Nenásilná, ale presvedčivá muzikalita
Koncert ideálne odštartoval Peter „Peci“ Uherčík so svojím Rock and Roll Gangom. Hardrockové, prípadne heavymetalové či glamrockové „pecky“ z dielne veľkých mien ako Steppenwolf, Led Zeppelin, Deep Purple, ale aj Creedence Clearwater Revival a ďalších boli na začiatok tým správne namiešaným kokteilom. Kapela dobre a sebaisto šliape, duely gitaristu so spevákom Romanom Csollem sú živočíšne, tak ako sa na túto muziku patrí. Okrem hráčskeho potenciálu je tu aj autorský, skvostný titul Loď do neznáma, ktorý presvedčivo odznel ku koncu vystúpenia.
O skupine Blue Effect sa niekedy hovorilo aj ako o „federálnej“. Jednak mala v určitej etape svojej existencie aj slovenského zástupcu, ale tento prívlastok dostala aj vďaka početným spoločným projektom jej šéfa Radima Hladíka so slovenskou hudobnou elitou. Hladík patrí desaťročia ku špičke gitaristov a dokazuje to stále. Svojím krásnym zvukom, nenásilnou, ale presvedčivou muzikalitou.
Skupina hrá v zásade v nezmenenej zostave od roku 2003, jej ďalším výrazným členom je spevák a druhý gitarista Ján Křížek. Úlohu showmana zvládal suverénne, aj keď so striedavým úspechom u publika. Komediantstvo nemusí vždy naraziť na rovnako naladenú frekvenciu.
Rozpačitý spevákov úvod však skupina prekonala a do centra pozornosti sa dostali skladby, ktoré písali históriu československého bigbítu, ako napríklad krásna lyrická Ej, padá, padá rosenka. To je tá pravá esencia modrých alebo blue efektov, nazvime ich, ako chceme. Sympatická je, samozrejme, snaha držať krok s dobou – v určitom období Hladík jednoducho kapelu postavil nanovo. Má to svoje pozitívne momenty, môže však dochádzať aj k určitej roztrieštenosti. Dojmu z nej som sa úplne neubránil ani na sobotňajšom vystúpení. Oceňujem „nové“, štýlový ambitus presahujúce a obohacujúce prvky, často sú osviežením, nie vždy však musia zapadať organicky do „ducha“ skupiny. Tým stále ostáva maestro Hladík. Nepochopiteľne, prinajmenšom o jednu triedu sa pri vystúpení Blue Effectu zhoršilo ozvučenie, čo však zásadne neoslabilo príjemný dojem z vystúpenia.
Hlad po nevinnosti a naivite
Skupina ELO má, zdá sa, aj v dnešnej dobe u nás davy fanúšikov. Zamýšľam sa nad príčinou, z akých dôvodov vyvoláva jej hudba také nadšené a pozitívne pocity. Príčin je asi viac a presahujú rozmer reflexie sobotňajšieho koncertu. Jej hudba, nachádzajúca sa na pomedzí rocku a popu (i keď lokalizovať túto hranicu je dosť problematické), skutočne vlastní niečo z beatlesovského ducha, jeho chlapčenského šarmu. Plný, klávesový zvuk skupiny, viachlasné vokály, nenahraditeľná sláčiková linka v podobe huslí Mika Kaminského, jednoduché a silné melodické nápady – to sú v skratke ingrediencie na celosvetový úspech tejto skupiny v minulosti.
Zdá sa však, že sa ešte nechystá do dôchodku, je stále koncertne veľmi aktívna. Duch 70. rokov je stále príťažlivý, aj s určitou dávkou nevinnosti či dokonca naivity. V dnešnej hudbe tieto polohy dosť absentujú, asi aj preto je po nich hlad. Samozrejme, prvoradé sú hudobné kvality, a tie skupina stále preukazuje. Slávne hity ako Time After Time, Rock' Roll is King, Living Thing, neodmysliteľná Don' Bring Me Down a mnoho ďalších rozžiarili tváre divákov na Devíne. Pri skupine ELO nehľadajme výboje a progresivitu jej súčasníkov Genesis, Pink Floyd či Yes. Skupina stavia na prehľadnosti, zapamätateľnosti, a aj keď to môže vyznieť problematicky, na svojej úprimnosti. Práve tento rozmer „chytil“ tisíce príslušníkov devínskeho davu a potešil ich.
Bodku za pozitívnou náladou úspešného večera dodal večne usmievavý a dobre naladený konferencier Roman Bomboš.
