V našej rodine sme na sťahovanie z krajiny do krajiny zvyknutí a vidíme v tom pozitíva, keď spoznávame nové miesta. Žiada si to odvahu, ale odmena je oveľa väčšia než námaha
Na festivale STARMUS ste stáli na jednom pódiu s hudobnými velikánmi, spievali ste s nimi v spoločných skladbách. Aký je to pocit? Mali ste čas aspoň chvíľu sa porozprávať?
Boli okamihy, keď sme sa porozprávali, ale nie do takej hĺbky. Brian May hovoril pekný príbeh o Fredym Mercurym, ale vôbec celá kapela na festivale bola unikátna. Samí vynikajúci hudobníci, napríklad Simon Phillips. Naše spoločné vystúpenie bolo pre mňa ako sen, niečo nereálne a zároveň úžasné. Nikto sa nestaral o svoju dôležitosť, ani tie najväčšie hviezdy. Každý chcel dať divákom ten najlepší výkon. Celý tím od produkcie až najznámejšie mená. Všetci prišli kvôli hlavnej myšlienke festivalu – spájať vedu a umenie a to bolo krásne. Budem si to pamätať do konca života!
Neviem si predstaviť žiadneho vhodnejšieho hosťa ako Brian May, v ktorom sa spája uznávaný hudobník a vedec.
Brian May má doktorát v odbore astrofyzika a tento festival založil spolu s ďalším kolegom astrofyzikom. Už názov STARMUS spája hviezdy s hudbou, udeľujú sa ocenenia tým najlepším vedcom, ale aj umelcom – napríklad kozmonaut a režisér či spisovateľka. Vďaka tomu sa v Bratislave na festivale zišli samí výnimoční ľudia a ja som bola ohromená a poctená už len tým, že som s nimi v jednom priestore.
Foto: Archív Celeste Buckingham
Ako ste sa tam vlastne ocitli?
Oslovila ma spoločnosť ESET ako organizátor a taká ponuka sa predsa neodmieta.
V diskusiách na festivale vedci otvárali viaceré zásadné otázky, či bude svet riadiť umelá inteligencia, či technológie zachránia alebo zničia svet, či klimatická kríza spôsobí masové vymieranie alebo či kybernetický útok dokáže rozpútať poslednú vojnu. Nad ktorou z nich najviac rozmýšľate vy?
Najviac ma zasiahlo, keď odovzdávali cenu morskej biologičke Sylvii Earle, priekopníčke v skúmaní ekosystémov oceánov, ktorá hľadá cesty k obnove ich zdravia. Venovala sa tomu už v čase, keď ženy vo vedeckom svete nemali až taký veľký priestor stať sa uznávanými autoritami. Nesmierne krásne rozprávala o našej planéte, o oceáne ako o neznámom vesmíre. Má za sebou úžasnú kariéru, dokázala veľmi veľa a potvrdila, že ženy majú vo vede svoje miesto. Keď som ju videla pred sebou, dojalo ma to.
Takže máte blízko skôr k ekologickým témam – okrem ženskej emancipácie?
Obe sú dôležité. Klimatická kríza je krízou mojej generácie a vyvoláva strach. O prístupe ku klimatickej kríze sa rozhoduje bez nás a aj ja, ako mnohí moji rovesníci, mám pochybnosti, či si vôbec založiť rodinu, či bude svet dostatočne bezpečný ešte pre ďalšiu generáciu detí. Táto téma zasahuje do každej sféry života, no riešenia sa odkladajú, lebo to „nie je súrne“ a svet má aj iné problémy ako vojna či ekonomická kríza. Pre mňa je však klimatická kríza tá najnaliehavejšia. Preto som aj na festivale najpozornejšie počúvala vtedy, keď sa hovorilo o prírode a záchrane planéty.
Precestovali ste kus sveta, máte zmiešaný rodinný pôvod, majú podľa vás ľudia v rôznych častiach sveta iný pohľad na klimatickú krízu ====?
Nevidím veľký kultúrny rozdiel v pohľade na klimatickú krízu, ale to nepočítam krajiny, ktoré už zasiahla naplno. Skôr vnímam rozdielny pohľad podľa veku. Mladšia generácia to berie vážne, my ešte žijeme v nejakom „normále“ a pre strednú a staršiu generáciu stav klímy nie je priorita. Tínedžeri, ktorých sa týka budúcnosť, sa jej však boja. O dvadsať rokov, keď sa planéta veľmi zmení, budú musieť riešiť neskutočné problémy. Pohľad na klimatickú krízu sa teda podľa mňa líši nie podľa krajiny, národnosti či kultúry, ale podľa generačnej príslušnosti. A podobne je to v iných spoločenských otázkach, pohľad sa mení podľa veku.
Festival STARMUS spája vedu s umením a veda stále viac zasahuje aj do hudby. Vo vašom najnovšom klipe k remixovanej skladbe Drive ste použili dosť elektronickej hudby aj animácie – páči sa vám taký modernejší vizuál?
Rada experimentujem a som veľký fanúšik sci-fi. Vždy som chcela vytvoriť k niektorej pesničke vizuál inšpirovaný mojimi obľúbenými sci-fi filmami a seriálmi, akurát som nevedela, že to bude práve pieseň Drive. Bez ohľadu na žáner, vždy robím niečo iné a nové a trafila som na šikovného režiséra, ktorý vedel k pesničke vytvoriť ten správny sci-fi svet. Výsledok vždy závisí od celého tímu ľudí.
Foto: TASR, Dano Veselský
Keď má pieseň dušu, dá sa obaliť dobrou produkciou, klipom, ale nestačí len dobrý obal
V tejto skladbe to vyšlo pekne, ale ako vám veda zasahuje do hudby?
Ja to vnímam skôr ako vec emocionálnej inteligencie. Hudba vie byť vedou, ale zároveň je emóciou – vie človeka ovplyvniť, sprevádza nás celým životom, navždy si pamätáme, čo hralo, keď sme prvý raz tancovali so svojou láskou, čo sme ako tínedžeri zažili na koncerte, keď máme zlomené srdiečko, počúvame hudbu, aby sme to prekonali, s hudbou preciťujeme radosť aj smútok, spájame s ňou všetky dôležité zážitky a ani si to neuvedomujeme. Preto ja hudbu vnímam skôr ako iný spôsob komunikácie. Keď píšem texty a vytváram k nim melodickú linku, prenášam určitú emóciu, ktorá vychádza z mojich zážitkov. Poslucháč nevie, aký príbeh je za tou skladbou, ale celkom presne vníma emóciu, aká z nej ide. Je to ako tajný spôsob komunikácie a to je na hudbe to najkrajšie!
Ste skladateľka, textárka aj interpretka, ako vznikajú vaše pesničky?
Na začiatku som mala veľmi pevný a veľmi nabitý režim, v podstate sme boli stále zatvorení v štúdiu alebo sme koncertovali. Odkedy som vyhorela, zmenila som svoj životný štýl aj prístup k tvorbe. Teraz skladám, keď sa mi do toho chce. Keď ma chytí inšpirácia, rýchlo to napíšem a nahrám a po krátkom odstupe si skladbu pustím a poviem si, či ma baví alebo nie – podľa toho by bavila alebo nebavila aj poslucháčov. Možno mám teraz až príliš voľný prístup, ale keď som sa nasilu tlačila, že veď treba robiť, treba skladať a vydávať nové pesničky, človek príliš rozmýšľa nad stratégiou a emócia sa vytráca. Veľmi rýchlo som pochopila, že najlepšie pesničky sú tie úprimné, bezprostredné, čo prídu s prvým nápadom. Emócia musí byť skutočná, ostatné sa už len doaranžuje. Keď má pieseň dušu, dá sa obaliť dobrou produkciou, klipom, ale nestačí len dobrý obal.
Začínali ste veľmi mladá, v pätnástich rokoch v Super Star, v detstve ste spievali, staráte sa dodnes o svoj hlas? Alebo ste vymenili učiteľov za manažérov?
Som popová speváčka, ale mám školu klasického spevu, od siedmich do pätnástich rokov som vždy po vyučovaní chodila na hodiny spevu. Profesori z konzervatória ma učili aj opernú aj muzikálovú techniku dýchania a spievania. Tréning teda mám a hoci už nechodím k hlasovému pedagógovi, pred každým vystúpením sa rozospievam a veľa a rada to robím doma, na Madeire. Keď sa takto udržiavam „vo švungu“, hlas mám vždy pripravený. Najprv som sa učila hlasovú techniku a potom ma koučovali manažéri. Učili ma, ako spievať tak, aby sa to páčilo, tu už nastupuje marketing a imidž. Vďaka ich škole zas viem viacej prispôsobiť svoj spev podľa toho čo, komu a kde spievam. Keď je to vážnejší akustický koncert a sedia tam ľudia strednej generácie, zjemním a zosvetlím hlas, pre mladé publikum v klube o druhej ráno je to úplne iný spev. Naučilo ma to byť hlasový chameleón, viem si prispôsobiť spevácke party a vďaka tomu sa v tvorbe môžem hrať so žánrami, striedať rockové skladby so silnejším hlasom a jemné balady. Baví ma hrať sa s rôznymi prejavmi hlasu. A dodnes si pamätám na moju skvelú učiteľku spevu Dagmar Livorovú, už jej mama bola známa operná speváčka a vokálna pedagogička, ktorá ma v detstve občas jemne štuchla do bruška – bránica, bránica – aby som pri speve správne dýchala. Je to ako moja svalová pamäť, ktorá sa obnovuje zakaždým, keď spievam ťažšiu vec a nestačím s dychom. Technika je dôležitá a používam ju stále.
Foto: David Peltán
Takže aj učitelia, aj manažéri vám dali dobrú školu.
Áno, a mám šťastie aj na kapelu, vždy som robila s ľuďmi, s ktorými sme si boli blízki a stali sa z nás kamoši. Keď spolu trávite toľko času zatvorení v jednom priestore, nedá sa, aby ste sa nekamarátili. Máme veľa spoločných zážitkov a silné väzby, sme ako rodina. Chlapci z kapely mi hovoria sestra a oni sú pre mňa ako bratia. Ako hovorím, mala som šťastie, že som ako mladá speváčka mala okolo seba ľudí, ktorí mi pomáhali, aby sa talent a schopnosti vyvíjali, aby som si teraz vedela vybrať, akým smerom chcem ísť. Som im za to vďačná.
Váš otec je Američan, mama Iránčanka, narodili ste sa v Zürichu, vyrástli ste na Slovensku a máte aj americký pas. Teraz väčšinu roka trávite na Madeire. Kde ste doma?
Väčšinu života som sa cítila byť doma na Slovensku, aj keď som žila v Spojených štátoch a veľa som cestovala, Slovensko bolo stále môj domov a nikdy som si nemyslela, že nájdem iné miesto, kam patrím. Potom sa to stalo, keď som prišla na Madeiru. Slovensko vždy budem milovať, vždy sa teším, keď sa sem vraciam a je mi smutno, keď odchádzam, ale už som našla domov na Madeire, patrím tam.
Ako sa to stalo?
Stalo sa to počas covidu, keď sa kultúra zatvorila, a ja sama som sa cítila vyhorená a rozmýšľala som, že s hudbou skončím alebo si dám pauzu. Rodičia boli vtedy na Madeire a zavolali nás so sestrou, že keď už sme zamknutí, nech sme aspoň zamknutí všetci spolu. Počkali sme na prvú možnosť cestovať, išli sme tam na návštevu a moja duša si žiadala, aby som zostala. Po vyhorení som mala pri sebe oporu, moju rodinu. Nebolo to jednoduché, opäť si zvykať na novú krajinu, inú kultúru, učiť sa nový jazyk, ale bolo to jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote, aké som urobila sama pre seba. V našej rodine sme na sťahovanie z krajiny do krajiny zvyknutí a vidíme v tom pozitíva, keď spoznávame nové miesta. Žiada si to odvahu, ale odmena je oveľa väčšia než námaha.
Čítajte viac Skupina King Shaolin prichádza s videoklipom k novinke Change
Dnes nie je nič zriedkavé, keď človek vyhorí ešte pred tridsiatkou. Prečo sa to podľa vás deje?
Dôvodov je viac. Mladí ľudia majú úzkostné stavy a situačné depresie, pretože sa zmenila doba a my sme stále bombardovaní informáciami, ktoré nepotrebujeme, väčšinou negatívnymi. Kedysi si človek raz za deň pozrel či prečítal správy, práca nechodila s nami domov, ale ostala v práci a tak ďalej, dnes si nosíme všetko so sebou v jednom malom telefóne. Zamestnávateľia, školstvo a spoločnosť očakavajú stále viac a viac. Veľa z nás má potom pocit, že musíme dokázať ako trvdo pracujeme a ako sa nám darí, stále viac súťažíme.
Mladí majú úzkosti a depresie. Na čo sa majú tešiť, keď im celý svet oznamuje: ty nie si dosť dobrý alebo všetko je zle?
Mladí ľudia súťažia sami so sebou?
Áno, do istej miery, ale zároveň na nás vyvíja tlak okolie a naháňa nás robiť zbytočne rýchlo a zbytočne veľa. Každý bojuje o čo najlepšie miesto, je to biznis, asi v každej brandži. Ja som už bola z toho unavená a zároveň sa do mňa púšťali ľudia pre moju váhu a postavu, takže som z toho mala problémy vo svojom osobnom živote a aj zdravotné problémy. Celý čas som na sebe tvrdo makala, viem, že ľuďom sa nezdá, že by speváčka mohla tvrdo drieť, ale je to nesmierne náročná práca. V mojom prípade teda bolo jasné, prečo som vyhorela v mladom veku, a keď mám hovoriť všeobecne o mladých, na ktorých sa valia samé negatívne veci, nečudujem sa, že majú úzkosti a depresie. Na čo sa majú potom tešiť a načo majú na sebe pracovať, keď im celý svet oznamuje: ty nie si dosť dobrý alebo že všetko je zle? Nie som odborník, ale takto to vidím. Nedávno ma pozvali na stretnutie so študentkami stredných škôl. Majú medzi pätnásť až osemnásť, mohli sa ma pýtať na hocičo, a ony sa pýtali, ako sa zbaviť strachu. Ako sa nebáť budúcnosti, zbaviť sa nízkeho sebavedomia, ako sa zbaviť strachu zo seba samého, že zlyhám. Boli to mladé inteligentné baby, majú celý život pred sebou a boja sa ho. Snažila som sa ich trocha rozveseliť a povedať im, že to nie je až také strašné a zároveň, že je v poriadku nebyť v poriadku. Stále vieme byť veľmi kritickí, keď niekto niečo nezvládne. Mali by sme byť predovšetkým chápaví, bez ohľadu na situáciu. Myslím, že v dnešnej dobe nemáme pre seba ani pochopenie, ani trpezlivosť. A potom sa čudujeme, že mladí sú vyhorení. Mladí sú lídri našej budúcnosti a mali by sa tešiť, že ich čaká veľký svet. Keď ich odmalička tlačíme do kúta, nič už pre nich nemá význam. Ani mať rád svet, ani mať rád sám seba.
Čítajte viac Celeste Buckingham a Matěj Vávra: Chci tě chvíli mít tu. K piesni je nový klip
Vy ste počas kariéry zmenili svoj hudobný vkus, svoje hudobné vzory?
Ani nie, pretože moje vzory sú skôr „oldies“ speváci ako Etta James, Aretha Franklin, Billy Holiday, Barbara Streisand, Freddie Mercury a podobne. Páči sa mi, samozrejme, aj veľa vecí zo súčasnej hudby, ale viac sa stotožňujem s dobou, keď bola hudba viac sústredená na obsah. Keď bolo viac popových pesničiek o láske všeobecne, nielen o jednom partnerskom vzťahu, o mieri… Dnes je väčšina skladieb príliš sexualizovaná, aby sa dobre predávali. Chýba im hlbšia myšlienka a snaha o niečo výnimočné. Takže vzory som nezmenila, len ich počúvam na iných zariadeniach, tú istú Ettu James som počúvala na CD a teraz sa opäť vracia doba vinylov, tak ju mám na platni.
Foto: Jozef Buhaj
Ako autorka pripisujete rovnakú váhu melódii aj textu?
Určite. Hudba je síce univerzálna reč, ktorej rozumie každý bez ohľadu na jazyk, akým hovorí. V tom má text obmedzenia, ale snažím sa povedať veľa a pritom čo najjednoduchšie, aby sa s textom vedelo stotožniť čo najviac ľudí.
Kto býva vaším prvým poslucháčom, keď zložíte niečo nové?
Kamaráti muzikanti, tí mi povedia aj odborný, aj osobný názor. No a potom rodina, najmä mama. Stála pri mne počas celej mojej kariéry a pomáhala mi, keď som bola ešte malá. Za tie roky už mi povie svoj názor nielen ako moja mama, ale získala skúsenosti, čo v hudbe funguje a čo nie.
Z akej svojej skladby máte pocit, že ste odovzdali to naozaj najlepšie?
Práve robím na iránskom albume, zasa v inom jazyku, iná hudba, iná melodika a mám z toho obrovskú radosť. Nahrala som posledné vokály, odovzdala som to producentovi a mám dobrý pocit, že ten album bude u ľudí rezonovať. Budú na ňom iránske ľudové piesne v modernej úprave aj v originálnej verzii. Prvý singel vydáme už koncom júna, sama som zvedavá na reakcie.
Fungujete vlastne aj ako hudobný ambasádor, keď takto sprostredkujete inú kultúru.
Asi áno, vždy som bola Slovenka-Neslovenka, viackrát som na rôznych súťažiach reprezentovala Slovensko, ľudia ma tu prijali, hoci mám iný pôvod, zapadla som, no vždy som bola zároveň iná. Mám to tak odjakživa a vždy to tak bude, nech by som šla kamkoľvek. Beriem to ako pozitívum, že taký život je pestrý a pekný.
