Ako by ste zhodnotili tento rok? Ste s ním spokojný?
Osobne pre mňa bol uspokojujúci, chvíľami aj viac, pretože nám vo februári s Martinom Augustínom vyšla v Ikare krásne vypravená kniha Sen menom láska. Teší ma, že sa môžem obzrieť aj do minulosti, lebo žijeme nemilosrdný čas obrovskej produkcie kníh, filmov, albumov a v ňom sa môžete ľahko stratiť. Vyšli totiž viaceré kolekcie, napr. reprezentatívny výber obsahujúci sedem albumov Mekyho Žbirku, dvojalbum Zem menom láska Mariky Gombitovej, ale udiali sa aj také potešujúce veci ako skvelé koncerty Pavla Hammela pod názvom Zelená pošta po 50 rokoch, kde nemusel nič recyklovať, pesničky sa prezentovali prakticky v pôvodných podobách…
Keď si uvedomíte, čo je to za čas – jedno polstočie v pop music – a napriek tomu tie „staré“ Prúdy či Collegium stále žijú a pôsobia sviežo, tak to nie je zlý pocit. Cyrano z predmestia stále funguje na Novej scéne a Šľahačková princezná ešte neusnula. To sa nám ani nesnívalo, že budú tak čerstvo pôsobiť a nestanú sa z nich žiadne popové fosílie. Dnes nás obklopuje takmer mamutí mediálny priemysel, mnohé veci majú krátky život, rýchlo sa kontajnerizujú a transportujú na smetisko popmusic a veľmi ťažko je odhadnúť, čo prežije a bude žiť ďalej.
Foto: Danica Pury
Čo napríklad?
Dovoľte, aby som si vzdychol. Čo bolo v centre pozornosti pred 15 či 30 rokmi a čo z toho ostalo dnes? Trhová ekonomika a najmä obrovský tlak informácií a ponuky spôsobujú, že človek stratí svoju povestnú šancu byť aspoň 15 minút slávnym. Inak, mňa potešilo, že topoľčianske konzervatórium, v ktorom študuje viacero talentovaných mladých ľudí, vytvorilo úspešný „školský“, alebo ak chcete, študentský muzikál z filmu Smoliari. Ján Ďurovčík zasa veľkolepo stvoril muzikál Vyznanie z hitov Janka Lehotského. Aký je úspešný? Stačí sa pozrieť na Ticketportál, hovorí to za všetko.
Čítajte viac Rátam len úspešné piesne, hovorí Kamil Peteraj
Vy ste mali šťastie, že ste spolupracovali napríklad s Miroslavom Žbirkom či Marikou Gombitovou, tí sú obľúbení stále…
Akurát by som vás trošku poopravil: povedali ste, že som mal šťastie. Ale všetci sme mali to šťastie vzájomne na seba, v istom čase sa stretli istí ľudia, ktorých spojila istá chémia a vznikli veci, ktoré prirodzeným spôsobom žijú. To sa v populárnej hudbe podarí málokedy, väčšinou vtedy, keď to má presah do umenia, akúsi pridanú umeleckú hodnotu, väčšiu hĺbku a výsledok osloví viaceré generácie.
Okrem Žbirku a Mariky Gombitovej ste spolupracovali aj s Mariánom Vargom, čo pripomína až do konca januára veľká výstava fotografií Vargu od 75 fotografov v galérii Danubiana. Aj tam citujú vaše slová o Vargovi.
Bol to práve Marián Varga, ktorý ma pritiahol k populárnej hudbe. Náhodou sme si dali schôdzku, bol som zvedavý, čo robí, keď ho odpratali z konzervatória. On bol totiž príliš vyspelý na to, čo sa od konzervatoristov v druhom, treťom ročníku vyžadovalo. Mal svoje vyhranené názory. Povedal mi, že hrá v bigbítovej skupine, čo ma udivilo.
Foto: Archív TASR
Že bola bigbítová?
Áno, lebo on bol ortodoxný vážny skladateľ. Zavolal ma do štúdia Československého rozhlasu na bývalom Leninovom námestí, dnešnom Jakubovom. Vtedy boli ešte vrátnici tolerantní ľudia, takže nás pustili do štúdia a zahral mi skladbu Malá čierna ruža. To ale vôbec nebola bežná spotrebná populárna hudba! Povedal mi: Veď ty píšeš básne, vyšli ti dve knihy, začni písať texty.
Tak som to skúsil, hoci tie texty ešte boli dosť drevené, ale uchytili sa Jesenné litánie. Pali Hammel ich hneď zobral na prvý album Prúdov. Potom som už pravidelne pre nich začal písať, pre Prúdy, Collegium Musicum – Konvergencie, Divergencie, všetky albumy, kde sa niečo spievalo.
Aká bola spolupráca s Mariánom Vargom?
Úžasná, smerovali sme k tomu, že aj populárna hudba môže mať hĺbku a nemusí byť až taká vzdialená od vážnej hudby. Pop nemusia byť len podenkové pesničky. Dôležité bolo, že to malo veľkú poslucháčsku a divácku odozvu. Predaje platní boli závratné, publikum to chcelo.
Čítajte viac Kamil Peteraj: Už si ani neuvedomujeme, že ticho je fantastický fenomén
Veď vy ste boli aj pri začiatkoch novo postaveného Modusu.
Áno. Modus vzápätí získal Lýru s pesničkou Úsmev, objavila sa Marika Gombitová, Meky a začala sa nová pesničková éra. Slovenská populárna hudba do tých čias zaostávala za českou. Matuška, Gott, Pilarová, Korn, Urbánková, Vondráčková, Špinarová atď., to boli hviezdy tých čias, my sme v strednom prúde žiadnu protiváhu nemali.
Iste aj preto, že Česi mali básnika Jiřího Suchého a divadlo Semafor…
V Čechách vtedy aktívne písali skvelé texty napr. Zdeněk Borovec, Zdeněk Fischer, Zdeněk Rytíř, Pavel Vrba… A v pražskej televízii vtedy pôsobili výnimoční režiséri, kameramani, scenáristi ako napr. Jaromír Vašta, Janko Roháč, Jiří Lebeda, autori skvelých hudobných programov a za chrbtom pesničkovej produkcie stál veľmi výkonný Supraphon, Panton, kým u nás sa rozbiehalo v podstate mladé, ale čoraz výkonnejšie vydavateľstvo Opus.
Ja som razil teóriu, že kapela musí mať jednotný autorský tím a jednotný názor. Marika ako prvá nahrala československý bigbítový album (Dievča do dažďa), to dnes málokto vie. Neskôr prišli ďalšie silné mená, Elán s Filanom, Ľubošom Zemanom, Paľo Habera s Danielom Hevierom, Petrom Uličným, Peter Nagy s Júliusom Kinčekom. V Eláne bola autorská dvojica Ráž-Patejdl, v Moduse Lehotský-Žbirka, neskôr Gombitová, písali sami pre seba a ich albumy niečo hovorili vtedajšej generácii. A to echo od poslucháčov sa okamžite dostavilo.
Foto: SITA/Branislav Bibel
Opus to hneď pocítil na predaji platní, vychádzali v nevídaných nákladoch. Vyrástol Meky, Marika – to bola zrazu speváčka z iného sveta. Keď zaspievala Študentskú lásku, Janko Roháč sa ku mne otočil: Kde ste našli túto babu? Gott si ju hneď v Prahe zobral do programu, slovenský pop prestal byť lokálnou záležitosťou a zo slovenských pesničiek sa postupne začali stávať československé. Zrazu sme mali Zlatých slávikov (Žbirka a Nagy) a postupne sme dobehli ten český náskok.
Čím to bolo? Hlasom, textami, vystupovaním a vyžarovaním?
To je na dlhú debatu, ale v krátkosti: prišla nová generácia a našla spôsob, ako sa presadiť. Všetci pochopili, že bez kvality to nepôjde, zachytili vtedajšie trendy v pope a zišli sa tam výrazné talenty. Po Moduse sa objavil Elán, potom prišiel Peter Nagy, Paľo Habera, Tublatanka, bola to celá vlna. Signálna raketa, ktorá to celé úspešne vyniesla hore, bola pesnička Úsmev, ktorá vyhrala na Bratislavskej lýre, nudné pesničky s festivalovým orchestrom, aj keď niektoré boli dobré, už nemohli v staromódnom festivalovom šate obstáť.
Zo scény odišli strnulé orchestre, o ktorých mladá generácia nechcela ani počuť. Ten trend bol nezvratný a opäť sa ukázalo, že pop je dravec. Nemá zľutovanie pred ničím, čo mu stojí v ceste. A tak zmietol napr. aj politické festivaly či iné dobové prekážky. Presadila sa kvalita.
Videli ste tento rok niečo hudobne kvalitné, čo vás zaujalo?
Dnešná česko-slovenská popmusic je úplne iná, letí skôr akási komunitnosť, pár spevákov, ale je to také rozprsknuté. Zaujímavá sa mi zdá Katarzia, v jej textoch vidím silnú originálnu generačnú výpoveď. To isté Andrea Bučko. Ale vo svojom veku sa neodvažujem posudzovať to. Pred každým, kto si v pope nájde svoje publikum a vie z toho žiť, klobúk dolu. Lebo my na Slovensku máme blší trh, malinký. Už ten, kto presiahne do Čiech, niečo dokázal. Gombitová, Žbirka, Müller, to je československá hudba, iná hudba zostala „iba“ slovenská, Česi ju nepoznajú a to je problém, trhy sú oddelené. Dôležití sú aj oddaní fanúšikovia. Katka Žbirková mi napríklad hovorila, že výstavu o Mekym v Prahe videlo 130 000 ľudí.
Boli ste aj na októbrovom koncerte na počesť Žbirku pri príležitosti jeho nedožitej sedemdesiatky, kde spievali slovenskí a českí speváci jeho pesničky?
Bol to znak úcty a hlavne nefalšovaného uznania, jeho mali všade radi. To sa podarila veľká vec.
Čítajte viac Keď slová Kamila Peteraja maľujú obrazy Martina Augustína
Vráťme sa ešte ku kultúrnym udalostiam roka. Boli ste aj na otvorení zrekonštruovanej SNG?
Nie, ale videl som reportáže, vyzerá to úžasne. Takýchto vecí by malo v Bratislave vznikať každý rok aspoň desať, aj divadlá menšieho typu. Bratislava je veľmi pekné mesto, rozvíja sa, akurát Staré Mesto je zanedbané, neošetrené, to veľa hovorí o našej identite. Napríklad Námestie SNP, Obchodná ulica – tá vyzerá ako na Balkáne, pričom neviem, či neurážam to horšie z Balkánu. Vzhľad centra mesta je našou vizitkou. Ale poďme k lepšiemu. Nádherná je zrekonštruovaná Jurkovičova tepláreň, ktorá pôsobí na mňa osobne fascinujúco.
Apropo, tento rok sa začalo s búraním Istropolisu. Čo si o tom myslíte?
Pre mňa bola dôležitejšou budovou než Istropolis PKO, ktorý postavili v 40. rokoch v rámci dunajských veľtrhov. Dnes na jeho mieste nestojí nič. A nikoho to netrápi. Nemalo sa to stať a hoci nepochybujem, že Istropolis nahradí oveľa krajšia a funkčnejšia budova, aj tak je to škoda.
Ste vášnivý čitateľ. Aké dobré knihy ste tento rok čítali?
Páčila sa mi kniha Jozefa Leikerta a Márie Mackovej o novinárovi Romanovi Kaliskom s podtitulom Cesta búrnym storočím. Je to kniha o jednom z vynikajúcich slovenských novinárov, ktorých nezlomili stranícki papaláši, ale ani korporátni majitelia – ako to vidíme dnes. Patril medzi publicistov, ktorí až zanovito slúžili pravde a etike.
Za veľký edičný počin považujem aj 4. zväzok Slovenských ľudových piesní, ktoré spracoval Béla Bartók. Je to veľká vec, pretože Béla Bartók je jedným z najväčších skladateľov 20. storočia. Podarilo sa mu zapísať vyše tritisíc melódií slovenských ľudových piesní, ktoré zbieral 12 rokov od 1906 do 1918. Tento skvost redakčne veľmi poctivo pripravil Vlado Godár.
Foto: Dušan Kittler
Ak môžeme čitateľom poradiť, čo si nenechať ujsť, nesmieme zabudnúť na Vargovu výstavu v Danubiane. Aj vás nadchla?
Marián Varga mal na tvári napísané svoje vnútro a vidno to aj na jeho fotkách. On kedysi iritoval aj tou svojou tvárou. Bol vo všetkom výnimočný a na tých fotkách je to vidno.
Takže to zhrňme, tento rok bol skôr dobrý než zlý?
V záľahe mediálneho balastu, všelijakých lží, krutej vojny tesne pri nás a čoraz väčšieho pribúdania bláznov v politike a vo verejnom priestore sa ešte stále v umení dejú pekné veci a je čo obdivovať. Keby sa dalo od toho horšieho tejto doby len tak ľahko odstrihnúť, nebolo by to až také zlé. Nanešťastie, ako občania sme zaťahovaní do kolotoča bláznovstiev, z ktorého sa nedá len tak ľahko vystúpiť. Azda treba poriadne veci filtrovať a s väčšou odvahou dať najavo, že nie sme celkom bezmocní. Pretože politici, našťastie, nie sú zrkadlom nášho národa.
Inak, celosvetová politika pôsobí pomaly ako prírodná katastrofa – toľko slabingerov v politike už dávno nebolo. Keď pôjdete po Slovensku, stretnete veľa cenných, krásnych, zaujímavých a skromných ľudí. Verím, že sme nestratili zdravý rozum, slušnosť a schopnosť neprepadať sa do „inak videnej reality“, v ktorej nás chcú niektorí manipulátori vidieť.
