Jeho diela nájdete v bratislavskej galérii Umelka.
Zaujímavé je aj to, ako Sládkovo dielo perfektne korešponduje s architektúrou Umelky (je to funkcionalistická budova z roku 1926 od Aloisa Balána a Jiřího Grossmanna, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou), ako sa navzájom podporujú a umocňujú. Skrátka, špičky. Obrazom poskytuje sieň vynikajúce svetlo, je univerzálnym priestorom a umocňuje umelecký zážitok. Ten je naozaj mimoriadny, lebo Sládek neponúka iba výtvarný pendant k svojej divadelnej tvorbe, je to svojbytná maľba, náročná, ale prístupná. On je vlastne najmä výtvarník, ktorý týmto spôsobom dáva nazrieť do najtajnejších sfér svojej osobnosti, prezrádza, ako uvažuje, čo cíti, z čoho sa rodí jeho umenie.
Čítajte viac Milan Sládek hodí svoj archív asi do Dunaja. Oslavuje 85 rokov
Pieroti sa podobajú
V umení pantomímy často stačí biela maska na tvári, nejaká halena, malé javisko a mím dokáže gestom, pohybom a mimikou vyjadriť všetko. Vo vstupnej miestnosti Umelky je kolekcia fotografií Ctibora Bachratého, ktorá práve takto Sládka približuje. Sú to jeho pracovné portréty, so známou, a predsa tajomnou univerzálne bielou podobou pierota. Za bielou je však veľká pestrosť a bohatá farebnosť. Keď návštevník vstúpi do hlavnej výstavnej siene, hneď to pocíti. Je to priam ošiaľ z vnemov. Sládkove obrazy ho vtiahnu do dialógu, pocíti, že je svedkom objavovania. Sládek totiž výtvarne rozmýšľa o svojich postavách či príbehoch.
Zvykne hovoriť, že mím je socha v pohybe, ale on sa posunul ešte ďalej: zo svojej ušľachtilej osobnosti a tela vytvoril umelecké dielo. Človek by ho chcel mať doma! Je totiž zdrojom pohody, optimizmu, viery a pokoja. Vyplýva to z toho, že život si naplnil prácou, láskavosťou a hoci bol v situáciách, keď mohol soptiť a frflať, nikdy to nerobil. Zachoval si tak dôstojnosť a energiu pre svoje umenie, takže teraz, pri 85. jubileu, ku ktorému je aj výstava usporiadaná, má čo bilancovať.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Už som spomenula, že okrem obrazov sú v Umelke aj bábky, masky a dokonca aj autoportrétna kovová busta, ktorú si umelec sám vytvoril. Čelnú stenu v menšej výstavnej miestnosti obsadili zasa postavy z Figarovej svadby, ktorú Sládek v roku 1991 režíroval. Prvú premiéru mala v Národnom divadle v Soule v Južnej Kórei a druhú v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Bola to vtedy veľká sláva a radostný návrat umelca na Slovensko. Vidno to aj na figúrach, ktoré sú hravé a zároveň priam psychologicky prepracované v celom svojom zjave.
Čítajte viac Milan Sládek vystavuje svoje obrazy, otvoril festival pantomímy
Celkom čerstvý obraz
Kolekcii obrazov dominuje maľba Jazz, ktorá vznikla tento rok 2. apríla 2023 v Kolíne nad Rýnom. Na performancii Milana Sládka sa vtedy zúčastnili Sisa Michalidesová, Peter Prieložník a maľoval aj Luka Brase. Je to pekne roztatárené dielo, cítiť silu z chvíľ jeho vzniku. Ale nájdeme tu aj menšie, pokojné výjavy, ktoré svedčia o ľudskej intimite, nežné a tiež hravé.
Skrátka, Sládkova kariéra sa začala kreslením a ono ju aj vyživovalo. Už v detstve ho školil rodák Vincent Hložník, získal od neho fortieľ, dôležité však je, že Sládek mal od začiatku vlastnú veľkú tvorivú odvahu (v rozhovore k svojmu jubileu vo februári spomína, ako namaľoval vlastný chlapčenský akt a vydesil tým otca) a mal aj presné zacielenie, vedel, čo chce a čo má robiť. Je rodený mím a svoje poslanie splnil. Môže byť spokojný a my s ním, lebo slovenské umenie dostal aj do medzinárodných súvislostí.
