„Mama je preč,“ oznámil na sociálnych sieťach jej jediný syn, hudobník Thomas Dutronc. Francúzske médiá vzápätí spomínali na jej zvláštnu introvertnú povahu – hoci navonok pôsobila ako umelecká i módna ikona, povahou bola skôr krehká a plachá, jej hlas smutný.
„Po smrti Françoise Hardyovej už melanchólia nie je, ako bývala… Jej najlepší vyslanec odišiel,“ napísal portál Ouest-France.
Rodáčka z Paríža vyrastala v skromných podmienkach. S mamou a sestrou sa tiesnili v malom byte, lebo jej otec bol síce zámožný, ale žil s inou ženou a zabúdal platiť alimenty aj školné. Françoise si z detstva niesla viaceré traumy, ktoré ovplyvnili celý jej život i tvorbu.
Výhodou, naopak, bolo, že letné prázdniny trávila u príbuzných v Rakúsku, vďaka čomu sa naučila po nemecky a získala cit pre cudzie jazyky. Preto mohla spievať aj v angličtine, nemčine či taliančine, čo jej pomohlo presadiť sa v cudzine, najmä v Británii.
V roku 1960 jej mama kúpila gitaru, na ktorej skladala vlastné piesne. V novembri 1961, keď mala len 17 rokov, podpísala zmluvu s hudobným vydavateľstvom a zakrátko nahrala prvú platňu.
K sláve jej pomohla náhoda. V októbri 1962, keď diváci pri televíznych obrazovkách čakali na výsledky referenda o prezidentských voľbách, odvysielali počas prestávky jej pieseň Tous les garçons et les filles (Všetci chlapci a dievčatá). Singel sa stal okamžite hitom, z ktorého sa predalo vyše 2,5 milióna kópií, a z Hardyovej bola zrazu hviezda.
Nahrávala platne (vydala takmer 30 albumov), koncertovala po celom svete, účinkovala vo filmoch, a hoci bola vždy príliš chudá, vďaka pekným črtám tváre sa objavovala na obálkach prestížnych časopisov.
Očarila tiež módnych návrhárov – Yves Saint-Laurent pre ňu pripravil smoking, Paco Rabanne zase „metalický overal“ či minišaty zo zlatých plátov, posiate diamantmi.
V roku 1963 reprezentovala Monako na pesničkovej súťaži Eurovízia, kde skončila piata. Z množstva jej skladieb možno uviesť Le temps de l'amour, La maison où j'ai grandi, Ce petit coeur, L'amitie, Je ne suis la pour personne, La premier bonheur du jour, Comment te dire adieu, anglickú All Over the World či po nemecky spievanú baladu Träume.
S koncertovaním prestala už v roku 1968, no hudbe sa venovala ďalej. Napísala i pamäti, z ktorých sa stal bestseller. Z manželstva s hudobníkom Jacquesom Dutroncom (v roku 1991 sa rozišli, ale nerozviedli) sa jej narodil syn.
V roku 2004 ochorela na rakovinu lymfatických uzlín a neskôr hltanu, s čím bojovala po zvyšok života. Pre chorobu veľmi trpela, na jedno ucho už nepočula a nemohla spievať. „Zo života mám nočnú moru,“ sťažovala sa a žiadala o právo na eutanáziu.
„Mám rada len smutné piesne,“ vyhlásila v roku 1982. Smútok k nej svojím spôsobom naozaj patril. Až do konca…
Správu z agentúry sme nahradili autorským článkom.