. Keď mi Rasťo Boroš zavolal mesiace po tom, čo bola dokončená hudba do filmu, s tým, že by chcel ešte nejakú titulnú pieseň, najskôr som si povedala, že to časovo nezvládnem. No potom mi to vŕtalo v hlave a súhlasila som. Cítim, že v oblasti kultúry sme všetci na jednej lodi a musíme sa vzájomne podporovať, čo bol aj môj hlavný motív. Zacítila som vo filme niečo, čo sa ma dotklo. Aj keď nejde o snímku s veľkým rozpočtom, je v nej život. A to je vzácne.

Čím vás oslovil samotný film?

Najskôr netradičným set-upom, pretože natáčanie prebiehalo na juhu Slovenska, v oblasti Rimavskej Soboty a Lučenca. Bola som rada, že som mohla vidieť niečo nové, ukázala sa mi iná tvár Slovenska, ktorú až tak nepoznám. Väčšinou cez tieto miesta len prefičíte cestujúc smerom do Košíc. Čierne na bielom koni ma upútalo aj skvelým hereckým obsadením a dynamikou. Je to film, ktorý šliape.

Foto: Archív Jana Kirschner

jana kirschner Jana Kirschner vychováva dve dcéry a priznala, že ich hudba zaujíma aj tvorivo.

Ako sa vám na piesni spolupracovalo s Milanom Ondríkom? Bol to jeho spevácky debut?

Myslím si, že áno. Keď vošiel do nahrávacieho štúdia, mala som pocit, že ho poznám. Ani neviem prečo. Akoby sme sa roky poznali. On mi potom povedal to isté, tiež mal pocit, že sa dlho poznáme. To bol dobrý začiatok a chémia fungovala. Keď prišiel, bol rozlietaný a trochu nervózny, pretože sa poctivo pripravoval, ale zároveň to preňho bolo niečo nové. Milan je povestný tým, že je naozajstný profesionál, čo sa mi pri práci s ním aj potvrdilo. Vždy sa snaží všetko urobiť na maximum. Najprv sme ho trošku ukľudnili a potom začali koučovať. Spočiatku spieval svojím hlbokým hlasom, ktorý je podmanivý a krásny, no divadelný. Spomenula som si na niečo, čo občas aplikoval Paul McCartney na Lennona. Písal mu pesničky o čosi vyššie a posúval ho z komfortnej zóny, aby z neho dostal iný výraz a hlas. Takže som sa zahrala na McCartneyho a posunula Ondríka o oktávu vyššie. Zrazu začal spievať, chytil rytmus, vystúpil z hereckej polohy a spevák bol na svete. Smiali sme sa, že je tak dobrý herec, že speváka Milana Ondríka zahral dokonale. Podarilo sa nám z neho dostať všetko, čo sme chceli, živočíšnosť aj bašável, ktorý sme do tohto songu potrebovali. A mali sme z toho obaja obrovskú radosť.

Foto: Rasťo Boroš

jana-kirschner-a-milan-ondrik Jana Kirschner a Milan Ondrík počas nakrúcania videoklipu k titulnej piesni filmu Čierne na bielom koni.

Ako vznikol nápad, že s vami bude spievať?

Hľadali sme nejakého slovenského, neskôr dokonca českého speváka. Veľa ich tu však nie je, nebolo teda veľmi z čoho vyberať. Navyše som s viacerými už aj spievala a my sme chceli nejaký prekvapivý moment, niečo, čo by nám do toho príbehu sadlo. Stále som cítila, že chcem niekoho, kto má energiu a s kým môžem mať aj nejakú chémiu, ktorá je pri tvorbe najdôležitejšia. Meno Milan Ondrík prišlo nakoniec úplne nečakane. Režisér nám pri tomto nápade povedal, že sa nám to nikdy nepodarí, pretože je príliš vyťažený. Milan však povedal okamžite áno, že do toho ide. Vo štvrtok dostal pesničku, v piatok ju nahral a v sobotu ráno po mojom koncerte v Žiline, kde sme skončili o pol druhej v noci, som už o šiestej ráno sedela v aute na ceste do dediny Dlhá pri Trnave, kde nás čakal starý americký Dodge a natočili sme videoklip.

Ako prebiehalo jeho natáčanie?

Bolo to super. Tu som vystúpila z komfortnej zóny ja, takže Milan potiahol mňa. Bolo to úplne prirodzené a ako sa vyjadril režisér, vlastne nebolo čo režírovať. Fungovalo to. Boli sme ako dvaja dlhoroční kamaráti, ktorí sa, ako povedal Milan, vybrali na cestu na koniec sveta. Alebo aspoň niekde za Rimavskú Sobotu, ako odznie vo filme.

Jeho film Tieňohra ste nevideli?

Práve som si ho stiahla a chystám si ho pozerať na ceste domov v lietadle. Počula som, že ide o výborný film. V pauzách pri natáčaní sme debatovali, pretože som chcela vedieť, ako to všetko dokáže zladiť. Človek žije v realite – má rodinu, chodí na poštu, šoféruje, platí účty a podobne – a na druhej strane točí filmy a hrá v divadle. Zaujímalo ma, ako to celé kombinuje on. Ja s tým mám totiž niekedy problém – nájsť súlad medzi umelkyňou a matkou. Nie je vždy ľahké pohybovať sa sa medzi našimi svetmi. Niekedy mám pocit, že medzi každodenným životom a umením je stena a mňa občas stojí veľa energie ju preliezať, najmä po koncertoch.

Viete si predstaviť samu seba ako herečku?

Režisér Rasťo Boroš bol nadšený a pýtal sa ma: „A ty by si nechcela byť herečka?“ Dostala som niekoľko hereckých ponúk. Čím som staršia, tým som odvážnejšia, a možno by som si vedela predstaviť hrať niečo, čo by mi bolo blízke. Nemusela by to byť rola, ktorá je na mňa ušitá, mohol by to byť aj nejaký extrém. Mám pred tým však veľký rešpekt. Keď sa človek stretne s ľuďmi, ako je Milan Ondrík, vidí tú prirodzenosť hrania. My amatéri máme predsa len také zvyky, že sa pozeráme do kamery a máme pocit, že za každú cenu potrebujeme hrať. Tí najväčší herci však vedia, že hrať nemusia, sú sami sebou. Kamera to okamžite odhalí. Toto mám ja spracované vo svojej tvorbe. Hudbe, takisto ako filmu, pristane úprimnosť. Mám však rada výzvy a moja životná filmová rola možno raz príde.

Vraj ste mali hrať v Jánošíkovi.

Áno, Agnieszka Holland sa so mnou veľmi chcela stretnúť. Dostala som ponuku zahrať Jánošíkovu priateľku a pamätám si, že to bolo veľmi vtipné, pretože som sa do tej úlohy nevedela vžiť. Čítala som dialógy v aute na ceste do Prahy martinským dialektom a zabávala sa na absurdite tej situácie. Bola som decko a nevedela som si predstaviť, že budem niekde predstierať, že som Jánošíkova frajerka (smiech). Bola to ale veľmi pekná skúsenosť, aj samotné stretnutie s Agnieszkou Holland. Hneď sme si sadli, bola medzi nami veľmi príjemná komunikácia a ona o mňa skutočne stála. Niekedy si to premietam a vravím si, kde som dnes mohla byť (smiech). Mám rada film a v hudbe často nachádzam veci práve cez to vizuálne, takže je mi to blízke. Práve preto si rada vyberám aj prácu na piesňach k filmom.

Čítajte viac Gangsterka ako sa patrí: Peniaze, alebo láska? Oboje!

Viete si predstaviť robiť niekedy aj celý soundtrack k filmu?

To je jeden z mojich snov. Páčilo by sa mi niečo také, ako boli kedysi Samotári, ku ktorým vznikol dobový soundtrack k ére 90. rokov v Prahe. Mám pocit, že na Slovensku je veľa zaujímavých muzikantov a viem si predstaviť urobiť soundtrack k niečomu, čo si ľudia budú vždy spájať s konkrétnou érou. Aj keď žijeme rýchlo, verím, že hudba má v našich životoch veľké miesto a dokáže hovoriť nielen za jednotlivcov, ale celé generácie. Naposledy ma dostala hudba k seriálu Euphoria, ktorú robil producent Labrinth. Podmanivé, silné, žiadna vata. Niečo také by som si určite vedela predstaviť.

Neobjaví sa náhodou vo filme Čierne na bielom koni vaša staršia pieseň Na čiernom koni? Išlo by o zábavnú podobnosť mien.

Práveže nie. Z mojich piesní sa tam neobjaví žiadna, ale môj hlas áno. Pozorní diváci ho určite budú schopní dešifrovať vo filmovej hudbe.

Ste spoluautorka piesní do animovaného seriálu Tresky plesky. Práve prebieha v rámci Bienále animácie Bratislava rovnomenná výstava k seriálu. Pôjdete si ju pozrieť?

Tým, že som na Slovensku veľmi málo, by som vždy chcela stihnúť veľa vecí, ale nikdy sa mi to úplne nedarí. O výstave viem a veľmi by som ju chcela vidieť, možno to spojím s návštevou divadla a pôjdem sa pozrieť aj do Slovenského národného divadla na Ondríka. Chcela by som vidieť niečo zo slovenskej kultúry, pretože za posledné roky sa mi vytvoril dosť slušný deficit počas toho, ako som pre pandémiu nemohla cestovať na Slovensko. Úprimne povedané, veľmi veľa o slovenskej kultúre v súčasnosti neviem. Niečo sa ku mne dostalo, ale vždy ma prekvapí, koľko nového sa aj napriek súčasným podmienkam deje.

Čítajte viac Jana Kirschner: Hlas Milana Ondríka naplnil celé štúdio

Ako sa vám tvorí pre deti? Líši sa to od vašej ostatnej tvorby?

Pre deti sa mi tvorí jednoducho. Urobili sme CD s názvom Pesničky pre Jonatána obsahujúce najväčšie hity, ktoré sme poznali ako deti. Bolo to v období pandémie, keď sme chceli dať deťom koncertný zážitok, ale doma. Celé to je nahrané tak, aby deti aj rodičia mali pocit, že sú na koncerte. Myslím si, že rozdeľovať detského a dospelého poslucháča je chyba. Vkus detí, a ja to vidím na tých svojich, záleží na tom, čo im ponúka okolie. Deti sú ako špongie. Ak im púšťate Led Zeppelin, Beatles alebo Stormzyho, tak to budú milovať. Verím, že deťom netreba púšťať len jednoduchú hudbu. Samozrejme, že takáto hudba je ľahšie zapamätateľná, deti si to spievajú a opakujú a rodičia majú radosť, že vôbec prejavili o hudbu záujem. Ale ja vidím, že mi na koncertoch pribúda čoraz viac mladších ľudí, ktorí chodia práve so svojimi rodičmi, a funguje to. Pre deti sa mi preto tvorí úplne rovnako ako pre dospelých.

Čo počúvajú vaše deti?

Všetko možné. Naspamäť poznajú Madness, Beatles, Kings. Teraz začali počúvať Led Zeppelin, Jimmiho Hendrixa, Sly and the Family Stone, Bee Gees, The Who, poznajú aj klasické nahrávky baletov a keďže žijú v Londýne, tak občas aj grime. Počúvajú všetko. Pre mňa je dôležité, že začali samé písať hudbu. Už majú napísaných osem vecí, jedna sa napríklad volá We are Totally Eating Cuckoo a je o tom, ako milujú jahodové stromy a cukrové lode v parku a strechy z karamelu…

Koľko majú rokov?

Jedna dcéra má sedem a druhá jedenásť. Občas spievame vo viac hlasoch a ide im to, majú dobré uši. Sú tvorivé a ja to nechávam na ne, nech si robia, čo chcú, a život ukáže.

Vám by mal v blízkej dobe vyjsť nový album. Môžete nám o ňom niečo prezradiť?

Pesničky vznikali v období dvoch-troch rokov, počas ktorých sme nemohli veľmi cestovať. Materiál je naozaj skvelý. Nahrali sme ho v Londýne, s kapelou MAD MAD MAD už koncom marca a jediné, čo chýba, je to, aby som to naspievala. Je to môj zatiaľ najsilnejší a najosobnejší album. Zároveň to nie je nič nevýrazné či príliš sentimentálne, je to veľmi silná a výpovedná vec. Ten album akoby hovoril „som dospelá žena a nemám z toho strach“. Dúfam, že sa nám podarí zohnať peniaze, aby sme ho mohli spracovať aj vizuálne. Ako ste sa pýtali, či by som chcela robiť soundtrack, tak pre mňa je tento album soundtrackom k tomu, čo som prežila a kam som sa posunula.

Čítajte viac Akú skúsenosť majú Jana Kirschner a Separ so šikanovaním?

Nedávno ste vystúpili na festivale Žilina žije, v lete ste koncertovali aj v Bratislave. Aká tam bola atmosféra?

Skvelá. V lete sme začali hrať s bubeníkom Mariánom Slávkom, ktorý priniesol do kapely nový život. Ľudia boli absolútne skvelí. Pre niektorých je to nostalgia, pre mňa je však dôležité, aby pribúdali stále noví mladí ľudia, aby to nebola len generačná hudba, ktorá pomaly ale isto zapadá prachom. Baví ma tvoriť, hľadať stále nový zvuk a dávať hudbu ľuďom, v ktorých to teraz najviac rezonuje, najviac prežívajú veci a sú tvoriví. Verím, že mám stále čo dať a samozrejme rada podporím tých, ktorí sú v tom, čo robia, skvelí. Nezáleží na veku.

Zmenila sa nejako atmosféra na koncertoch po lockdownoch spôsobených pandémiou?

Minulý rok sme bojovali s tým, že ľudia boli ešte stále opatrní. Teraz bojujeme s tým, že nemajú toľko peňazí na to, aby si mohli dovoliť ísť na kultúru. Na podujatia, ktoré sú zaplatené z mestských financií alebo sú zadarmo, však ľudia ísť chcú. Dať tridsať eur za lístok je však pre dnešných ľudí nereálne. Ešte stále nie sme tam, kde sme boli pred pandémiou, a možno už ani nikdy nebudeme. Snažíme sa preto podporovať jeden druhého a vytvárať si vzájomné príležitosti. My muzikanti držíme spolu. Myslím, že práve na festivale Žilina žije to bolo veľmi cítiť, pretože sme boli všetci kamaráti a som rada, že tých festivalov bolo toto leto dosť. Zarážajúce však je, že tam bola okrem mňa len jedna žena. Na väčšine festivaloch bývam jediná žena. Raz za čas sa vyskytne niekto, napríklad Katarzia, ale prevládajú muži.

A čo Katka Máliková?

Tá so mnou nedávno spievala ako hosť, ale na žiadnom z festivalov som ju nevidela. Pred pár rokmi vydala album Postalgia, ktorý sa mi veľmi páčil, a ktorý si aj sama produkovala. Je to naozaj skvelý album. Mám však pocit, že práve vplyvom pandémie nebol úplne odkomunikovaný. Potom som Katku zavolala asi na dve vystúpenia a hučali sme na ňu v aute, že musí robiť ďalšie veci, pretože má naozaj jedinečný rukopis a že by bola škoda, keby sa na to vykašlala. Rada by som sa s ňou, a nielen s ňou, ale aj inými ženami na jednom pódiu stretávala častejšie. Cítim, že je veľmi dôležité podporiť ženy v kreatívnom priemysle a je to pre mňa veľká téma. Pretože práve kreatívny priemysel stále trpí nerovnováhou a chýbajú nám producentky, zvukové inžinierky či pódiové techničky, no aj keď sa stále stretávame s množstvom predsudkov, cítim, že zmena je na ceste.

Foto: Charles Heales

Jana Kirschner-Laska neumiera foto 1 Jana Kirschner