Leoš Janáček napísal v roku 1923 po premiére opery Káťa Kabanová: „Bratislava se mi zalíbila“. Pred sto rokmi obdivoval krásne staré mesto a bystrý Dunaj. Čím sa Janáček zapáčil vám?
Janáček patrí k mojim najobľúbenejším skladateľom už od detstva. Pamätám si, ako som ešte ako malý chlapec počul prvýkrát jeho operu Jenůfa v rádiu. Tá opera ma okamžite očarila, to som s hudbou len začínal a nemohol som tušiť, že mojím domovom sa stane Brno, Janáčkovo mesto. Dnes som tu už 20 rokov. Janáček so mnou putuje stále, či ho hrám alebo počúvam. Aj jedna z prvých autobiografií, ktoré som v mladosti čítal o nejakom skladateľovi, bola o Janáčkovi. Chcel som o ňom vedieť všetko, čo sa dalo.
Čo ste o ňom zistili?
Časom aj veci, ktoré sa nedajú dočítať v knihách, ale ukážu sa, keď sa človek stretne s tým, čo a ako Janáček písal. Dostalo sa mi do rúk niekoľko rukopisov Janáčka, keďže žijem v Brne, v tamojších múzeách a knižniciach sú zastúpené jeho autografy. Je to veľmi zaujímavé, občas to vyzerá ako obraz. Janáček mal škrabopis, takže sa to číta dosť komplikovane, ale vizuálne sa mi to vždy veľmi páčilo. Janáček mi bol blízky nielen hudbou, ale aj naturelom. Bol to expresívny človek.
Aj slávny dirigent Sir Simon Rattle o Janáčkovej hudbe povedal, že pôsobí veľmi súčasne. Prečo to tak je?
Hm, to sa dá povedať o ktoromkoľvek skladateľovi v dnešnej dobe. Dnes na ľudí pôsobí súčasne a zvláštne čokoľvek, čomu nerozumejú, pričom to môže byť akákoľvek hudba novšia než úplný začiatok 20. storočia. To som si v poslednom čase naozaj všimol, pretože nehrávam veľmi mainstreamových skladateľov. Aj Janáček bol provokatívny skladateľ už v čase, keď študoval vo Viedni. Pamätám si na jeho vetu, s ktorou sa stotožňujem, lebo som to zažil aj ja.
Vo Viedni ho učilo niekoľko pedagógov vždy to svoje a on musel stále akoby začínať od začiatku, až ho to prestalo baviť a povedal: Je čas vydať sa vlastným smerom. Jedinečná cesta jednotlivca je v umení veľmi dôležitá, ide o to, kedy si ju uvedomíte a rozhodnete sa ňou ísť. Janáček sa pre ňu rozhodol, keď už mu šlo na nervy, že by sa mal stále prispôsobovať nejakým pedagógom a klišé. Dvořák už bol slávny, ale doba sa menila a aj Janáček potreboval zmeniť svoju reč, ktorá dodnes zostáva originálna a nenapodobiteľná. Janáček prekročil svoju dobu a stále pôsobí na ľudí súčasne.
Aj violončelista Jozef Lupták, riaditeľ Konvergencií, povedal, že Janáčka berieme trochu ako nášho, slovenského skladateľa. Bolo to tým, že sa zaujímal nielen o moravský, ale aj o slovenský folklór a že sa na Slovensku cítil dobre? Mal rád Tatry, Demänovskkú jaskyňu slobody…
Neviem, to sa hovorí aj o Bartókovi, ktorý sa tiež zaujímal o slovenský folklór. Ľudia vtedy cestovali, neberiem to tak. Keď je nám hudba blízka, rozumieme si, nech sme z akéhokoľvek národa.
Konvergencie ponúknu do 12. marca všetky zásadné Janáčkove komorné diela, vy budete na záverečnom koncerte 12. marca spolu s manželkou hrať Sonátu pre husle a klavír. Čo pre vás toto dielo znamená?
Táto sonáta už dlho patrí do môjho života, hral som ju aj na svojom absolventskom koncerte, lebo som sa chcel odvďačiť mestu, v ktorom žijem. Dlho je v mojom repertoári, aj môj pohľad na tú skladbu prešiel mnohými zmenami. Nedávno sme s manželkou nahrali kompletného Janáčka a je to prvý album, kde je všetko, čo Janáček zanechal pre husle a klavír, aj pre violu a klavír – teda pôvodne veci pre violoncello, ktoré som transkriboval pre violu.
Festival nás požiadal o ikonickú Sonátu, ktorá je jeho najväčším komorným dielom pre husle a klavír. Je tu duo, kde klavír má rovnaké zastúpenie ako husle, sme tu s manželkou rovnocenní hráči. Táto štvorčasťová skladba prešla rôznymi cestami a vývojom. Jednu časť sonáty Janáček z diela vyradil, teraz sa občas hráva samostatne pod názvom Supplement. V Sonáte cítiť časovú zmenu, lebo Janáček ju písal v rôznych obdobiach. Napríklad druhá časť má iný naturel ako prvá či posledná.
Foto: Martina Šimkovičová
Janáček túto sonátu začal písať v roku 1914, však?
Začal, ale finálnu podobu získala zrejme až v roku 1920. Nie je jediný, kto písal skladbu dlhšie a vracal sa k nej. Janáček bol známy častou nespokojnosťou s tým, čo napísal, niektoré veci skončili v koši alebo ich hodil napríklad do Vltavy, lebo mal prudkú povahu. Často svoje skladby v procese ničil a aj toto dielo vznikalo trýznivo a dlhšiu dobu. Preto cítiť, že vznikalo v rôznych dobách. Ale to by sa dalo povedať aj o Suchoňovej Fantázii, tiež bola najskôr napísaná Burleska ako druhá časť a prvú časť napísal až o niekoľko rokov neskôr. Tam je cítiť, že je to už celkom iný Suchoň, starší.
Čo z programu Konvergencií by ste odporučili poslucháčom?
Janáček mal veľmi zaujímavé piesne aj dve úžasné sláčikové kvartetá, sú to ikonické diela kvartetovej tvorby, mimoriadne skladby, ktoré preveria aj intelektuálne schopnosti hráčov.
Čítajte viac Tohtoročné Konvergencie vzdajú poctu Janáčkovi
Vy hráte na unikátne päťstrunové husle nazvané Milanolo, vezmete si ich aj do Bratislavy?
Nie, to bol darček od mojich majstrov, budem na tomto nástroji nahrávať Bachovu 6. cellovú suitu, ktorá bola napísaná v origináli pre päťstrunové violoncello. Na Milanole táto suita bude znieť veľmi dobre. Momentálne ho však často nevyužívam, nie je na to priestor.
Janáček bol vraj milovníkom dobrého jedla. Čo hovoríte na nápad organizátorov podávať počas Konvergencií v niektorých bratislavských kaviarňach a bistrách jeho obľúbené jedlá, ako čerešňový koláč, piškótovú roládu či zázvorky? Pripravia ich podľa receptov Marie Stejskalovej, Janáčkovej gazdinej, ktorá mu varila 40 rokov?
Môj život sa točí hlavne okolo hudby, takže týmto veciam osobne nevenujem takú pozornosť. Nápad je to ale zaujímavý, určite odporúčam ochutnať jeho obľúbené jedlá. Viem, že jedol rád a nebol sám. Aj Stravinskij rád jedol a Rossini bol dokonca aj kuchár.
