Ako ste sa dostali ku klezmeru?
Sidimák: Hrával som rôzne žánre – oddychové, folklór, klasickú aj modernú hudbu, a keď sa blížil dôchodkový vek, povedal som si, že založím takúto kapelu. Inšpiráciou mi bola bratislavská skupina Pressburger Klezmer Band. Všetky veľké mestá v Európe majú svoje klezmerové kapely, a tak mi napadlo, že jedna by mohla reprezentovať aj Košice.
Pomenoval som ju Kaschauer Klezmer Band (Kaschau je nemecký názov Košíc, pozn. red.), lebo chcem, aby pokračovala, aj keď tu už nebudeme. Dôvodom, prečo som si vybral klezmer, bolo aj to, že v ňom nevidím nejaké hranice. Foklór sa odlišuje podľa regiónov, aj klasická hudba má striktné členenie, zatiaľ čo klezmer má voľnejší štýl. A to mi vyhovuje, pretože skladby aj aranžujem. Necítim tam žiadne obmedzenia.

Frey: Ja som sa ku klezmeru dostala zo záujmu, vďaka hľadaniu vlastnej identity, keďže mám židovský pôvod, aj keď ma nevychovávali v náboženskom duchu. Veľmi sa však zaujímam o židovskú kultúru, aj o kultúru židovských diaspór vo svete. Tak som natrafila na jidiš a ten jazyk ma veľmi nadchol. Má veľa z nemčiny, ale je v ňom zamiešaná aj hebrejčina, aramejčina i slová zo slovanských jazykov.
Okrem Európy má svoje dejiny aj v USA a Južnej Amerike. Fascinovalo ma to. Klezmerové piesne som objavila na internete a začala som sa ich učiť spievať a hrať na gitare. Relatívne rýchlo som sa dostala k medzinárodnej klezmerovej a jidiš hudobnej scéne. Aj vo Viedni sú napríklad „klezmer sessions“, kde som zahrala zopár piesní. Tak som sa zoznámila s mnohými hudobníkmi, s ktorými teraz vystupujem.

Ako klezmer vznikol? Poznáte jeho históriu?
Sidimák: Klezmer sa považuje za hudbu východeurópskej, aškenázskej vetvy Židov. Hrávali ju takzvaní klezmorim – potulní židovskí muzikanti, ktorí vystupovali v dedinách a „štetloch“ (mestečkách). Prvé klezmerové piesne vznikali tak, že sa začali zhudobňovať verše tóry, čiže židovská obdoba našej biblie.
„Klezmorim“ hrávali pri rôznych oslavách, najmä na svadbách, a foklór prostredia, v ktorom sa Židia usadili, silno ovplyvnil pôvodné melódie. Vďaka tomu sú veľmi rôznorodé – čo sa týka rytmu aj melódií či harmónie. Je tam cítiť orientálnu hudbu aj balkánske melódie. To je na tom fascinujúce.
Čo je pre klezmer typické? Aký rytmus alebo hudobné nástroje?
Frey: To, čo hrávali „klezmorim“ vo východnej Európe, bola pôvodne inštrumentálna a tanečná hudba, ale dnes hráme takzvaný post revival klezmer, do ktorého sa pridali rôzne ďalšie prvky – pesničky v jidiš či divadelné piesne. Miešajú sa rozličné rytmy a prenikajú do toho aj iné hudobné štýly, experimentuje sa. Sú však veci, ktoré sú už pre klezmer typické – isté rytmy aj estetika, ako sa hrá, určité hlasy, tóny a hudobné ornamenty.
Tradičný klezmer sa spočiatku hrával na tichých nástrojoch, na husliach, cimbaloch a flautách. Až neskôr sa pridali klarinety a akordeóny, ktoré sa používajú i dnes. Hudba sa vyvíja, to je prirodzené. Ja hrám na gitare, čo je pre klezmer zriedkavé. Vystupujem sama, iba občas ako duo, trio či s nejakou skupinou.

Klezmer sa spieva v jidiš, čo je reč, ktorou v Európe kedysi rozprávalo vyše desať miliónov Židov. Ako je to dnes? Sú ešte ľudia, čo sa doma bavia v jidiš, alebo je to už mŕtvy jazyk?
Frey: V prvom rade treba povedať, že v klezmeri netreba spievať, lebo je to hlavne inštrumentálna hudba. Často sa však mieša s piesňami v jidiš. Čo sa týka jidiš ako jazyka, naozaj sa ním dnes už veľmi nerozpráva. Používajú ho už len ultraortodoxné chasídske spoločenstvá, ktoré sú veľmi uzatvorené a izolované. Takže tá kultúra, z ktorej vznikli piesne v jidiš, básne, divadelná scéna a ľudové pesničky, už dnes neexistuje.
Sú však ľudia – takí ako ja, čo sa o jidiš zaujímajú, učia sa jazyk alebo v ňom dokonca sami skladajú nové texty. Niektorí sa aj raz do týždňa stretávajú a zájdu si na kávu, aby sa mohli v jidiš pozhovárať. Ja jidiš rozumiem, hoci ešte robím chyby.
Ako je to vo vašej skupine? Učil sa niekto z vás jidiš?
Sidimák: Je pravda, že aj naša speváčka niektoré piesne spieva v jidiš. O pomoc sme požiadali niekoho zo židovskej náboženskej obce v Košiciach. Preložil nám texty a speváčku naučil výslovnosť.
Isabel, vo vašom repertoári sú i piesne s moderne znejúcimi textami. Napríklad o nezamestnaných či o tom, že aj ženy by mali mať právo voliť. Sú to pôvodné texty alebo ste ich upravili?
Frey: Je to moje vlastné spracovanie. Napríklad Arbetloser Marsch (Pochod nezamestnaných) je pieseň od Mordechaia Gebirtiga z Krakova, ktorý ju zložil ešte v prvej polovici 20. storočia. Ja som ju preložila a „dobásnila“. A Vayber megn shtimen (Ženy môžu voliť) je zase skladba stará sto rokov, ktorú som náhodou objavila a úplne zmodernizovala – dopísala som k nej celú jednu slohu.
Tak to robievam. Dopisujem, začínam robiť vlastné texty alebo často skladám hudbu k starým básňam v jidiš, prípadne nemecké piesne prekladám do jidiš. Podobne postupujú i niektorí ďalší z našej hudobnej scény, aby jidiš hudba ďalej žila.

Tie dve piesne, čo ste spomenuli, sú vlastne protestsongy. Aj to patrí do klezmeru?
Frey: Treba spresniť, že tie piesne sú jidiš hudbou, kam spadá i klezmer. A jidiš piesne majú rôzne podoby, mnohé boli protestmi. Mňa zaujímajú sociálno-politické a robotnícke piesne o boji za lepšie pracovné podmienky a podobne. Okrem toho tiež ľudové piesne, ktoré sa odovzdávali ústne z generácie na generáciu, uspávanky, detské pesničky, ale aj kartárske. Zmienená skladba o volebnom práve pre ženy bola pôvodne súčasťou divadelnej hry, bola to satira, preto som ju prepísala. Súčasný klezmer je už moderný. Nie je to len hudba do tanca, ale aj o politike a sociálnych otázkach.
Ako je to s klezmerom na Slovensku? Koľko skupín ho hrá?
Sidimák: Pokiaľ viem, sú u nás štyri také kapely: Pressburger Klezmer Band, ktorá bola prvá, my, ešte jedna skupina v Košiciach s názvom Di Salamon Kapely a Mojše Band zo Spiša.
Je u nás klezmer obľúbený?
Sidimák: Áno. U nás síce nebývajú klezmerské hudobné festivaly ako v zahraničí, ale oslovujeme organizátorov iných podujatí, napríklad folklórnych. Vystupujeme i v cudzine – hlavne na Morave a v Čechách, hrali sme aj v Poľsku, raz vo Ľvove. A či je o klezmer záujem? Keď hráme, naša hudba sa páči aj mladým divákom. Bavia sa, tancujú. O budúcnosť sa teda nemusíme báť.

Isabel, vy ste istý čas strávili v Izraeli, kde ste pracovali v kibuci. Hrá sa tam klezmer?
Frey: Povedala by som, že tradičný klezmer aj jidiš hudba sa tam hrá menej, pretože v Izraeli sa jidiš veľmi silno spája s ultraortodoxnými náboženskými skupinami. Sú však výnimky, ako napríklad Chava Alberstein, izraelská folková speváčka, ktorá má už veľa rokov, no bola veľmi známa a spievala aj v jidiš. Inak je však klezmerová a jidiš hudobná scéna v Izraeli malá.
Angažujete sa i politicky, spievate na demonštráciách. Za čo bojujete?
Frey: Vo Viedni som spievala napríklad na protestoch proti bývalej pravicovej koalícii, ktorej súčasťou bola strana nepriateľská voči cudzincom. Vystupujem proti xenofóbii a antisemitizmu, a keďže mám v repertoári aj piesne o sociálnej nerovnosti, zúčastňujem sa i na takých podujatiach. Za dôležité pokladám tiež feministické témy. To všetko sú veci, o ktorých aj spievam.