Festival láka na svetové legendy ako Marcus Miller a Richard Bona, ale aj hviezdu Yussefa Dayesa z Londýna, Vojtu Dyka, speváčky Poppy Ajudha a Cyrille Aimée a iných. Už vo štvrtok 20.10. si však môžete na Zámockej ulici v Bratislavy zadarmo vypočuť najlepšie slovenské jazzové talenty.
Vypočujte si rozhovor v podcaste denníka Pravda aj s úryvkami z aktuálnych BJD:
Presne pred rokom sa vám tesne pred začiatkom Bratislavských jazzových dní stala vážna autonehoda. Stala sa vo štvrtok a už v piatok večer ste ich otvárali, hoci ste mali zlomenú prsnú kosť.
Nezabudol som na to. Myslím si, že jazdím oveľa pozornejšie a opatrnejšie ako predtým. Sú situácie, keď si to človek neuvedomuje. Zrejme to bola aj moja chyba, nakoniec som zaplatil pokutu ako súčasť dopravnej nehody, aj keď tá situácia na ceste nebola normálna. Nedostal som šmyk len tak z ničoho nič, bolo tam odstavených veľa áut, nákladné vozidlo, zrazené divé zviera a tak ďalej. Boli to teda objektívne podmienky. Aj tak som však mohol skôr reagovať a možno sa to pre mňa nemuselo skončiť tak zle.
Napriek tomu, že ste po nehode mali veľké bolesti, ste prišli. Pre divákov, medzi ktorými som bol aj ja, to bol dojemný moment.
Áno, auto vyzeralo strašne, ľudia už si mysleli, že je so mnou zle. Ale v piatok ráno som to konzultoval s lekárom a ten mi povedal, že ak nebudem nič mimoriadne robiť a namáhať sa, môžem ísť – a aj som išiel. Na začiatok prvého koncertu som niečo povedal, potom som sa však vytratil a išiel som domov.
Potom ste dlhší čas nemohli spievať. Hrozilo, že sa k spevu nevrátite? Báli ste sa toho?
Toho som sa bál asi najviac. Človek sa bojí o zdravie, ale s tým súvisí aj jeho fungovanie. Asi štyri týždne som nespieval, potom som pomaly začal cvičiť a keď už som mohol dýchať naplno, vedel som, že to bude dobré. Myslím, že som v takej kondícii ako pred nehodou.
Čítajte viac Peter Lipa rád vyzlieka džezový kabát
Už znovu koncertujete, budete spievať aj na tohtoročných „džezákoch“? Máte aj nové pesničky s veľmi zaujímavými videoklipmi.
Áno, snažím sa pracovať, pretože človek musí byť na očiach. Chcem sa živiť hudbou a so mnou sa hudbou živia aj moji kolegovia. Keď človek chce mať koncert v Prievidzi alebo v Spišských Vlachoch, musia tamojší ľudia vedieť, že taký človek ešte existuje. Preto sa treba stále snažiť na seba upozorňovať a najlepšie svojou prácou. To znamená pesničkami, eventuálne videoklipmi, aby sa vedelo, že človek stále pracuje a tvorí, a to robím aj ja. Celé to raz bude súčasťou albumu. Robím jednotlivé pesničky a snažím sa ich aj prezentovať tak, aby som sa priebežne vyskytoval. Zdá sa, že internet zostal jedinou pôdou, kde sa môžem slobodne sám prezentovať, pretože tam to mám v rukách. Ostatné médiá sú v iných rukách a tie ma nemusia mať rady.
Čítajte viac S kým sa zabudol Peter Lipa?
Máte 79 rokov a vašu novú pieseň Čo si chvália napríklad aj v komentároch na YouTube, že má moderný zvuk. Spojili ste sa aj s mladými umelcami.
Áno, to robím stále. Celý život som sa spájal s mladými, ale tí už nie sú dnes mladí. Vždy som však v hudbe hľadal nových kolegov. Dnešný svet je plný mladých talentovaných ľudí, ktorí rozmýšľajú trochu inak, snažia sa dať veciam iný obsah a obal, a to je veľmi príjemná spolupráca. Robia totiž veci, ktoré by som ja neurobil, pretože by mi to tak nenapadlo. Preto som rád, keď sa môžem stretnúť s niekým, komu to dobre myslí a vie dať veciam nový rozmer.
Teraz hovoríme o skladbe Čo si.
Áno, to bol posledný text pána Lasicu, ktorý mi zanechal. Už od neho nemám žiadne texty, takže musím pracovať aj s inými textármi. Urobil som preto pieseň Niekde som čítal s iným textárom. Teraz vyšiel aj videoklip ku skladbe Človek, ktorú robila mladá študentka ako študentskú prácu. Je to jedna z piesní, ktorá bola na albume Večerný hosť, to sú zhudobnené básne Milana Rúfusa, robil to David Rotter z Brna a ja som to celé naspieval. Ale mám v šuplíku aj ďalšie pesničky, takže sa ich pomaly snažím dávkovať.
Bratislavské jazzové dni majú už svoj 47. ročník, patrí teda k našim najstarším festivalom s výborným renomé aj v zahraničí. Ako festival ovplyvnila pandémia, súčasná neistota a obavy z prichádzajúcej krízy?
Rok 2020 sme museli vynechať. Festival síce robíme 48 rokov, ale je to len 47. ročník. Okrem toho sa u nás veľa vecí zmenilo. Prístup ľudí ku kultúre, k lístkom, všeobecná podpora, situácia s miestom, kde by sa to mohlo konať… A to sme ešte stále len v očakávaní toho, čo bude, tak verím, že tento ročník zvládneme v podobe, v akej sme si ho naplánovali. Ale čo bude ďalej, nevieme. Perspektíva je dosť vážna a nebezpečná, Ukrajina, covid, to sú dve veľmi silné rany. Logicky sa to muselo prejaviť aj na tom, že festival nie je taký, aký kedysi býval. Ani prípravná fáza, ani pokoj, ani to, že bude, lebo alarmujúcich a šokujúcich správ okolo nás je toľko, že to všetko nestíhame stráviť a toto je nadstavba. Dúfam, že to tento rok vyjde, a dúfam, že budeme aj ďalej pokračovať. Mám rád, keď sú veci dlhodobé a je v nich pocit istoty. Výzva je to však stále, mení sa aj program, mení sa situácia na Slovensku pre ďalších usporiadateľov, ktorí robia koncerty zahraničných umelcov. Musíme sa obracať, keď chceme vydržať ďalej, ale veríme, že sa nám to podarí.
Tento rok ste opäť v nových priestoroch, v štúdiu A4 na Trnavskej ceste. Ide o filmové štúdio, vraj vám ho ale prispôsobili na mieru. Myslíte si, že tu už by ste sa mohli udomácniť na dlhší čas?
Dúfam, že áno. Vyzerá to celkom dobre. Priestor je obrovský, bola to bývalá hala Mladosť a športovisko, teraz je to čistý priestor, v ktorom sa dá všetko postaviť. Neznamená to, že je to výhodné, ale je to v podstate jediné riešenie, s ktorým sme veľmi spokojní. Miesto je relatívne blízko, je to stále v meste. Priestor sám osebe je veľký. Jeden veľký vstup je pre všetkých, pre nástroje, divákov aj nákladnú dopravu, musíme tam riešiť veľa vecí. Ja ale verím, že sa nám to podarí. Nie je tam priestor na tzv. B-stage, ktorý sme mávali v Inchebe, tak sme ju teraz vyradili z trojdňového festivalu. Ten sa začína už vo štvrtok, deň predtým bude pod Hradom na Zámockej v Castle Art House osobitne súťaž začínajúcich nových tvárí slovenského džezu. Ide o podujatie, ktoré bude zadarmo.
Ako na vás zapôsobili nové tváre?
Prišlo nám asi 11 záujemcov. Robili sme predvýber, bude tam päť skupín, každá z nich reprezentuje veľmi svojský prístup k hudbe a mám pocit, že mladá krv na Slovensku má vysokú úroveň. Cez sito sa nedostal nikto, kto začína a chce na seba upútať pozornosť, „len tak“. Sú tam ľudia, ktorí vedia hrať a dokonca vedia, čo chcú hrať a majú to pekne nalinajkované. Touto trajektóriou sa potom uberajú, čo je veľmi sympatické hudobne aj technicky. Každý hrá 20 minút a diváci navyše môžu vyhrať lístky na veľké „džezáky“.
Tento rok prídu hviezdy ako Richard Bona či Marcus Miller, ktorí už u nás hrali. Čo vás viedlo k tomu opäť ich zavolať?
Chceme byť veľký festival, preto musíme pozývať mená, ktoré majú šancu pritiahnuť divákov. Aj jedno, aj druhé meno je zárukou kvality, je to istota. V pocovidovej situácii sa tak trochu vraciame späť k starým osvedčeným veciam. Dúfame, že to zarezonuje. Na predaji lístkov vidím, že to celkom zabralo. Ľudia chcú vidieť to staré dobré. Ani jeden z umelcov nestagnuje, práve naopak, svoje umenie rozvíjajú ďalej, ich projekty majú nové podoby a spoluhráčov. Každý nový človek dáva aj nový impulz. U Marcusa Millera je to úplne jednoznačné, to je človek, ktorý myslí dopredu a je viac producent ako hráč. Je to, samozrejme, vynikajúci basgitarista, ale zároveň myslí ako autor a človek, ktorý vytvára určitý koncept, atmosféru a predstavu o hudbe. Práve v nej je to všetko, čo do seba historicky nasal, a dáva to do novej podoby. Richard Bona je zase človek, ktorý spieva a hrá na base tak, akoby to bolo úplne samozrejmé – ako keď si miešame polievku lyžičkou. To, čo hrá a spieva, je veľmi ťažko dosiahnuteľné. Obidvaja sú veľkí majstri.
Po vražde dvoch mladých LGBTI ľudí, Matúša a Juraja, sa ozývajú hlasy, aby sa ani vplyvní a známi ľudia nebáli prihlásiť k tejto menšine. Medzi hudobníkmi to ale asi nie je problém.
Myslím si, že nie. Medzi dospelými ľuďmi, ktorí žijú tento život a poznajú vzťahy a ľudí, to nemôže byť tabu. Ani pre mňa to nie je tabu, dosť sa v tom vyznám, pretože som sám veľmi blízkou súčasťou niečoho takého. Netrvám na tom, aby sa teraz všetci vyoutovali, to nie je podstatné. Dôležitý je jednoduchý život a nerozlišovať ľudí podľa toho, či sú homosexuáli, alebo heterosexuáli. V živote to nie je dôležité. Mali by mať také práva ako my ostatní, aby sa necítili ukrivdení. Čím otvorenejší budeme, tým ľahšie budeme môcť predísť takýmto veciam.
