Skupina Elán vznikla koncom šesťdesiatych rokov, v období veľkých nádejí i veľkých rozčarovaní. Veľké talenty však nezmaria nástrahy doby a kapela Elán výnimočná bola. Jej členovia mali ambície i šarm, verili vo svoje sily, originalitu, stavali si nadpriemerné ciele. A publikum to od začiatku vnímalo. Elánisti boli sympatickí, na nič sa nehrali, študovali a aj si zarábali. Pracovali ako robotníci na stavbách, budovali napríklad električkovú trať, čo z nich urobilo chlapov.
Zároveň však získavali aj rôzne hudobnícke skúsenosti, vedeli byť aj svetácki, však chodili hrávať do tanečných podnikov, a to aj v západnej Európe. V sedemdesiatych rokoch si zarábali na kvalitné hudobné nástroje napríklad v Holandsku, vo Švédsku či v severnej Afrike. V tom čase bola vďaka devízovej finančnej politike taká možnosť.
Elánisti pracovali na sebe, vzmáhali sa aj finančne a najmä – ako spomína často Vašo Patejdl – mali vysoký cieľ: Chceli byť najlepšou kapelou na svete. Pre niektorých sa kapelou snov stali, ale aj v reálnom svete sa dostali medzi špičku a stále sa na špičke držia.
Ako na to išli? A kedy sa vlastne dali definitívne dovedna? „Základné obsadenie kapely sa podarilo zostaviť na začiatku osemdesiatych rokov,“ hovorí Juraj Čurný. „Boli to Jožo Ráž, Vašo Patejdl, Jano Baláž, jeho brat Zdeno Baláž a gitarista Juraj Farkaš.“ Situácia bola zrelá na úspech a vtedy prišla aj príležitosť. Ako sa vraví, šťastie praje pripraveným.
Foto: Warnermusic
pohľadom Heleny Dvořákovej: Čaba má grády
Spomínam si na dávny koncert Elánu, keď som po prvý raz videla Joža Ráža naživo. Bol ešte mladý, tmavovlasý, chudý. Mal oblečené rifle, biele tielko, sála bola malá, takže sme zblízka videli jeho kostnatú tvár a telo. Gitara občas vyzývavo mierila proti publiku, všetko bolo v pohybe, všetci sme sa aj vlnili na stoličkách. Potlesk bol ohlušujúci.
Rážovi žiarili oči, javisko a hľadisko tvorili guču energie, v ktorej bolo dobre, ale aj adrenalínovo. Ráž sa totiž rád pohybuje na hrane a prenáša to aj na publikum. Všetci sme pri ňom kaskadéri. Poslucháč má pocit, že v jeho blízkosti odvážne riskuje a stáva sa rebelom. No on aj v civile často provokuje. Nikdy však agresívne, vždy s jemným vševediacim úsmevom. A taká je aj tvorba kapely, o ktorej v magazíne píšeme, lebo Elán niečo chystá!
Pri tej príležitosti som si aj ja položila otázku, ktorá pieseň Elánu sa mi najviac páči. Je to asi Čaba, neblázni! Vždy ma rozblázni. Je divoká a má pre mňa viac obsahov. Dá sa chápať ako protikorupčný song, však sa tam spieva, že to skúšali na neho hrozbami aj peniazmi, ale vyhadzovač Čaba sa nedal obmäkčiť. Nešlo to ani pozlotky, ani podobrotky. Napokon pomohlo kamošské zaklínadlo Čaba, neblázni! Vyslovil ho Jožo Lauko, zvaný Sesi, ktorý bol Rážov kamarát. Vysoký, štíhly, čiernovlasý muž býval miláčikom bratislavskej spoločnosti. Zábavný, vtipný, originálny. Pohyboval sa medzi umelcami, koníčkarmi, športovcami, podnikateľmi, právnikmi. Bol vzdelaný, šikovný, ale ľudia mali radi najmä jeho žartovanie.
Spomínal na to v rozhovore aj Boris Filan, a to v súvislosti so vznikom piesne o Čabovi. Vraj sa vtedy do baru hotela Kyjev dobývali počas nočnej prechádzky mestom s manželkou a s Rážovcami. Čaba sa však nedal obmäkčiť, kým sa náhodne neobjavil práve Jozef Lauko. Ten si teatrálne kľakol pred vyhadzovača a povedal tie zázračné slovíčka: Čaba, neblázni! Potom to už išlo, lebo Lauko vedel situácie riešiť. Pieseň je teda skoncentrovaný príbeh nielen o starej Bratislave, ale aj o moci, vplyve a fiškálskom vtipe. A to má vždy grády.
Čítajte viac Ako na prvé stretnutie s Elánom spomínajú textári Ľuboš Zeman, Pavol Jursa a Boris Filan a ako Ján Ďurovčík
Nič nenechali na náhodu
V roku 1980 vystúpili na Bratislavskej lýre a tú striebornú si odniesol Vašo Patejdl a kapela Elán za pesničku Kaskadér. Špeciálnu cenu za text získal v tom roku aj Boris Filan za skladbu Ôsmy svetadiel. Práve tento triumf umožnil, aby sa kapela (bolo to práve po návrate jej členov zo základnej vojenskej služby) profesionalizovala.
„Prvé nahrávky v profesionálnych štúdiách nahral Elán už v rokoch 1977¤-¤1978. Kapela si niekoľko rokov budovala svoj repertoár a svoj definitívny tvar. Na to, aby sa dostala do povedomia, musela veľa koncertovať a skúšať všetky možné spôsoby, ako sa dostať do profesionálnych štúdií.“
Juraj Čurný ešte pripomína, že na Slovensku boli totiž v tom čase iba tri profesionálne štúdiá: v Slovenskom rozhlase, v Slovenskej televízii a v Opuse. Keďže v nich nahrávali všetci, možnosti boli obmedzené. Elán bol však pripravený. A dôsledný. Keď muzikanti dávali dovedna svoju prvú platňu, nachystali tridsaťšesť skladieb. Tie už boli otestované na koncertoch a väčšinou už aj nahraté.
Čítajte viac Veľkolepý návrat Elánu: 70. narodeniny Joža Ráža a Vaša Patejdla oslávia v Prahe a v Bratislave
"Mali síce rôznu kvalitu a obsadenie, podstatné však je, že boli odskúšané a overené. Aj tieto nahrávky však pre platňu urobili nanovo. Ak by sa len pozbierali tie pôvodné, prvý album by nevyznel tak dobre,“ predpokladá Juraj Čurný. V čase vydania prvého albumu Ôsmy svetadiel už kapelu poznalo minimálne celé Slovensko a postupne sa Elán začal presadzovať aj v Čechách.
Najlepšie skladby Elánu podľa Juraja Čurného
Foto: TASR, Peter Kollár
Jednou zo skladieb, ktoré dokázali udržať Elán v centre pozornosti a je svojím spôsobom netypická, je Kočka, ktorú si sám Jožo zložil a aj otextoval. Výnimočné sú skladby Láska moja (album Tretie oko) a Voda, čo ma drží nad vodou, ktorá pôvodne nebola „elánovská“, ale stala sa ňou. Veľmi silný je duet Neodchádzaj s Lenkou Lo Hrůzovou, ale aj Ľúbim ťa s textom Pavla Jursu z posledného albumu kapely Najvyšší čas. Samostatnú pozornosť si bezpochyby zaslúži aj ďalšia skladba z posledného albumu Skúsme to znova. Vašo Patejdl ju napísal ešte na prelome 70. a 80. rokov. Skladba je postavená na dychoch, čo je návrat do prapôvodnej podoby Elánu, teda osem-, deväťčlennej skupiny, ktorá mala svoju dychovú sekciu. Ďalej – Neviem byť sám, Tisíc a jedenkrát a Dresy. Jednak kvôli textu Paľa Jursu, ale aj pre neuveriteľné polohy, do ktorých dokázal Jožo dostať svoje vokály.
Federálne hviezdy
V osemdesiatych rokoch už tvorila skupina jeden z vrcholov veľmi silnej éry slovenskej populárnej hudby a aj hudby vtedajšieho spoločného štátu. Bodovali aj v Čechách a stali sa federálnymi hviezdami. „Toto sa napríklad nepodarilo ani niektorým najúspešnejším slovenským interpretom zo sedemdesiatych rokov. Nedosiahla to ani Jana Kocianová, ani Karol Duchoň. Až Modus, teda Meky Žbirka, Marika Gombitová, Janko Lehotský a Elán sa stali prvými ozajstnými federálnymi hviezdami zo Slovenska,“ hovorí Juraj Čurný.
Aký to malo vplyv na ich príjmy? Znamená to, že boli bohatí? Relatívne možno áno, hoci platy umelcov neboli veľké a vychádzali z univerzálnych tabuliek. Dokladá to aj Juraj Čurný: „V rokoch 1982 až 1984 absolvoval Elán aj dvesto koncertov ročne v Československu, plus veľké turné po Sovietskom zväze. Bolo to vyčerpávajúce, ale bol to aj hlavný zdroj ich financií. V tom čase aj umelci dostávali tzv. tabuľkové platy. Vôbec nezáležalo na tom, či hrali pred päťsto, alebo päťtisíc divákmi. Oficiálne príjmy sa za koncert pohybovali na úrovni 400 až 800 korún. Drobné prilepšenie prinášalo uhrádzanie amortizácie aparatúry, ktorú si kapela musela kúpiť za svoje a za devízy, ktoré sa veľmi ťažko zháňali. Zarábali sa práve koncertovaním v krajinách východnej Európy.“
Napriek tomu sa ani Elán nevyhol riskantným krokom. Z kapely napríklad odišiel Vašo Patejdl a bolo to napínavé, lebo nikto nevedel, čo sa po jeho odchode stane. Tŕpli fanúšikovia a iste to nebolo jedno ani tým, čo zostávali. „Keď z kapely odchádzal Vašo Patejdl, možno ani oni nemali celkom ujasnené, či bude kapela ďalej existovať. Vašo bol hlavný hudobný mozog kapely. Túto situáciu som ja ako fanúšik prežíval vo veku 19–20 rokov, a to veľmi intenzívne. Nebolo málo ľudí, ktorí si mysleli, že kapela skončila a nemôže existovať bez Vaša,“ uvažuje Čurný.
Svet bol nedostupný
Koncom osemdesiatych rokov vznikali tzv. exportné verzie slovenských albumov, ktoré boli primárne určené do krajín vtedajšieho východného bloku. Na začiatku 90. rokov prišiel pokus zo strany rakúskeho vydavateľa o zviditeľnenie kapely Elán na medzinárodnej scéne. V tomto čase bolo mnoho pokusov nielen Elánu, ale aj ďalších slovenských a českých umelcov uspieť s anglicky spievanou tvorbou. Zároveň však tieto pokusy potvrdili predpoklad, že kapela by nemohla ostať v Česko-Slovensku. Členovia by sa museli presťahovať či už do Ameriky, Veľkej Británie, alebo do Nemecka. Svetová kariéra sa v 90. rokoch nedala robiť zo Slovenska.
Stalo sa však niečo neuveriteľné – všetko sa vydarilo. Vašo Patejdl nastúpil vlastnú sólovú kariéru a mal úspech. Zachoval sa aj Elán a jeho popularita ešte vzrástla. Z pôvodnej päťčlennej zostavy zotrval Jožo Ráž a Jano Baláž, pridali sa Martin Karvaš a Gabriel Szabo. A darilo sa! Album Detektívka z roku 1986 je dodnes napredávanejším československým populárno-hudobným nosičom všetkých čias a jeho predaj presiahol dnes už neuveriteľnú hranicu 620-tisíc kusov.
Pri bilancii úspechov nesmieme zabudnúť na dôležitú osobnosť hudobného sveta a elánistického vesmíru, na Borisa Filana, ktorý všetko vyslovil a pomenoval. Vyjadril pocity nielen hudobníkov, ale aj publika a vytvoril tak krásnu poéziu s etickým posolstvom, ktoré išlo cez uši fanúšikov rovno k ich srdciam a formovalo myslenie a cítenie Slovenska v rozpätí desaťročí.
To sú tie šťastné náhody, čo ovplyvňujú aj umenie – Filan s Rážom boli kamaráti a dokonale si rozumeli. Svedčí o tom mnoho kníh, ale aj film Rabaka, ktorý je vlastne príbehom Borisa Filana. „Stvárňuje ho maďarský herec Attila Berencsi a rozpráva aj o tom, ako boli Filan a Ráž vždy na jednej lodi a ako chceli do koncertov a pesničiek dostať myšlienky spisovateľa Saint-Exupéryho z Malého princa,“ približuje Čurný a dodáva, že vo filmoch spojených s Elánom je okrem iného množstvo rôznych dobových svedectiev. Ukazujú, ako vtedy vyzeralo Československo, aké boli ulice, kluby a koncerty, aké bizarnosti sa diali. (Napríklad aj formálna svadba, ktorá sa uskutočnila len kvôli bezplatnému dovozu drahej aparatúry zo Západu.)
Zmeny v živote aj v kapele
V deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa všetko menilo. Ľudia si chceli vyskúšať, čo dokážu. Jožo Ráž a Jano Baláž sa tiež pustili do podnikania, no najviac im stále záležalo na Eláne. Ten ustál aj druhú personálnu krízu, kedy odišli Martin Karvaš a Gabriel Szabo. Do tretej zostavy potom pribudli Juraj Kuchárek, Peter Farnbauer, Ľubo Horňák. A v roku 1996 sa vrátil Vašo Patejdl!
„Vašo nikdy neprerušil priateľské či pracovné styky s Elánom. Keď nahrával pesničky do všetkých troch filmových Fontán pre Zuzanu, tak tam vždy spieval Jožo Ráž. Absolútne najúspešnejšou pesničkou v tejto súvislosti je Voda, čo ma drží nad vodou. Tá vznikla v čase, keď sa Vašo plnohodnotne vrátil do Elánu,“ spomína Čurný a vysvetľuje, že vtedy už boli iné podmienky a hudobníci mali viac voľnosti na rôzne činnosti. „Aj Slovensko prebralo osvedčený model zo západnej Európy: Kapely plánovali koncertné turné na obdobie prevažne spojené s vydaním albumu a v priebehu roka mali čas pre seba.“
Ľudia si mysleli, že Elán neprežije v nových podmienkach, ale opak je pravdou. Nezanikli, našli si ešte aj nové možnosti. Ich piesne sú natoľko univerzálne, dobré a životaschopné, že sa mnohé stali evergreenmi. Kapela bola však aj potom schopná tvoriť nové skladby, z ktorých sa mnohé zaradili do zlatého fondu nielen ich repertoáru, ale aj do pokladov česko-slovenskej populárnej hudby.“
Skladby, ktoré boli rozhodujúce pre kapelu
Vybrať z bohatej diskografie kapely Elán len pár skladieb je nemožné. Napriek tomu je niekoľko, ktoré kapelu posunuli výrazne ďalej. Jednoznačne Kaskadér a Ôsmy svetadiel z prvého albumu. Z toho druhého je to titulná skladba Nie sme zlí. Do zoznamu patrí aj pieseň, ktorá pôvodne nevyšla na žiadnom albume, iba ako „lýrový“ singel Neviem byť sám. Nesmieme opomenúť Stužkovú či pieseň Zaľúbil sa chlapec z albumu Hodina slovenčiny. Zaujímavá je aj pieseň Tanečnice z Lúčnice, ktorá sa prepája s osobným životom Joža Ráža a jeho manželky z albumu Detektívka. Veľmi silné pesničky sú z filmu Rabaka, ktorý je pôsobivý aj ako celok.
Zázrak po Rážovej havárii
Boli však aj chvíle, keď všetkým fanúšikom Elánu – a nielen im – zamrelo srdce. V júni 1999 mal Jožo Ráž v Bratislave na nábreží haváriu na motorke a utrpel vážny úraz hlavy. Mal aj zlomený nos, pravé predkolenie a ľavé zápästie. V kóme bol dlhé dva mesiace.
„Je to zázrak. Nebolo jasné, či vôbec prežije a či bude schopný ďalej spievať a fungovať v kapele. Tu sa ukázala jeho húževnatosť. V tom čase sa prejavila aj desaťročiami budovaná fanúšikovská základňa. Tá energia, pozitivita, ktorú kapela rozdávala, sa v tomto čase vrátila naspäť,“ spomína Čurný a všetci si to vlastne pamätáme. Všetci sme sa obávali, ale Ráž sa našťastie zotavil a bolo to ako zázrak. Zázračne potom pôsobil aj vypredaný megakoncert na Letnej v Prahe v roku 2003. To sa nepodarilo žiadnemu inému česko-slovenskému interpretovi. Kapela nezaspala ani vtedy na vavrínoch, hľadala aj ďalšie formy prezentácie. Tak vznikli projekty ako Elán v divadle alebo koncert v newyorskej Carnegie Hall. Nikdy nerezignovali na to, aby tvorili nové pesničky a išli ešte ďalej. Z ich tvorby vznikli napríklad vynikajúce hitmuzikály.
Jožo Ráž, Jano Baláž a Vašo Patejdl približne v päťročných cykloch vydávali nové albumy alebo prinášali iné produkty z histórie kapely.
„Pre mňa bolo veľmi príjemné zistenie, že v roku 2018, keď Elán robil posledné veľké turné (pri príležitosti päťdesiatky svojho trvania) po Slovensku a Čechách, dokázal niečo jedinečné. Kapela koncertovala v najväčších halách a svoju výnimočnú pozíciu potvrdila tým, že tieto koncerty boli vypredané. Toto dokážu len tie najväčšie top hviezdy, ktoré oslovujú generácie detí, rodičov a starých rodičov. Na Elán chodia nielen tí, ktorí ich zažili ako prví fanúšikovia na prelome 70. a 80. rokov či hlavná báza publika, ktorá vznikla v 80. rokoch, ale aj ich potomkovia a ďalší, ktorí ich začali objavovať v 90. rokoch, začiatkom milénia, ale aj v súčasnosti. Pesničky majú v sebe niečo, čo rozsúdi len ten najspravodlivejší sudca umenia – čas,“ myslí si Čurný a my dodávame, že čas kapele praje.
Niet sa teda čo čudovať, že muzikál Ôsmy svetadiel má za sebou viac ako sedemsto repríz, a je to najúspešnejší pôvodný slovenský muzikál zostavený z pôvodných slovenských pesničiek. Je postavený na hitoch Elánu a príbehu z románu Alexandra Dumasa. Stále sa vracia na divadelné dosky a Juraj Čurný predpokladá, že tak to bude aj s muzikálom Voda a krv nad vodou. Uvidíme, čo bude ďalej. Však majú iba sedemdesiat!
Nestarnúce hity
Evergreeny, zľudovené hity sú pesničky, ktoré každý pozná. Niekedy aj proti svojej vôli, pretože trafili do niečoho, čo zažíva každý jeden človek. Každý z nás pozná napríklad Medulienku a každý z nás pozná aj Stužkovú. Tú zažil takmer každý, kto absolvoval strednú školu s maturitou. Stužková slávnosť je pritom spojená s veľmi príjemnými a pozitívnymi pocitmi človeka, ktorý je presne na rozhraní mladosti a dospelosti. Elánu sa podarilo túto jedinečnú skúsenosť pretaviť aj do pesničky. Takých je v prípade Elánu mnoho – Nie sme zlí, Smrtka na pražskom orloji a ďalšie. Skladby obsahujú mnohé univerzálne posolstvá a tie sú nadgeneračné.
