Porotcovia súťaže Virtuózi V4 chválili vašu neuveriteľnú techniku a virtuozitu. Ako sa vám to počúvalo? Naučila vás súťaž niečo? Dostali ste vďaka nej ďalšie zaujímavé ponuky?
Súťaž Virtuózi je z môjho pohľadu skôr šou ako súťaž. Prvýkrát som zažil, ako sa nakrúcajú takéto televízne programy. Súťaž mi priniesla dva koncerty. Väčšinu ponúk na koncerty mám vďaka profesionálnym súťažiam ako napríklad Concertino Praga či súťaž v dánskom Aarhuse alebo v poľskej Szafarnii.
Keď som ešte roku 2014 robila rozhovor s huslistom Daliborom Karvayom, ktorého kedysi tiež označovali za geniálne dieťa, povedal, že je rád, že už na žiadne súťaže nechodí, lebo hrať na koncerte je iné, ako hrať na súťaži. Vraj na súťaži sa treba snažiť o technickú dokonalosť, a keď dá človek do diela veľa z osobnosti, môže to porotcov až rušiť. Ale pre obecenstvo je zážitok o to krajší, osobitejší. Ako to vidíte vy?
Momentálne si chcem dať od súťaží voľno, mám ich už vyše 20 za sebou, na mnohých som dostal veľa ocenení. Na veľkých súťažiach už všetci majú dokonalú techniku, ide skôr o to, či zaujmete porotu aj niečím iným. Na súťažiach máva veľa porotcov svojich žiakov a niekedy ide viac o nich ako o klaviristu. Ale zrejme bez súťaží to nejde. Keď chcete, aby vás spoznali, je nutné absolvovať ich. Svet sa však mení, uvidíme, ako budú prebiehať súťaže v budúcnosti.
U vás vraj výnimočný hudobný talent spoznala učiteľka matematiky. Súvisí podľa vás matematika s hudbou?
Myslím, že to súvisí, i keď hudba má úplne iné aspekty. Veľa klaviristov nemalo rado matematiku.
Dalibor Karvay napríklad povedal, že definovať talent je ťažké a aj keď má človek isté dispozície, potrebuje aj motorickú zručnosť, podporujúcich rodičov, výborného pedagóga, dobrý nástroj, možnosť koncertovať… Ako to bolo vo vašom prípade, mali ste toto všetko?
Mám šťastie na rodičov, ktorí ma vždy podporovali, kúpili mi dobrý nástroj a vždy mi pomohli nájsť aj dobrého pedagóga. Mama ma vozila do Viedne dvakrát do týždňa.
Keď o vašom koncerte na mikulovskom zámku pred dvoma rokmi písal hudobný publicista Milan Bátor, označil vás za fenomenálneho klaviristu, no na rozdiel od klavírnych celebrít u vás videl čistú, nepredstieranú radosť po každej podarenej skladbe a ani náznak hviezdnych manierov. Viedli vás k tomu doma alebo profesori?
Nikto ma k tomu neviedol, ja sa vždy snažím byť prirodzený. Tak, ako to cítim.
Foto: Archív Ryana Martina Bradshawa
Od 14 rokov ste rezidenčným sólistom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Ako vás berú členovia orchestra?
Som veľmi rád, že mám možnosť každý rok si zahrať so SOSR pod taktovkou maestra Lenárda. Je to pre mňa výborná príležitosť a veľmi dobre sa mi s nimi spolupracuje.
Od roku 2016 ste chodili na viedenskú Universität für darstellende Kunst do triedy profesora Vladimira Kharina pre mimoriadne nadané deti. Odkiaľ boli spolužiaci? Mali ste spoločné koncerty?
Mávame tzv. triedne koncerty, sú tam žiaci z Ruska, Rakúska, Číny, Japonska…
Vystupovali ste na mnohých prestížnych hudobných súťažiach (Luskáčik v Moskve, Chopinova súťaž v poľskej Szafarnii či v dánskom Aarhuse) a v koncertných sálach vo viedenskom Musikvereine či v salzburskom Mozarteu), máte na konte množstvo víťazstiev, čo bol pre vás najväčší zážitok? Máte čas si zahraničné miesta aj dôkladnejšie pozrieť a trochu ich spoznať alebo poznáte viac-menej len koncertné sály? Čo vás zaujíma okrem hudby?
Každá súťaž mi dala niečo nové, takže nemám jednu obľúbenú, i keď Concertino Praga a súťaž v Aarhuse boli zrejme najzaujímavejšie. V škole ma bavia aj matematika a fyzika. Niekedy vo voľnom čase chodím do kina a do fitka.
Ako vlastne vyzerá váš bežný deň? Koľko cvičíte? Počúvate aj inú než klasickú hudbu?
Každý deň chodím do školy, snažím sa cvičiť každý deň aspoň hodinu, niekedy je to aj viac. Počúvam aj súčasnú hudbu.
Ešte raz sa vrátim k Daliborovi Karvayovi. Podľa neho je veľmi dôležité, aby národ počúval klasickú hudbu. Tiež si to myslíte? Kto sú vaši obľúbení skladatelia? Pokúšate sa komponovať aj vy sám?
Myslím si, že počúvanie a oboznamovanie sa s klasickou hudbou by sa malo začať v detstve ako súčasť curricula v školách. Mám rád veľa skladateľov, každý má v sebe niečo osobité. Rád hrávam diela Bacha, Mozarta, Beethovena, Chopina, Schumanna, Rachmaninova, Ravela či Skriabina. Mám za sebou menšie kompozície a v budúcnosti by som sa im chcel venovať viac.
Máte zaujímavé korene, otec je Austrálčan a z jeho strany vraj dokonca máte v rodokmeni Williama Shakespeara, z maminej strany bol vaším pradedom herec Martin Gregor. Ako sa stretla mama Slovenka s otcom Austrálčanom, ak môžete prezradiť?
Stretli sa v Bratislave, pracovali v jednej firme.
Foto: Profimedia
V marci ste koncertovali v Košiciach a Prahe, aký koncert vás najbližšie čaká?
Idem na festival do USA Piano Texas vo Fort Worth (pochádzal odtiaľ slávny americký klavirista Van Cliburn), kde som dostal štipendium ako Young Artist. Okrem mnohých koncertov budem mať možnosť pracovať so svetoznámymi klavírnymi pedagógmi a spoznám nových ľudí. Festival bude trvať skoro mesiac.
Vraj vás prijali na Rugby School v Anglicku, čo to je za školu a prečo vás láka?
Je to nezávislá internátna škola, patrí k top stredným školám v Anglicku, má vyše 500 rokov. Dostal som aj hudobné štipendium. Rugby sa volá podľa mesta, kde sa nachádza, a vzniklo tam aj rugby. V septembri na nej začínam a budem dva roky študovať program IB Diploma.
