Koncert nazvaný Cage – 100 Years After uviedla vernisáž výstavy diel Milana Adamčiaka Something for John Cage. Prívetivé priestory Design Factory sa tak na niekoľko hodín stali domovom hudobníkov, výtvarníkov a každého, koho zaujíma nekonvenčné umenie.
Milan Adamčiak svojou dlhoročnou výtvarnou i hudobnou tvorbou tak pripomína Cagea a jeho estetické východiská sú také podobné estetike slávneho Američana, že si vyslúžil familiárnu prezývku "slovenský Cage“. Má to aj svoju hlbšiu logiku: bol to práve Adamčiak, kto sa o Cagea intenzívne zaujímal v čase, keď to u nás vôbec nebolo v móde, bol to on, kto svoje vedomosti šíril medzi študentmi a určite tým prispel k vzrastajúcemu povedomiu o Cageovej tvorbe na Slovensku a k výslednej návšteve roku 1992. Po dlhšej odmlke sme teda mali možnosť vypočuť si Adamčiakovo vyznanie, pozrieť si jeho výtvarné objekty inšpirované Cageom a vypočuť si celý rad jeho skladieb.
Prekvapením večera bolo vystúpenie umelcovho priateľa, ľudového heligonkára (v celkom neľudovom odeve), ktoré po pár minútach stratilo svoje dadaistické črty, a natískala sa otázka, či by menej nebolo vlastne viac.
Nekonvenčnosť podujatia sa prejavila aj tým, že publikum voľne vchádzalo do priestoru diania a vychádzalo z neho podľa toho, čo koho dokázalo udržať v pozornosti. Cageove prepauzované skladby vrátane tej povestnej "mĺkvej“, poskytli priestor pre rôzne neintencionálne zvuky, z ktorých najpríznačnejšie boli zvonenia mobilných telefónov a reakcie publika na ne. Pestrosť reakcií nechtiac nahlas vyjadril jeden pán v zrelom veku, keď si počas prestávky vzdychol: "Starý som, nebaví ma to!“ Bolo zaujímavé sledovať, ako Cageova storočnica dokáže pritiahnuť generačne a profesionálne pestré publikum a ako sa toto publikum rozčleňuje na nadšencov, osvietencov, ktorí vedia, čo znamenal Cage pre svet a Adamčiak pre Slovensko, či tých, ktorí zažili Cagea v Bratislave a chceli zažiť ducha Cagea po dvadsiatich rokoch.
