
Keď v roku 1962 pardubické Stop divadlo vyhlásilo konkurz na speváčku, o miesto sa uchádzala i dievčina, ktorá ráznym vystupovaním zakrývala trému. „Sedel tam nejaký človek za pianom. Povedala som mu: Dovolíte? Ja si to zahrám sama. Tak som ho odtiaľ vymietla,“ zasmiala sa po rokoch Kubišová.
Tým klaviristom bol Bohuslav Ondráček, neskôr známy hudobný skladateľ. Našťastie nebol urážlivý. Martu ihneď prijali, čím sa začala jej závratná spevácka kariéra – hoci po nej vlastne vôbec netúžila. Bolo to skôr východisko z núdze…
Z fabriky do divadla
Marta prišla na svet 1. novembra 1942 v Českých Budějoviciach. Jej otec bol uznávaný lekár internista, ale doma netrávil veľa času. V 50. rokoch bol pre falošné obvinenie, že úmyselne poškodil röntgen, šesť mesiacov vo väzení, a keď mala dcéra devätnásť, rodinu opustil.
V Poděbradoch, kam sa presťahovali, ukončila Marta gymnázium a snívala o štúdiu medicíny, čo jej však pre zlý kádrový profil nedovolili. Nastúpila teda do miestnych sklární. Dúfala, že by ako robotníčka mohla mať väčšie šance dostať sa na vysokú školu, no keď ju ani na tretí pokus neprijali, dala výpoveď.
Až dovtedy ani neuvažovala, že by sa mohla živiť hudbou, hoci 11 rokov chodila na klavír, s kapelou spievala na čajoch a v roku 1961 v talentovej súťaži postúpila do finále.

Víťazstvo v konkurze do divadla jej tak zmenilo život. Paradoxom je, že budúcu hviezdu z nej vlastne spravil totalitný režim – tým, že jej neumožnil študovať.
Jej umelecký prejav bol v tom čase jedinečný. Hlbokým zvučným hlasom s citovým zafarbením vedela zaspievať i vysoké tóny, pôsobila tajomne, placho a zároveň temperamentne.
Prestúpila do divadla v Plzni a v roku 1964 do pražského divadla Rokoko, kde spievala s Václavom Neckářom a Helenou Vondráčkovou. S ňou v júni 1966 získala i striebornú Bratislavskú lýru za pieseň Oh, baby, baby. V tom istom roku debutovala vo filme.
Pomsta za kritiku
Bolo to plodné obdobie. Vystupovala v televízii, koncertovala doma i za hranicami, vyhrala anketu Zlatý slávik 1966 a bodovala aj na festivale Bratislavská lýra – v júni 1967 s Waldemarom Matuškom obsadila druhé miesto, o rok neskôr si už vyspievala zlato s baladou Cesta.
Patrila k najobľúbenejším speváčkam v Československu a mohla to dotiahnuť ďaleko. V auguste 1968 sa však postavila proti okupácii vojskami Varšavskej zmluvy a jej pieseň Modlitba pro Martu sa stala akousi hymnou odporu. Keď sa Alexander Dubček vrátil z rokovaní v Sovietskom zväze, prišla ho aj s herečkou Ivou Janžurovou pozdraviť.
Bola impulzívna, hovorila, čo si myslí, a teraz na to doplatila. „Ja som sa nikdy nesnažila vydriapať na barikády. Ani som nikdy nebola nejaká rebelka… Myslím, že človek musí vždy hlavne pátrať po pravde,“ vysvetlila pre český portál iDnes.
Spočiatku sa zdalo, že sa vyhne postihom. V novembri 1968 vzniklo trio Golden Kids, kde účinkovala s Neckářom a Vondráčkovou, získala i druhého Zlatého slávika. Triu sa darilo, no nastupujúca normalizácia všetky plány prekazila.
Kubišová odmietla odvolať postoj k invázii, a tak sa ju režim rozhodol umlčať. Keď v januári 1970 po tretí raz vyhrala Zlatého slávika, odovzdali jej ho už len tajne. Od februára jej zakázali vystupovať, v júni nahrala posledný singel, ktorý sa ani nedostal do predaja.

Ako zámienka na jej odstavenie poslúžili fotomontáže z dielne Štátnej bezpečnosti, ktoré mali dokazovať, že na Západe nakrúcala pornofilmy. Odpovedala žalobou a aj vďaka Neckářovmu svedectvu preukázala, že išlo o podvrh. Na veci to však už nič nezmenilo, so spievaním bol koniec.

Znova na scéne
Po potrate v roku 1971, pri ktorom zažila klinickú smrť, istý čas vyrábala igelitové vrecká na hračky. Utiahla sa na vidiek, neskôr pracovala ako pisárka v stavebnej spoločnosti, kde zostala až do pádu železnej opony.
Udržovala kontakty s disidentmi, podpísala Chartu 77 a vyše roka bola i hovorkyňou tohto hnutia. Na verejnosti znova vystúpila až v decembri 1988 na demonštrácii povolenej režimom.
Veľkolepý návrat zažila počas nežnej revolúcie, keď obrovskému davu na Václavskom námestí v Prahe zaspievala štátnu hymnu a Modlitbu pro Martu.
Ako 47-ročná potom pokračovala v prerušenej kariére – koncertovala, vydávala platne, a aj keď jej tuhé fajčenie poznačilo hlas, opäť sa tešila popularite.
Postupne však pribúdali zdravotné ťažkosti – trpí na osteoporózu a obštrukčnú chorobu pľúc, kvôli ktorej prestala fajčiť, operovali jej šedý zákal i hrubé črevo, prekonala infarkt. „Niekedy si vravím, keď ráno vstanem a nič ma nebolí, či už náhodou nie som po smrti,“ priznala s humorom.
Pred piatimi rokmi sa preto rozhodla ukončiť kariéru, no kvôli oslavám svojho jubilea spraví výnimku – plánuje ešte odohrať rozlúčkové koncerty.
Tak to má byť
Marta Kubišová má za sebou dva rozvody. Prvý manžel, filmový režisér Jan Němec, mal psychické problémy a v marci 1969, keď boli zasnúbení, na ňu dokonca vystrelil. Prípad uzavreli ako priestupok, ale jeho agresivita nepoľavila (raz na ňu v opitosti vytiahol sekeru).
V druhom manželstve s dabingovým režisérom Janom Moravcom sa síce dočkala jedinej dcéry Kateřiny (jej krstným otcom bol Václav Havel), no muž ju podvádzal a mal dieťa s inou ženou. Po revolúcii sa tiež dozvedela, že na ňu a ďalších chartistov donášal ŠtB.
Speváčkinou celoživotnou láskou sú zvieratá. Angažuje sa v ich ochrane, dlhé roky uvádzala televízny program, ktorý psom a mačkám z útulkov pomáhal nájsť nové domovy.
Podľa českej speváčky Anety Langerovej je Kubišová výnimočná a dobrosrdečná žena. „Pri jej speve človeku naskočí husia koža, nech už spieva melancholickú alebo veselú pieseň,“ zhodnotila pre časopis Reflex. Známy hudobník David Koller ocenil, že zotrvala na svojich postojoch aj v čase, keď jej kolegovia zo strachu podpisovali Antichartu.

Herečku Hanu Holišovú, ktorá ju stvárňuje v recitáli Marta, zase fascinuje, že je skromná a netrápi sa tým, že nemohla spievať: „Zastavilo jej to rozbehnutú kariéru, ale necítiť z nej trpkosť. Skôr pocit, že to tak má byť… A pritom bola svetová po všetkých stránkach.“
Jej najväčšie hity
- Loudá se půlměsíc (1965)
- Oh, baby, baby (1966)
- Depeše (1966)
- Nepiš dál (1966)
- Nech tu lásku spát (1967)
- Nechte zvony znít (1967)
- S nebývalou ochotou (1967)
- Cesta (1968)
- Modlitba pro Martu (1968)
- Ring-o-ding (1969)
- Mama (1969)
- Atlantis (1969)